Všetko, čo mám, je Tvoje, Pane

Najviac ma znepokojuje skutočnosť, že tento muž si je tak istý svojimi hojnosťou formovanými náboženskými a kultúrnymi domnienkami, že si vôbec neuvedomuje, ako ďaleko je od duchovnej reality. Pochybujem, že ľudia okolo neho si uvedomovali, aký je vzdialený duchovným veciam. Zo zbežného opisu v synoptických evanjeliách a podľa Ježišovej odpovede v Markovom evanjeliu tento muž nevyzerá ako arogantný boháč, akého si predstavujeme, keď čítame Jakubov list (Jk 5:4–6). Ľudia, ktorí poznali bohatého mládenca, si pravdepodobne mysleli, že jeho prosperita je Božím potvrdzujúcim požehnaním.

Napokon, tento muž bral duchovno vážne, veď bežal za Ježišom, padol pred Ním na kolená a pýtal sa, čo má robiť, aby bol spasený (Mk 10:17). Javil sa ako skutočne nábožný muž, od svojej mladosti dodržiaval (alebo aspoň veril, že dodržiaval) všetky prikázania (Mk 10:19–20). Zároveň bol úprimný, Marek hovorí, že Ježiš sa naňho zahľadel a zamiloval si ho  (Mk 10:21). Mal všetky tieto vlastnosti a napriek tomu mu chýbala viera, ktorá zachraňuje.

Seriózny v duchovných veciach, úprimný, na pohľad nábožný — možno viac ako väčšina ľudí v jeho okolí. Či nevyzerá viera práve takto? Nie, nie nevyhnutne. Viera vyzerá ako dôverovanie. A keď príde na to, čomu naozaj veríme, dôverovanie vyzerá ako cenenie si. Ak nám totiž hrozí, že môžeme o všetko prísť, dôverujeme v to, čo si skutočne ceníme.

Ukáž mi, čomu dôverujem

Ježiš preukázal tomuto úprimnému mužovi najväčšiu lásku tým, že mu ukázal boha, ktorému dôveroval: „Jedno ti chýba: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď vezmi kríž a nasleduj ma“ (Mk 10:21). Vtedy si mládenec uvedomil, kto je jeho skutočným bohom, a napriek úžasnému Ježišovmu pozvaniu odišiel smutný. Prečo? „Lebo mal mnoho majetku“ (Mk 10:22). Ježiš následne konštatuje zdrvujúcu pravdu:

„Ako ťažko vojdú do kráľovstva Božieho tí, čo majú majetky! Učeníci však žasli nad Jeho slovami. Ale Ježiš im znova odpovedal: Deti moje, ako ťažko je vojsť do kráľovstva Božieho tým, čo dúfajú v majetok. Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho“ (Mk 10:23–25).

Keď mal mládenec prísť o všetko, dôveroval svojmu bohatstvu a majetku viac než Bohu. Majetok sa mu stal bohom, a preto nemohol vstúpiť do Božieho kráľovstva. Problémom však je, že si to vôbec neuvedomoval až do momentu, keď si musel vybrať.

Znepokojuje ťa to? Učeníkov to celkom vyviedlo z miery: „Kto teda môže byť spasený?“ (Mk 10:26). Aj mňa ako bohatého Američana žijúceho v hojnosti, akú v minulosti nepoznali, to znepokojuje. Neverím, že dokážem objektívne posúdiť vlastnú vieru (1. K 4:3). Dôverujem v tom len Bohu (1. K 4:4). A keďže úprimnosť viery sa ukáže len v skúške (1. Pt 1:6–7; Jk 1:2–4; 2. K 13:5), musíme byť podobne ako mládenec ochotní Ježišovi povedať:

„Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skúmaj ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti!“ (Ž 139:23–24)

A ak nás Ježiš nevolá, aby sme opustili hojnosť, ale aby sme v nej naďalej verne žili, a ak máme naozaj dôverovať Bohu, nie majetku, potrebujeme na to vieru.

Viera v čase hojnosti

Pavol píše, že sa naučil byť spokojný bez ohľadu na situáciu:

 „Viem sa aj uskromniť a viem aj v hojnosti žiť. Už som vo všetkom možnom pocvičený: sýty byť aj hladovať, hojnosť mať i núdzu trpieť. Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje“ (F 4:12–13).

Keby sme mali na výber, väčšina by si zvolila hojnosť radšej ako núdzu. Myslím, že je to preto, lebo si úplne neuvedomujeme, aká nebezpečná môže byť materiálna prosperita. V anglickom preklade daného verša z listu Filipským dokonca používajú slovíčko „čeliť“. Pavol teda vraví, že potrebujeme Božiu silu, aby sme dokázali „čeliť hojnosti“.

„Hojnosť“ (prosperita) a „núdza“ (nedostatok) sú dve veľmi odlišné situácie. V oboch potrebujeme vieru, bez nej nezvládneme oslavovať Boha. No zároveň si vyžadujú cvičenie rôznych svalov viery. Núdza si vyžaduje svaly dôvery v bezútešnom nedostatku. Prosperita zas vyžaduje svaly dôvery v hojnom materiálnom zabezpečení.

Žiť vierou v čase nedostatku nie je vôbec jednoduché. Mnohí sa obávame nedostatku podstatne viac ako prosperity, pretože v nedostatku je riziko jasne viditeľné. No, ironicky, je práve preto jednoduchšie žiť vierou v čase núdze ako v čase hojnosti. V núdzi je úplne jasné, aké sú naše potreby, a možností je zvyčajne len pár. Sme zúfalí, a tak voláme o pomoc k Bohu, čím sa k Nemu automaticky utiekame a precvičujeme si vieru.

No cvičenie viery v čase prosperity je úplne iné. Hojnosť je omnoho komplexnejšie a zavádzajúcejšie duchovné a psychologické prostredie. Vyžaduje si, aby sme skutočne dôverovali — naozaj si vážili Boha, aj keď máme pocit materiálneho zabezpečenia, nič nás naliehavo netlačí, a teda necítime zúfalú potrebu Božej prozreteľnosti. Vyžaduje si, aby sme dôverovali Bohu, aj keď sa nám ponúka milión možností, ktoré vyzerajú nevinne, a máme čas i peniaze na všetky možné druhy potešenia a zábavy. Toto prostredie je natoľko nebezpečné, že Ježiš varovne vyhlasuje, že je ľahšie ťave prejsť uchom ihly ako takýmto ľuďom vojsť do Božieho kráľovstva (Mk 10:25). Spýtajte sa sami seba — kedy ste vrúcnejšie hľadali Boha, v núdzi či v hojnosti?

Boh ako jediná možnosť

Pre kresťanov bolo vždy ťažšie dobrovoľne sa vzdať bezpečia ako oň zúfalo prosiť. Potrebujeme jedny svaly viery, aby sme sa dokázali vzdať prosperity pre Božie kráľovstvo a Jeho plány, a úplne iné svaly viery na dôveru, že Boh sa v núdzi postará a použije si to pre Božie kráľovstvo. Istým spôsobom potrebujeme viac viery, aby sme dokázali dôverovať Bohu, keď máme aj iné možnosti ako keď On je našou jedinou možnosťou.

Preto je žatvy mnoho, ale pracovníkov málo (L 10:2). Len hŕstka ľudí chce čeliť zemskej núdzi, aby dosiahla hojnosť v nebeskom kráľovstve. Tu vzniká viera, akú zažívali svätí ako George Müller či Hudson Taylor.

Dôverovali Bohu v núdzi. Čo je však zarážajúce, títo muži mohli mnohými legitímnymi spôsobmi vyzbierať peniaze na ich službu a vyhnúť sa chvíľam nedostatku. No oni si dobrovoľne vybrali (čo je iné, ako keď vás k tomu donútia okolnosti) neistý nedostatok, aby ukázali, že Boh existuje a odpláca sa tým, ktorí Ho hľadajú (Žid 11:6). Podobne ako Pavol pochopili tajomstvo, ako čeliť hojnosti a núdzi — v plnej dôvere Bohu, ich Pokladu.

Nech to stojí čokoľvek

Kresťania, ktorí žijú v hojnosti, by si mali dávať pozor na príbeh o bohatom mládencovi. Tento príbeh nás má vyvádzať z miery. Celá história cirkvi totiž poukazuje na všeobecnú tendenciu, že čím je cirkev bohatšia, tým je skorumpovanejšia, benevolentnejšia a apatickejšia. O to menšiu naliehavosť cíti voči strateným dušiam. Ľuďom v našom prostredí je ťažšie byť skutočnými kresťanmi ako ťave prejsť uchom ihly.

No Ježiš nás neopúšťa v beznádeji. Vyhlasuje: „U ľudí [žijúcich v materiálnej hojnosti] je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné“ (Mk 10:27). Tak teda bežme k Ježišovi, ktorý má moc učiniť pre nás nemožné, padnime na kolená a prosme:

Pane, nech to stojí čokoľvek, pomôž mi dôverovať Ti ako svojmu najväčšiemu Pokladu. Radšej stratím svoje materiálne zabezpečenie a získam kráľovstvo ako by som mal získať svet a stratiť dušu. Všetko, čo mám, je Tvoje — môj život, moja rodina, môj čas, moje peniaze, môj majetok, moja budúcnosť. Rád to všetko budem spravovať podľa Teba, aj keby to malo znamenať, že to všetko stratím (F 3:8). Príď a preskúmaj moje srdce i moju vieru.