Všetko robme bez reptania

Všetko čiňte bez reptania? Áno, všetko: keď sa zobudíš s bolesťou hrdla, prijímaš kritiku, zaplatíš parkovací lístok, odhrnieš jarný sneh, pohostíš doma hostí, potrestáš svoje deti, opravíš defekt, odpovieš na e-maily a robíš všetko ostatné bez jediného slova. „Tvrdá je táto reč,“ mohli by sme byť v pokušení povedať. „Kto ju môže počúvať?“ (J 6:60).

Mnohí z nás sa zobudia, aby si „zamrmlali“ a prechádzajú svojimi dňami hundrajúc na veľmi veľa vecí, ktoré sa im dostanú do cesty. Môžeme to nazvať krajšími slovami, ako napríklad: „ventilovanie“, „byť úprimný“, „povedať si od srdca“ alebo dokonca „vyjadriť prosbu o modlitbu“. Ale Boh vie, čo robíme — a ak o tom naozaj premýšľame, tak to často vieme aj my. Reptanie je reč padlého ľudského srdca a často znakom vnútorného hriechu kresťana.

A to robí ľudí, ktorí nereptajú, zvláštnych pre tento svet. Ako nám hovorí Pavol, tí, ktorí „všetko činia bez reptania,“ sa javia ako jasné hviezdy vo vesmíre (F 2:14–15).

Hlas nespokojnosti

Pavol použil slovo reptanie (a jeho odkaz na 5. M 32:5 v nasledujúcom verši), aby poukázal na skupinu skúsených hundrošov, ktorí prechádzali púšťou z Egypta do Kanaánu. Čo nás učí o reptaní ich štyridsať rokov na púšti?

Učí nás, že reptanie je nespokojnosť, ktorá sa stáva počuteľnou. Je to pohŕdanie srdca, ktoré  uniká ústami. A keď máme „silnú túžbu“ po niečom, čo nemáme, začíname rásť v nespokojnosti (4. M 11:4, Ž 106:14).

Predmet našej túžby nemusí byť zlý a často ani nie je. Izraeliti chceli dosiahnuť potešenie, ktoré bolo celkom neškodné, napríklad: jedlo, vodu (2. M 15:24, 16:2–3, 17:3), bezpečný prechod do zasľúbenej zeme (4. M 14:2–4), istotu a pokoj (4. M 17:6). No ich túžby po týchto dobrých veciach sa nejakým spôsobom stali zlými. Chceli ich skôr, než sa im Boh rozhodol ich dať. Chceli ich viac ako Boha samého.

Tak isto je to aj s nami. Chceme mať doma pokojný večer, ale zavolá nám kamarát, ktorý potrebuje pomoc pri sťahovaní. Chceme prácu, ktorá by bola zmysluplná, ale uviazneme v excelovských tabuľkách. Alebo niečo viac podstatnejšie — chceme budúcnosť, ktorú sme si plánovali, ale dostaneme takú, ktorú sme nikdy nechceli.

„To je nefér,“ hovorí nejaký hlas v nás. „To nie je správne,“ hovorí zase iný. Túžby sa stávajú očakávaniami, očakávania sa stávajú právami. Namiesto toho, aby sme priviedli naše sklamanie k Bohu a dovolili  Jeho slovám, aby nás upokojili, necháme, aby neuspokojená túžba prešla do nespokojnosti. Reptáme.

Reptanie proti nášmu dobru

Reptanie je však viac než hlas nespokojnosti. Je to tiež hlas nevery. Reptáme, keď naša viera v Božie dobré zámery kolíše. Nechceme veriť, že Boh robí toto sklamanie pre naše dobro. Máme oči len pre bolestivú prítomnosť. Keď Izraeliti pochovali poslednú generáciu na púšti, Mojžiš zjavil Boží zámer vo všetkých ich skúškach: „a viedol ťa veľkou a strašnou púšťou… aby ťa pokoril a vyskúšal a aby ti nakoniec dobre urobil“ (5. M 8:15–16). Aký tragický komentár k týmto púštnym hrobom. Na každom náhrobku na tejto púšti boli vytesané slová: „Reptali sme proti nášmu vlastnému dobru.“

Boh im to už povedal po prvej epizóde reptania. Predložil im možnosť voľby: buď „skutočne budeš poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha“ (2. M 15:26), alebo mohli nasledovať zúriaci dav vo vlastnom vnútri. Nuž, my ten príbeh už poznáme. Nasledovali dav.

Naše vlastné reptanie sa tiež spolieha na našu interpretáciu Boha, seba a tohto sveta, ktorý je častokrát mimo reality (samozrejme, vyzerá to ako realita; hlas nepriateľa vždy tak znie). My reptáme, pretože sme usilovne počúvali iný hlas ako hlas Boha, nášho Pána, a začali sme opakovať tie slová. Namiesto toho, aby sme kričali k Bohu: „Pomôž mi veriť, že si dobrý!“, tak šomreme a ventilujeme sa — ekvivalent toho, čo hovoríme: „Bože, Tvoje cesty nie sú dobré.“

Zanechaj reptanie

Rovnako ako všetky pokušenia spoločné pre človeka, pokušenie reptať vždy prichádza aj s možnosťou na „vyslobodenie, aby ste ho mohli zniesť“ (1. K 10:13). Ale ako? Ako môžeme konfrontovať svoje vlastné sklony k hundraniu a prekvapivo začať „všetko činiť bez reptania“ (F 2:14).

1. Čiň pokánie zo samoľúbych túžob

Keď spoznáš nejaké reptajúce slová, zastav sa a opýtaj sa sám seba:

               Čo chcem práve teraz viac ako Božiu vôľu?

               Aká túžba sa stala dôležitejšou ako Božie prikázania?

               Aká túžba vo mne narástla viac ako túžba poznať Ježiša Krista, môjho Pána?

Reptanie z nás nevychádza kvôli problému, ktorý je niekde tam vonku, ale kvôli problému tu vnútri. Žiadna vonkajšia okolnosť nás nenúti k reptaniu. Ten istý apoštol, ktorý povedal: „Všetko čiňte bez reptania,“ nosil okovy pre evanjelium, ako sám napísal. Napriek tomu je List Filipským plný vďačnosti, nie reptania (F 1:4, 4:14). A čo viac, v centre Pavlovho listu je Spasiteľ, ktorý sa ponížil až na smrť, dokonca až na smrť na kríži, bez jediného reptania (F 2:5–8).

Boh nám dal všetko, čo potrebujeme, aby sme zanechali reptanie — dokonca aj vo väzení alebo na ceste na našu vlastnú popravu. Okrem toho, že si uvedomíme naše reptanie, musíme činiť pokánie z takých samoľúbych túžob, ktoré by nás nenechali hovoriť s Pavlom: „ako aj vrúcne čakám a dúfam… Kristus bude oslávený na mojom tele, už či životom, a či smrťou.“ Či v istote alebo v sklamaní, či naplnenou nádejou alebo nádejou, ktorá zomrela (F 1:20).

2. Pamätaj na Božie slovo života

Pretože sa naše reptanie spolieha na falošnú interpretáciu reality, potrebujeme sa na naše okolnosti pozrieť z Božieho pohľadu. Preto, ako nám Pavol hovorí, reptanie odložíme tým, že budeme „zachovávať slovo života“ (F 2:16).

Zachovávať naznačuje úsilie a pozornosť. Hundranie len zriedka odíde preč, ak sa budeme zaoberať len nejasnými myšlienkami o Božej dobrote. Musíme zobrať konkrétne slová od Boha a veľmi intenzívne ich držať pevnejšie, než sa držíme našich slov nespokojnosti.

Akých slov od Boha by sme sa mali pevne držať v týchto chvíľach? Akýchkoľvek, ktoré čelia nášmu vnútornému hlasu proti pravde Božej hojnej dobroty (Ž 31:20), našim výhodám v Kristovi (Ž 103:1–5), našej svetlej budúcnosť (1. Pt 1:3–9), Božej suverenite nad skúškami (Jk 1:2–4) a potešením z poslušnosti (Ž 19:11–12).

Alebo, aby ste sa priblížili ku kontextu Pavlovho príkazu, držte sa tohto vzácneho sľubu: „Môj Boh však uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša“ (F 4:19). Slávne bohatstvo pre každú našu potrebu je v Kristovi. Držte sa toho slova.

3. Reaguj na Boha vo viere

Nakoniec vezmi tieto slová a obráť sa späť k Bohu, ktorý je našou osvedčenou pomocou (Ž 46:2). Inými slovami, nahraď reptanie jeho spravodlivým opakom: modlitbou. Každé rozhodnutie reptať je rozhodnutie nemodliť sa, nevylievať naše srdcia pred Bohom, nepribližovať sa k Jeho mocnému trónu milosti. Rovnako tak každé rozhodnutie modliť sa je rozhodnutie nesťažovať sa.

Samozrejme, aj v modlitbe boj pokračuje. Naše mysle sa často vracajú k akejkoľvek osobe alebo okolnostiam, ktoré nás rozrušili. Ale udržuj si svoju myseľ na uzde. Udržiavaj svoje zameranie na Bohu, ktorý ťa stvoril, pozná ťa, miluje ťa, vykúpil ťa a tvoju svätosť dokoná v deň Ježiša Krista (F 1:6).

Reptanie nemôže obstáť v prítomnosti Ježiša. Postupom času musí urobiť cestu pre vďačnosť. Musí skloniť kolená pred vierou. Musí ustúpiť chvále.