Vzdychanie, čakanie, dúfanie

Neskorá zelená jar v tomto okamihu ustupuje skorému bujnému letu v Minnesote, štáte, kde dočasne bývam už takmer 55 rokov. Takmer uvažujem, či sa už nevrátil Eden, keď stojím vonku v bezoblačnom ráne a vidím, ako nová žiarivá rozmanitá zeleň stromov a trávnatých plôch prekypuje životom. Nádherné spektrum farebných voňavých kvetov na strome sa vlní v jemnom vánku a zdá sa, že potichu spieva od radosti. Modré hlbiny našich hojne sa vyskytujúcich riek a jazier upokojujú rozbúrenú myseľ a všetko sa utápa v zlatom svetle planúcej hviezdy stúpajúcej na azúrovomodrej oblohe.

Takmer. Potom okolo mňa preletí policajné vozidlo, po ktorom o chvíľu nasleduje húkajúca sanitka. Potom pod mostom uvidím rozkladajúce sa telo spevavca, ktorého hlas iba nedávno pridával na kráse nášmu mestskému vtáčiemu zboru. Potom prechádzam okolo vypálených, doskami obitých budov, ktoré svedčia o veľkej bolesti a hneve, ktoré sa len pred pár dňami prehnali našimi ulicami po tom, čo bol pod nohami dôstojníka pokoja zbytočne zabitý muž. Potom si prečítam o ďalšom nesmierne cennom živote, ktorý vyhasol kvôli celosvetovej pandémii, čím sa zvýšil celkový počet stoviek a tisícov obetí a zasiahol tak milióny živých zlomených sŕdc. A potom čítam o celosvetovej ekonomickej kríze, ktorá ženie stovky miliónov ľudí na zúfalé miesta.

„Stvoriteľ sveta je aj jeho Vykupiteľ. On zasľúbil, že prichádza niečo väčšie ako Eden.“

Príbehy neprestávajú prichádzať. Ďalšie dieťa vystavené nočnej more sexuálneho zneužívania, hroziaci zánik Veľkej koralovej bariéry, zabitie 92 vojakov v rukách ozbrojených náboženských fanatikov v strednej Afrike. Neželám si čítať ďalej. Eden sa nevrátil.

Dívam sa na tento slnkom zaliaty svet jarného rána a mám potešenie z jeho nádhery a slávy Toho, ktorý ho stvoril. Táto božská nádhera je však popretkávaná smutnými krvavými scénami. Svet trpí hlbokou hroznou zlomenosťou. Počujem jeho vzdychanie a vzdychám spolu s ním pred Tým, ktorý ho stvoril. Ale v tom vzdychaní je nádej, lebo Stvoriteľ sveta je aj jeho Vykupiteľ. On zasľúbil, že prichádza niečo väčšie ako Eden.

Nie tak, ako by malo byť

Prečo je tento svet tak hlboko a hrozne zlomený? A prečo intuitívne v hĺbke srdca cítime, že by to tak nemalo byť? Skutočnosť, že si ľudstvo musí klásť obe otázky, veľa prezrádza.

Moderný človek, nech sa akokoľvek snaží presvedčiť seba samého o naturalizme — že svet nie je zlomený, len krutý, že sme iba produktmi dlhého nemilosrdného organického boja o prežitie, že nejestvuje objektívne mravný spôsob, akým „by mal“ svet fungovať — nemôže uniknúť inštinktívnemu pocitu, že je tu niečo hlboko v neporiadku.

Náš život by mal mať hlbší význam než len splodenie ďalšieho života. Choroba by sa mala dať vyliečiť. Katastrofám by sa malo predchádzať. Nespravodlivosť by sa mala postaviť pred súd. Smrť by nemala byť naším úplným koncom.

A naša vlastná mravná skazenosť by nemala byť našou súčasťou — tá naša temná stránka, ktorú nám história a novinové titulky pripomínajú, že má potenciál metastázovať do niečoho strašného, ak sa nijako neobmedzí, a ktorá pôsobí, že túžime po odpustení, vykúpení a vyslobodení.

Kde má vzdychanie pôvod

Toto hlboké a neodbytné tušenie má svoj pôvod. A Biblia nám o ňom hovorí. Tie myšlienky sú súčasťou spoločnej pamäte nás ako ľudstva, ktorá nám pripomína starovekú pohromu, keď sa naši prví predkovia, a odvtedy my všetci, vzopreli Stvoriteľovi, čo viedlo k zdrvujúcim následkom.

„Pretože… jedol si zo stromu, čo som ti zakázal: Nebudeš jesť z neho! — pre teba bude pôda prekliata s námahou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (1. M 3:17–19)

A keď „skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť — tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili“ (R 5:12). Smrť však nebola jediným dôsledkom ľudského pádu; celé „stvorenstvo bolo [skrze Boha] podrobené márnosti“ a odvtedy „vzdychá“ (R 8:20, 22).

Keď padlo ľudstvo vďaka pokusu zmocniť sa toho, čo patrí výhradne Bohu (1. M 3:5), Boh nariadil, aby sa nákaza otrasného zla, ktorá vstúpila do nás, rozšírila do celého stvoreného sveta, ktorý obývame. Prečo? Aby sme hlbokú a hroznú zlomenosť sveta videli ako odraz morálnej hrôzy hriechu.

Preto sa zdá, že svet sa zmieta v utrpení. Preto vieme, že veci by nemali byť také, aké sú. Muky stvorenia sú svedectvom a odrazom skazy, aká platí pre bytosti, ktoré odmietli svojho Stvoriteľa.

Vzdychanie v nádeji

Ale keď „bolo stvorenstvo podrobené márnosti,“ ten, ktorý ho podrobil, urobil tak „v nádeji“ (R 8:20). Akej nádeji? Nádeji, „že samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích“ (R 8:21). Márnosť, ktorá nakazila stvorenie, nie je v konečnom dôsledku márna. Poukazuje na blížiace sa oslobodenie.

Predzvesť tohto oslobodenia sa objavila, keď Stvoriteľ nečakane vstúpil do stvorenia, vzdychal s ním a vstúpil do jeho hrozného trápenia, a namiesto takých rebelov, ako sme my, niesol celú ťarchu Otcovho spravodlivého súdu „do smrti, a to až do smrti na kríži“ (F 2:8). A potom vstal z mŕtvych; „prvorodený pred všetkým stvorením“ (Kol 1:15) sa stal prvorodeným nového stvorenia, „aby jeho bolo prvenstvo vo všetkom“ (Kol 1:18).

„Márnosť, ktorá nakazila stvorenie, nie je v konečnom dôsledku márna. Poukazuje na blížiace sa oslobodenie.“

Nebudú to len vykúpené deti Božie, ktoré okúsia vzkriesenie do nového života. Boh zasľúbil, že vytvorí „všetko nové“ (Zjav 21:5). To znamená, že celé stvorenie okúsi isté vzkriesenie, novotu života zbaveného porušenosti.

Zbavení húkajúcich sanitiek, umlčaných spevavcov, zavraždených mužov, smrteľných pandémií, zneužívania detí, zomierajúcich korálových útesov a nezmyselného násilia. Tieto veci, akokoľvek neznesiteľne príšerné, akokoľvek sú stvoreniu a deťom Božím v tomto veku príčinou ich stonania, sú „pôrodnými bolesťami“ (R 8:22), ktorými veľký Vykupiteľ završuje svoje dielo a dejiny sa blížia k svojmu veľkému vyvrcholeniu.

Dychtivá túžba

Naozaj to nie je Eden, po ktorom túžim, keď mi božské jarné ráno v Minnesote vyráža dych. Vyvoláva vo mne ľúbeznú túžbu, ako povedal C. S. Lewis: „nájsť to miesto, odkiaľ sa vzala všetka tá krása“ (Kým nemáme tvár). Krása v stvorení, ktorú vidím, ma vedie k túžbe, aby som „s odkrytou tvárou“ videl „slávu Pánovu“, Stvoriteľa (2. K 3:18).

Hlboko zlomený svet nie je tým, čím by mal byť. Je prekliaty. Ale nie je prekliaty naveky. Nebude vždy zlomený. Stane sa na slovo Stvoriteľa iným svetom, obnoveným. A tak „stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích“ (R 8:19). A synovia Boží dychtivo túžia po oslobodení stvorenia.

Je to všetko len bláznivá fantázia? Existuje prázdny hrob, ktorý vydáva svedectvo o tom, že život má veľký význam, že na všetky choroby, ktorými trpia Božie deti, sa nájde liek, že všetky pohromy dôjdu na svoj koniec, že všetka nespravodlivosť bude napravená, že naše hriechy-dlhy boli úplne zaplatené a naša skazenosť bude odstránená.

A naše ľúbezné a hlboké túžby, pri ktorých si povzdychneme? Opäť to vyjadril C. S. Lewis slovami: „Ak v sebe objavím túžbu, ktorú žiadna skúsenosť na tomto svete nedokáže uspokojiť, najpravdepodobnejším vysvetlením bude, že som bol stvorený pre iný svet“ (Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve). Hoci nemôžeme teraz vidieť všetko, dúfame v to, čo nevidíme, a trpezlivo na to čakáme (R 8:24–25).