Voláme ho: „Otec“

Ak o Bohu premýšľate predovšetkým ako o svojom Otcovi a ak ho pri modlitbe zvyčajne oslovujete Otče, musíte sa poďakovať Ježišovi. Pretože nikto pred Ježišom — ani v judaizme, ani v žiadnej inej náboženskej tradícii — nehovoril o Bohu alebo k Bohu ako k Otcovi takým osobným spôsobom ako Ježiš.

Je pravda, že starozákonní kresťania občas označovali Boha za otca Izraela (5. M 32:6; Ž 103:13) a dokonca menej často ho nazývali svojím otcom, keď sa modlili (Iz 63:16). Ale skutočnosť, že tak robili len zriedka, odhaľuje, že Boha nevnímali primárne ako Otca. Určite nie takým spôsobom, ako to robil Ježiš — čomu aj učil všetkých svojich nasledovníkov.

„Abba, Otče“

Vo všetkých štyroch evanjeliách, keď Ježiš hovorí o Bohu, ho nazýva zvyčajne svojím Otcom. A keď nám autori evanjelia umožnia počúvať Ježišovu modlitbu, počujeme Ho oslovovať Boha ako Otca.

„Ak pri modlitbe zvyčajne oslovujete Boha ‚Otče‘, musíte sa poďakovať Ježišovi.“

Pre Ježiša to nebola len láskavá metafora. Boh ako jeho Otec bol pre neho základnou vzťahovou skutočnosťou. Je to jasné, keď ho počujeme modliť sa v Getsemane, keď volá: „Abba, Otče“ (Mk 14:36). Abba bol najbežnejší výraz, ktorý používali aramejsky hovoriaci ľudia, keď sa obracali na svojich pozemských otcov — Ježiš a jeho (nevlastní) súrodenci ho používali, keď sa obracali na Jozefa.

Tento familiárny spôsob, akým Ježiš hovoril o Bohu, pohoršil a pobúril židovských vodcov. Oni chápali Boha ako svojho Otca takým spôsobom, ako sa hrnčiar môže nazývať otcom svojho hlineného diela (pozri Iz 64:8). Ježiš však vnímal Boha ako svojho „Abba, Otca“, tak ako dieťa vníma otca, ktorý ho splodil. Pre židovských vodcov to viedlo k rúhaniu hodného trestu smrti, pretože „aj Boha nazval svojím Otcom, a tým sa rovnal Bohu“ (J 5:18). V skutočnosti však bol Božím vlastným Synom — ale oni túto skutočnosť, žiaľ, nerozpoznali.

A čo je prekvapujúce, Ježiš, „jednorodený Syn“ (J 1:14, Ekumenický preklad), chcel, aby všetci jeho učeníci, my, ktorí nie sme Božími synmi ako on, mali vzťah k Bohu ako k nášmu „Abba, Otcovi.“ Keď nám totiž Ježiš poskytol model alebo vzor, ako sa modliť, čo kresťania v priebehu vekov nazvali modlitbou Pána, prvá vec, ktorú nás naučil, bolo oslovovať Boha: „Otče náš, ktorý si v nebesiach“ (Mt 6:9).

„Otče náš, ktorý si v nebesiach“

Matúš tu pri citovaní Ježiša pozoruhodne používa grécke slovo patéras, ktoré je v aramejčine ekvivalentom slova Abba — bežného, každodenného výrazu, ktorý všetci používali pre otca. Zastavte sa a zamyslite sa nad tým, aké ohromujúce je slovné spojenie „Otče náš, ktorý si v nebesiach,“ ak vezmeme do úvahy skutočnosť, ktorú predstavuje: Boh je náš nebeský Patéras, Abba, Otec.

Ak ste neboli vychovaní v inej náboženskej tradícii, oslovenie Boha „Otče náš“ vám pravdepodobne nepripadá opovážlivé alebo urážlivé. Pravdepodobne to znie normálne, ako niečo, čo považujeme za samozrejmé, podobne ako keď svojho pozemského otca nazývame svojím otcom. Ak sme stratili údiv nad oslovením Boha Otče, je načase ho obnoviť.

Svätý Otec

Nezabúdajte, že Židia vždy považovali Božie zmluvné meno Hospodin (2. M 3:14) za také sväté, že sa ho neodvážili vysloviť nahlas. Keď ho píšu, skracujú ho na YHWH, aby nezneuctili sväté Božie meno nesvätými ľudskými perami alebo rukami. Dokonca aj v angličtine mnohí napíšu „G-d“ namiesto „God“ (Boh). Považujú za nemalú vec hovoriť o „Svätom Izraela“ (Ž 71:22).

„Nie je to pre nás maličkosť, keď máme právo nazývať Svätého Izraela svojím Otcom a seba jeho deťmi.“

Vskutku, tento, ktorého nazývame „Otcom“, je ten, pred ktorým štyri živé tvory „bez prestania volali dňom i nocou: Svätý, svätý, svätý Pán Boh vševládny, ktorý bol, je a príde!“ (Zjav 4:8). On „blahoslavený a jediný Panovník, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť“ (1. Tim 6:15–16). Lebo nikto z ľudí ho nemôže vidieť a žiť (2. M 33:20).

Aj jednorodený Syn — ten, ktorý „na počiatku bol… u Boha a… bol Boh“ (J 1:1), ten, ktorý je samotným „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1:15), ten, ktorého Boh „nadmieru povýšil,“ a ktorému „dal… meno nad každé meno“ (F 2:9) –, tento svätý Boží Syn (L 1:35), ktorý nazval Boha svojím „Abba, Otcom,“ ho oslovoval aj „Svätý Otče“ (J 17:11).

Čo nám, ľuďom — „nečistých perí… ktorí bývajú uprostred ľudu nečistých perí“ (Iz 6:5) — dáva nejaké právo nazývať Všemohúceho „naším Otcom“? Túto nepochopiteľnú výsadu nám dáva sám náš svätý Otec a jeho svätý Syn, náš Spasiteľ.

Pozrite, akú lásku

Pre našu dušu je dobré zastaviť sa a zamyslieť sa nad úžasným Božím otcovstvom, najmä ak sa nám táto skutočnosť stala príliš známou, aby sme mohli čerstvými očami vidieť Božie otcovské srdce pre nás. To je to, čo pre nás chce Duch Svätý prostredníctvom apoštola Jána:

„Pozrite, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa volali Božími deťmi; a nimi sme.“ (1. J 3:1)

A akú lásku nám dal Otec?

„V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho. V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy.“ (1. J 4:9–10)

Otec nás tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna, aby sme vierou v neho nezahynuli, ale mali večný život (J 3:16). A Syn nás tak veľmi miloval, že za nás dobrovoľne položil svoj život (J 15:13), aby sa stal zmiernou obetou za naše hriechy.

„Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno, ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (J 1:12–13)

Nie je to pre nás maličkosť, keď máme právo nazývať Svätého Izraela svojím Otcom a seba jeho deťmi. Bolo to za vysokú cenu:

„Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista… nás požehnal v Kristovi Ježišovi všetkým duchovným požehnaním. Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás v Ňom, aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista a zvelebovať slávu Jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom.“ (Ef 1:3–6)

Nanovo sa pozrite, akú úžasnú lásku nám daroval svätý Otec a svätý Syn, aby sme sa mohli nazývať Božími deťmi.

„Vy sa teda takto modlite“

Tento oceán milosrdnej lásky, tento obrovský zázrak zástupného vykúpenia, tento hlboký a tajomný dar byť adoptovaný Bohom a narodený z Boha je dôvodom, prečo Ježiš povedal toto, keď sa učeníci pýtali, ako sa majú modliť k Bohu:

„Vy sa teda takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje!“ (Mt 6:9)

Boh nechce, aby sme sa k nemu správali ako obyčajní poddaní ku kráľovi alebo ako obyčajná ovca k svojmu pastierovi. V podstate chce, aby sme sa k nemu správali ako dieťa k milujúcemu a štedrému otcovi, ktorý rád dáva dobré dary, keď ho o to deti prosia (Mt 7:7–11). Ako píše Michael Reeves:

„Keď človek vedome a s dôverou nazýva Všemohúceho ,Otcomʻ, ukazuje to, že pochopil niečo krásne a zásadné o tom, kto je Boh a k čomu bol zachránený. A to privádza naše srdcia späť k nemu! Veď skutočnosť, že Boh Otec sa rád a dokonca s potešením delí o lásku k svojmu Synovi, a tak sa dáva poznať ako náš Otec, odhaľuje, aký je milostivý a láskavý.“ (Delighting in the Trinity, Radosť z Trojice, str. 76)

Ak v prvom rade myslíte na Boha ako na svojho Otca, a ak sa pri modlitbe zvyčajne obraciate na Boha ako na Otca, musíte sa poďakovať Ježišovi (a Otcovi) nielen preto, že vás to naučil, ale aj preto, že vám On (aj Otec) na to dal právo. A Otec aj Syn vám poskytli Ducha Svätého — „ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče!“ (R 8:15). Využívajte túto milosť. Veď váš Otec v nebi má radosť zo svojich detí.