Zabudnutý zvyk

Photo by Tim Mossholder on Unsplash, https://unsplash.com/photos/T9hB8Iiz2OQ

  • 14. Jún '23
  • 7 minút
  • 330

Spoločenstvo ako prostriedok Božej milosti

Vymazali sme názov „Spoločenská sála“.

Náš zbor kúpil budovu pred tromi rokmi. „Spoločenská sála“ bol názov, ktorý sme zdedili pre druhú veľkú miestnosť. Nedávno, v procese rekonštrukcie, sme potrebovali formalizovať názov pre každú miestnosť. Na tabuli je teraz napísané: „Kaplnka“.

Slovo spoločenstvo prežíva v mnohých zboroch ťažké časy, podobne ako slovo povzbudzovať — je zbavené svojej sily, pretože sa používa príliš často. Dalo by sa povedať, že je bagatelizované.

Spoločenstvo sme z názvu vyškrtli nie preto, že by biblická realita spoločenstva strácala na význame. Práve naopak. Chceme, aby naša cirkev znovu získala elektrizujúcu realitu spoločenstva v Novej zmluve a aby tento termín nezomieral pomalou smrťou kresťanského zdomácnenia.

Spoločenstvo väčšie ako my

Toto slovo sa nám môže zdať prázdne, ak sme stratili predstavu spoločenstva ako prostriedku milosti,   s cieľom tešiť sa z Ježiša.

To, že máme v kresťanskom živote prostriedky milosti, znamená nejaký cieľ, nejaký zámer. Inými slovami, „prostriedky“, znamenajú prostriedky na dosiahnutie nejakého cieľa. Prostriedky nie sú cieľom. A ak necháme veľký cieľ nedefinovaný, prídu menšie ciele, ktoré ho nahradia. Menšie ciele, ako napríklad rast. Ani zbožnosť či svätosť nie sú cieľom, hoci sú životne dôležité a vzácne.

„Poznávanie a užívanie si samotného Boha v Boho-človeku, Ježišovi Kristovi, je cieľom kresťanského spoločenstva.“

Skôr poznávanie a užívanie si samotného Boha v Boho-človeku, Ježišovi Kristovi, je cieľom kresťanského spoločenstva. Konečnou radosťou v každom skutočne kresťanskom zvyku milosti je, ako píše Pavol: „… nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána“ (F 3:8). „Toto je večný život,“ modlil sa Ježiš — a toto je cieľ prostriedkov Jeho milosti — „aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (J 17:3). A ako píše J. I. Packer: „Čím silnejšie človek túži po nejakom cieli, tým starostlivejšie a usilovnejšie bude používať prostriedky na jeho dosiahnutie“ (Honouring the People of God, str. 274).

Z týchto prostriedkov sa často zdôrazňuje Božie slovo a modlitba pre ich kľúčové miesto v kresťanskom živote. Je to tak správne. Ale v dobe individualistického moderného ja si tretí životne dôležitý prostriedok: spoločenstvo, ako zabudnuté prostredné dieťa, vyžaduje väčšiu pozornosť.

Niečo viac ako priateľstvo

Kresťanské spoločenstvo — naše sväté spoločenstvo, ktoré spočíva v účasti na jednom Spasiteľovi, v jednom Duchu a v jednom tele — je oveľa hlbšie ako hry a pohostenie. V Novej zmluve je spoločenstvo menej kresťanským večierkom Super Bowlu, a viac sa podobá samotným hráčom, ktorí sa zhŕkli na ihrisku a rozhodujú o ďalšej hre.

Možno len málokto z nás si uvedomoval, aké dôležité je spoločenstvo ako prostriedok milosti, kým neprišiel COVID. Mnohí nečakane ochabli a niektoré z našich zborov stále pociťujú následky. Máme tendenciu podceňovať, do akej miery je naša duša nasýtená a zostáva zdravá prostredníctvom pravidelných rytmov osobných spoločných bohoslužieb a osobného spoločenstva. Najmä v dobe obrovského technologického pokroku, ktorý nás udržiava v kontakte s tými, ktorí sú nám vzdialení, zatiaľ čo potichu oslabuje väzby s tými najbližšími. Naše zariadenia zvýšili počet našich „priateľov,“ zatiaľ čo naše životy zbavili skutočných priateľstiev z mäsa a kostí.

Novozmluvné spoločenstvo je oveľa hlbšie ako bežné ľudské priateľstvá. V najlepšom prípade sa spoločenstvo skladá z hlboko oddaných vzťahov, teda zo zmluvnej vernosti v dobrom i zlom, cez bolesť, nepríjemnosti a mrzutosti. Toto bolo dlho výzvou pre všetkých, ktorí, keď sa zjednotili, často tak urobili na obranu individuálnych práv, slobôd a nášho osobného úsilia o šťastie.

Boh nám dal jeden druhého

Dvojica textov Listu Židom o spoločenstve ako prostriedku milosti hovorí o výzvach našej generácie. Ako vidíme v Židom 3; 10, život, zdravie a vytrvalosť v kresťanskej viere sú projektom spoločenstva. Naše srdcia sa zatvrdzujú a naša viera zlyháva, keď sa vzďaľujeme od spoločenstva.

„Život, zdravie a vytrvalosť v kresťanskej viere sú projektom spoločenstva.“

Keď však tvrdohlavo zostávame spojení a prehlbujeme tieto spojenia, nielenže naše vlastné srdcia zostávajú mäkké a naša viera pretrváva, ale zakúšame aj radosť z toho, že sme si navzájom prostriedkami Kristovej milosti. Je úžasné a hlboko uspokojujúce byť ľudskými nástrojmi udržiavajúceho pôsobenia Ducha v Cirkvi. Oba úryvky v Liste Židom nám ukazujú, aký úžitok prináša prijímanie a dávanie milosti v zmluvnom spoločenstve miestneho zboru.

Prvý text by sme mohli vnímať skôr v negatívnom zmysle, ale oba texty fungujú spoločne, pričom druhý je vyslovene pozitívne zameraný.

Dávajte na seba navzájom pozor

V Liste Židom, kapitole 3 autor cituje Žalm 95, aby povzbudil svojich čitateľov ku kresťanskej vytrvalosti, a potom sa obracia k tejto bezprostrednej aplikácii na cirkev ako celok, nielen na jednotlivcov:

„Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha! Ale napomínajte sa navzájom deň čo deň, dokiaľ sa hovorí: dnes, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Žid 3:12–13)

Dávajte pozor, buďte ostražití, starajte sa jeden o druhého — bdejte nad dušou svojho brata, nielen nad svojou. Cirkevné telo ako celok má dávať pozor na niektorých („akýchkoľvek“), ktorých srdce môže ochladnúť. A v stávke je toho veľmi veľa. „Neveriace srdce“ nie je len nešťastné, ale aj zlé. Vedie k odpadnutiu od živého Boha — teda od duchovného života k duchovnej smrti. V Liste Židom sa píše, že preventívne opatrenie alebo náprava je prinajmenšom dvojaká.

Prvým je každodenná bdelosť. Prečo každodenná? No, po prvé, Žalm 95 hovorí: „dnes.“ Zajtrajšok nemáme sľúbený. Ak v sebe alebo v bratovi rozpoznáte tvrdosť srdca, riešte ju hneď, dnes. Takéto bdenie nad vlastnou dušou a nad druhými sa musí diať na dennej a týždennej úrovni (a nie mesačnej alebo ročnej). Srdcia sa zatvrdzujú v jemných krokoch, deň po dni, nie naraz. Dobrou správou je, že sa tomu dá predísť a nestane sa to len tak, bez nejakého procesu. Zlou správou je, že tieto jemné kroky môžu byť ťažko rozoznateľné a časom sa môžu nabaľovať. Ale pravidelná pozornosť nás pred tým môže ochrániť. Spoločenstvo je prostriedkom Božej milosti, ktorá prerušuje ochladzovanie nášho srdca.

Druhým dôrazom je sila slov: „napomínajte sa navzájom.“ Toto slovo pre napomínanie (grécky parakaleo) sa v iných kontextoch objavuje ako „potešovať“ alebo „povzbudzovať“ (tak ako v Žid 10:25). Jeho podstatou je myšlienka pomáhať si navzájom slovami — slovami pomoci, ktoré v rôznych kontextoch nadobúdajú rôzne podoby, či už napomínajú tvrdé srdce, utešujú citlivé svedomie, alebo povzbudzujú pokornú vieru. Je to výzva postaviť sa po boku brata alebo sestry vo viere a byť ľudským nástrojom udržiavajúceho pôsobenia Ducha prostredníctvom našich slov.

Inými slovami by sme mohli povedať bojujúcemu kresťanovi: „Počuj Boží hlas v hlase svojho brata!“ A celému telu, ktoré bdie nad niektorými: „Buď Božím hlasom v uchu svojho brata, aby si uchránil jeho srdce pred zatvrdnutím a neverou — aby zostalo mäkké a veriace.“

Povzbudzujte sa navzájom

Druhý text, Židom 10:24–25, rozširuje túto víziu teraz v pozitívnejšom zmysle:

„A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň.“

Tak ako v Židom 3 je pozitívny náboj, aby sme prijali pomocné slová, tak Židom 10 obsahuje varovanie pred tým, aby sme „neopúšťali svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku.“ Tu sú opäť niektorí z Listu Židom 3 (ktorí odpadli), nad ktorými celé telo spoločne bdie a stará sa o nich prostredníctvom služby slov („vzájomne sa povzbudzujú“).

V 10. kapitole Listu Židom je nápadný tento príkaz: „pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali“ — alebo doslova: „pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom.“ Predmetom alebo zameraním rozjímania kresťanov je skôr slovo „vospolok“. Pozorujme sa vospolok… Je to osobná výzva a predpokladá, že kresťania sa navzájom poznajú veľmi dobre a do určitej hĺbky, dostatočne na to, aby mohli uvažovať o tom, aké konkrétne slová by mohli byť povolané do služby nielen na inšpiráciu ľudí alebo kresťanov vo všeobecnosti, ale na podnietenie lásky a dobrých skutkov najmä u konkrétnych kresťanov, ktorí zápasia.

Tu sú pomocné slová určené jedným kresťanom na vzbudenie alebo vyprovokovanie kresťanskej náklonnosti a konania u iného kresťana. Ide o dobré provokovanie, nie zlé — nie k hnevu, ale k láske; nie k zlému, ale k dobrému; nie k zatrpknutosti, ale k radosti. A byť Božím hlasom pre svojho brata neznamená len opakovať Písmo, ale poznať svojho brata na jednej strane a byť informovaný Písmom na strane druhej, aby ste potom ako Boží hlas vlastnými slovami hovorili to, čo treba povedať ako prostriedok milosti svojmu bratovi, aby ste ho podnietili k láske a dobrým skutkom.

A nie je bezvýznamné, že v Židom 10:24 sa spomína zhromaždenie („stretnutie“). Spoločné uctievanie je mimoriadne dôležitým prostriedkom milosti v kresťanskom živote, ktorý spája tri základné prvky, ktoré sme si všimli: slovo, modlitbu a spoločenstvo. Všetky tri sa v zhromaždení spájajú. Na týždennej úrovni je to jediný najdôležitejší prostriedok milosti v kresťanskom živote.

Dnešok a každý deň

V kresťanskom živote je dôležitý každý deň. A každá nedeľa je dôležitá svojím rytmom spoločenstva. Udržiavanie seba samých a druhých vo viere si nevyžaduje herkulovské úsilie, ale pravidelnú údržbu. Rutinná ostražitosť, bdenie nad dušami druhých vedie k tomu, že neprichádzame o niektorých ľudí, a máme „o to viac“ milosti, keď očakávame blížiaci sa deň Kristovho návratu.

Spoločenstvo ako nenahraditeľný prostriedok milosti v kresťanskom živote nám ponúka dve neoceniteľné radosti: prijímať Božiu milosť prostredníctvom pomáhajúcich slov iných a dávať jeho milosť iným prostredníctvom našich vlastných slov. Ježiš nás nevyzýva, aby sme sa „držali“ sami, akoby sme nepotrebovali spoločenstvo, ktoré nám dáva. Ale navzájom si pomáhame držať sa a prospievať.

Bez ohľadu na to, či sa „spoločenstvo“ nachádza v názve miestnosti v našom zbore alebo nie, urobíme dobre, ak si túto skutočnosť znovu osvojíme ako dôležitý prostriedok trvalej Božej milosti, a možno o to viac po skúškach posledných rokov.

David Mathis © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

5/5 (7 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.