Vzdychať je ľudské — a kresťanské

Aký zázrak, že Ježiš vzdychal.

Je to jeden z najzaujímavejších pohľadov na jeho ľudskosť, ktoré nachádzame v evanjeliách. Podobne ako jeho vzplanutie spravodlivého hnevu na farizejov v Evanjeliu podľa Marka 3:5. Alebo po Lazárovej smrti „zachvel sa v duchu“ (J 11:33). A potom, čo je pozoruhodné: „Ježiš zaplakal“ (J 11:35). Koľkých čitateľov zastavilo priznanie hraníc jeho ľudského poznania? „O tom dni a hodine však nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, len sám Otec“ (Mk 13:32).

Tento pozoruhodný moment v Kristovom ľudskom živote — Jeho hlasné vzdychanie v Marekovi 7:34 — by sme mohli prehliadnuť, ak by sa nezopakoval s väčšou intenzitou len o niekoľko veršov neskôr v Marekovi 8:12. Teda dvakrát, v odstupe len niekoľkých odsekov — najprv pred nasýtením štyroch tisícok, a znova hneď potom „Ježiš vzdychol.“ A druhý prípad bol dramatickejší ako prvý („a zavzdýchnul vo svojom duchu,“ Roháčkov preklad). Grécky výraz pre povzdych (stenazō) na iných miestach Nového zákona prekladáme ako stonanie.

Citový život bezhriešneho Boha-človeka môže byť zložitejší, než by sme mohli predpokladať.

Čo sa skrýva za vzdychaním?

Ježišovo vzdychanie, jeho stonanie, vyniká v Marekovi, v kapitolách 7 — 8 o to viac, pretože inde takto jeho služba nevyzerá.

Áno, poznáme ho ako Izaiášovho „muža bolestí“, nie preto, že počas svojej služby stonal, ale preto, že nakoniec prišiel niesť kríž za naše hriechy. Pre Krista z evanjelií je typické, že je nápadne pokojný, vyrovnaný, neznepokojený tvárou v tvár svojim nepriateľom, rozpráva provokujúce podobenstvá, na nepriateľské vtipy odpovedá s milosťou a prenikavými otázkami a prejavuje vyrovnanosť, ktorá je dnes veľmi vzácna.

Ježiš, ktorý je v evanjeliách zjavne sebaistý, je však plne človekom so všetkým, čo k našej prirodzenosti patrí — s telom, mysľou, vôľou a emóciami. V konkrétnych chvíľach sa Ježiš mohol spravodlivo hnevať, veľmi sa trápiť a dokonca plakať. A pri každom nečakanom zjavení jeho plnej ľudskosti sa my, obyčajní ľudia, máme čo učiť.

Pri pohľade na Kristovo vzdychanie môžeme pre nás vytušiť istú milosť. Mnohí bystrí pozorovatelia, ako napríklad J. C. Ryle, predpokladali, že „v tom vzdychaní je hlboký zmysel!“ (Expository Thoughts on the Gospel of Mark, Výkladové myšlienky k Markovmu evanjeliu, str. 115) — ale aký je teda ten hlboký význam? Čo by sme sa mohli my, jeho ľud, naučiť od stonania nášho Pána?

Skutočný človek, nielen Boh

Po prvé, vidíme skutočnú ľudskosť Krista a s ňou aj jeho stotožnenie s našou situáciou. Nielenže v kapitolách 7 — 8 Markovho evanjelia (ako aj inde) prejavuje výrazne ľudské emócie — ktoré má vďaka svojmu človečenstvu, nie božstvu –, ale vidíme Ho, ako sa k nám približuje. Jeho stonanie nie je len podobné tomu nášmu v tomto hriešnom svete, ale je aj pre nás — ako je to najmä v prípade hluchonemého muža z Mk 7:

„On ho vzal stranou, von zo zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a slinou sa mu dotkol jazyka. Potom pozdvihnúc oči k nebu, zavzdychol a povedal mu: Effatha! to jest: Otvor sa! I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne.“ (Mk 7:33–35)

Ako poznamenáva William Lane, Ježiš vzal muža bokom od rozptýlenia davu, vstúpil do jeho sveta a „otvorene vyjadril silné emócie, ktoré, ako sa zdá, vždy pociťoval v prítomnosti pustošenia démonického [útlaku] a chorôb“ (str. 267).

Nesprávny druh pokoja si môžeme zameniť za duchovnú zrelosť. Zbožnosť skutočne prináša do ľudskej duše pokoj a stabilitu, ale nie na úkor hlbokého, spontánneho vzdychania nad prekliatím hriechu (svätého vzdychania, ktoré sa v jadre výrazne líši od reptania, ktoré Písmo jednotne odsudzuje). Tento obraz Ježiša je iný, ako si ho možno máme tendenciu predstavovať alebo vykresľovať. Zdravý, bezhriešny citový život nie je taký jednorozmerný, ako by sme si mohli myslieť. Sväté emócie v hriešnom svete môžu spadať do širšieho spektra.

„Všetci máme chvíle, ak nie dlhšie obdobia, keď nás unavuje táto doba. Aj Ježiš.“

Z biblického hľadiska vzdychanie nie je prejavom radosti, ale smútku. V spojení so stonaním (Job 3:24; Ez 9:4), smútkom (Ž 31:10; Iz 35:10; 51:11) a túžbou po Božom vyslobodení (Ž 38:9) vyjadruje vzdychanie (zvukovo) akési vnútorné trápenie, opak veselého srdca (Iz 24:7). Vzdychanie je jemná, tichšia forma smútku (Ez 24:17). A je to univerzálny aspekt ľudskej skúsenosti: všetci máme chvíle, ak nie dlhšie obdobia, keď nás unavuje táto doba. Aj Ježiš. Aj on vzdychal.

V prvom prípade je v Markovom rozprávaní podnetom prekliatie hriechu, pretože Ježiš vidí jeho následky na hluchonemom človeku pred svojimi očami. Potom sa jeho vzdychanie zintenzívňuje v Mk 8:12, keď sa pozornosť sústreďuje na samotný hriech, na neveru farizejov.

Skutočný Boh, nielen človek

Ak nás jeho prvé vzdychanie oslovuje, to druhé nás ako hriešnikov náchylných k nevere znepokojuje:

„A vyšli farizeovia a začali sa s ním dohadovať vyhľadávajúc od neho znamenie z neba, pokúšajúc ho. A zavzdýchnul vo svojom duchu a povedal: Čo toto pokolenie vyhľadáva jaké znamenie? Ameň vám hovorím, že tomuto pokoleniu nebude dané znamenie.“ (Mk 8:11–12, Roháčkov preklad)

„Ježiš nevybuchol v hneve a nestratil kontrolu. Nebol ani stoický tvárou v tvár nevere.“

Všimnite si toto: „… a zavzdýchnul vo svojom duchu,“ ale nezúril. Nevybuchol hnevom a nestratil kontrolu. Nebol ani stoický tvárou v tvár nevere. Predtým sme mohli predpokladať, že jeho vzdychanie bolo počuteľné. Teraz je intenzívnejšie a zrejme aj menej počuteľné: „vo svojom duchu.“ Jeho ďalšie slová nie sú rozhorčeným útokom na farizejov, ale zmierlivým, hoci odsudzujúcim odmietnutím dať im znamenie, po ktorom ich nevera túži. „Emócie, ktoré sa prejavili v jeho hlbokom vzdychu, boli výrazom rozhorčenia a smútku,“ komentuje Lane. V jeho otázke je cítiť podráždenie: „Prečo žiada znamenie toto pokolenie?“ (str. 277)

Markovo nahliadnutie do Ježišovho stonania v hĺbke jeho ducha nám odhaľuje našu vlastnú ľudskú náchylnosť k nevere. Naša doba nás núti brať neveru na ľahkú váhu. Zúfalo voláme ako otec — „Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9:24) –, ako posvätenie pochybností, a nie ako prosbu o bezodkladné vyslobodenie. Pochybnosť však v Biblii nikdy nedostane čestný odznak. Ježiš si s našimi pochybnosťami naozaj vie poradiť (a uzdraviť ich), ale neoslavuje ich. V skutočnosti, ako ukazuje jeho hlboké vzdychanie v Mk 8:12, len málo vecí, ak vôbec nejaké, ho odrádzajú tak ako nevera.

A tu si môžeme položiť otázku, nakoľko vzdycháme ako Ježiš. Cítime spolu s ním vážnosť, krutosť nevery? Alebo ju u seba a u druhých mierne zľahčujeme. Náš Spasiteľ možno zistí, že nestonáme príliš veľa, ale príliš málo. Nepotrebujeme Ježiša, aby takéto vzdychanie zahnal, ale aby napravil loď našich sŕdc, aby ich vrátil na správny kurz. Ako loď, ktorá sa vychýlila z kurzu, vzdycháme nad tým, nad čím by sme nemali, a nevzdycháme nad tým, nad čím by sme mali.

Len cez Jeho mŕtvolu

Napokon, v celom rozsahu Markovho evanjelia nachádzame v Kristovom vzdychaní aj očakávanie prichádzajúceho kríža. Pozeráme sa tu na zármutok muža bolestí.

Ako sa jeho prvé vzdychanie svätého súcitu stupňuje do druhého vzdychania svätého rozhorčenia, ťarcha na jeho pleciach rastie s každým krokom smerom ku krížu. Kliatba, ktorú si prisvojí, hriech, ktorým sa stane, a nevera, ktorú napraví, sú čoraz väčšou ťarchou, keď si prisvojí cieľ svojho príchodu. Ako dosvedčuje v Lukášovi 12:50: „Krstom mám byť pokrstený a ako je mi úzko, kým sa to nestane!“ (Ekum. preklad) Táto ťažoba bola prítomná už v jeho prvom vzdychu. Ako poznamenáva Tim Keller, keď sa Ježiš chystá uzdraviť hluchonemého, nezaškerí sa a nepovie: „Počkaj a uvidíš, čo pre teba urobím.“ Pretože žiadne uzdravenie ani viera nie sú zadarmo. Ježiš za to zaplatí na kríži.

A vážnosť kríža sa ešte viac prejavuje v druhom povzdychu so slávnostným tónom: „Veru, hovorím vám,“ a jeho nápadné, implicitné seba presvedčenie. Ježiš doslova hovorí: „Veru, hovorím vám: Ak bude dané znamenie tomuto pokoleniu… “ (Mk 8:12) a potom výrok nedokončí. Je to ak bez následného potom. To, čo je tým naznačené: „… nech som prekliaty.“ Alebo ako by sme mohli povedať dnes: „Len cez moju mŕtvolu.“ Možno sa odmlčí, pretože kríž v diaľke sa stáva veľmi skutočným. Jedna vec je povedať: „Len cez moju mŕtvolu“ ako frázu; druhá je pripustiť si, že smrť skutočne prichádza a že neprišiel priniesť božie prekliatie, ale niesť ho.

Akokoľvek by sme mohli dúfať, že budeme napodobňovať nášho Pána v jeho svätom vzdychaní, keď sa v diaľke blíži kopec, dostávame sa do veľkého rozporu: Boh — človek šiel na kríž kvôli prekliatiu hriechu a nevere, ktorá ho zarmútila. Počas Kristovej cesty na Golgotu zaznievali spravodlivé vzdychy, ktoré nám po Kalvárii nepatria.

Napriek tomu je vzdychať ľudské — a zatiaľ aj kresťanské. V tomto veku, v rôznych okolnostiach života, vzdycháme nevyhnutne, a dokonca cnostne. A nielenže vzdycháme ako náš Pán, ale žasneme, že On vzdychal za nás.