Zhrešili sme a zostarli

V jedno popoludnie toto leto môj šesťročný syn pobehoval po dome, aby ma našiel. Jeho oči žiarili vzrušením. „Ocko, musíš sa prísť pozrieť — hneď teraz. Poď sa pozrieť, poď sa pozrieť, poď sa pozrieť! Rýchlo, inak to zmeškáš!“

Ponáhľali sme sa späť do obývačky k veľkému oknu s výhľadom na našu záhradu. Odkedy sme sa sem nasťahovali, toto okno bolo naším najobľúbenejším miestom v dome. Oči môjho syna hľadali jeden zo stromov, hľadali a hľadali, a potom to znova uvidel. „Otec, tam! Tam! Vidíš to? Vidíš to?“ A ja som to videl. Asi 7,5 metra nad zemou na jednom z našich najvyšších stromov sedel na jednej z vetiev veľký medvedík čistotný.

Najprv sme predpokladali, že je to medvedík čistotný (príliš veľký na veveričku, príliš malý na medveďa, príliš tučný a chlpatý na vtáka). Sedeli sme ako prikovaní a sledovali jeho zadnú časť — čakali sme, kedy začne jesť, liezť, spadne alebo sa aspoň poškriabe. Potom sa pohol. Jeho chvost sa zvesil dole, takže sme mohli vidieť jeho charakteristické čierno-šedé pruhy. „Otec, jeho chvost! Je to medvedík čistotný!“

Keď som sa pozrel do očí svojho syna — a v tých očiach bolo toľko vecí –, videl som múdrosť, ktorú som kedysi mal a teraz sa niekedy snažím vybaviť si ju. V tej chvíli bol on mojím učiteľom a ja som bol jeho synom.

Monotónnosť alebo kreativita?

Pre „dospelých“ ľudí ako som ja, sú medvedíky čistotné takmer okamžite na príťaž. Vytvárajú si domovy pod verandami a zliezajú do komínov. Odtrhávajú šindle a robia diery do stien. Keď ich uvidíme, siahneme po telefóne, aby sme zaplatili niekoho, kto ich príde odstrániť. Ak je to možné, do jedného pracovného dňa.

Keď moje deti vidia medvedíka čistotného, vidia úplne iné zviera. Vôbec sa nezaujímajú o konštrukčnú integritu veránd, ani o možnosť vniknutia štvornohého votrelca do domu. Pre nich je kontrola zvierat ako KGB (stačí sa pozrieť na akýkoľvek animovaný film s pracovníkmi kontroly zvierat). Nie, keď vidia medvedíka čistotného, pokojne by to mohol byť aj triceratops. Nevidia problémy, vidia zaujímavosti. Kladú otázky (veľa otázok): Odkiaľ má tie pruhy? Prečo spí cez deň? Má nejakých priateľov? Môžem ho pohladkať? My vidíme problémy, oni vidia krásu. My vidíme monotónnosť, oni vidia kreativitu. My vidíme nepríjemnosť, oni vidia príbeh.

Ach, koľko by sme sa od nich mohli naučiť, o koľko viac by sme mohli vidieť ich očami. G. K. Chesterton píše:

„Deti majú prebytok vitality, pretože sú v duchu divoké a slobodné a preto chcú, aby sa veci opakovali a nezmenili. Vždy hovoria: „Urob to znova;“ a dospelý človek to robí znova, až kým nie je takmer mŕtvy. Lebo dospelí ľudia nie sú dosť silní, aby sa tešili z monotónnosti.“ (Ortodoxia, str. 81)

Čo vidia šesťročné deti

Nedávno som pocítil svoju slabú predstavivosť, keď sme s rodinou išli zbierať jablká do miestneho sadu. Hoci naše deti jedli jablká každý týždeň, bola to ich prvá príležitosť skutočne si jedno odtrhnúť zo stromu.

Bolo vidieť, ako im to v hlavách pracuje na plné obrátky a snažia sa spojiť si súvislosti — poznali jablká aj stromy, ale nedokázali si predstaviť, že by sa takto držali za ruky. S úžasom hľadeli hore, ako sa vetvy, podobné tým, ktoré našli v našej predzáhradke, teraz natiahli, zabalené v jasne zelených svetroch, a takmer im podali šťavnaté červené ovocie. A samozrejme, chutili lepšie ako akékoľvek iné, ktoré sme kedy kúpili v obchode.

„Boh stvoril svet, ktorý môže obdivovať aj On sám.“

Na našu hanbu, moja žena a ja sme už viac nedokázali spájať súvislosti. Snažili sme sa len zabrániť deťom, aby po sebe hádzali jablká alebo obťažovali nevinných okoloidúcich, ktorí okolo nás plnili vrecia. Kto z nás teda videl skutočnú realitu sadu? Kto videl jablká také, aké skutočne sú — 6-ročné dieťa alebo 36-ročný dospelý? Chesterton sa k tomu vyjadruje takto:

„Keď sa nás opýtajú, prečo sa vajcia menia na vtáky, alebo prečo na jeseň padá ovocie, musíme odpovedať presne tak, ako by odpovedala víla kmotrička, keby sa jej Popoluška opýtala, prečo sa myši zmenili na kone, alebo prečo jej o polnoci zmizli šaty. Musíme odpovedať, že je to kúzlo… Jediné slová, ktoré ma kedy uspokojili pri opisovaní prírody, sú výrazy používané v rozprávkových knihách: „kúzlo,“ „čaro,“ „očarovanie.“ Vyjadrujú svojvoľnosť faktu a jeho tajomstvo. Strom rodí ovocie, lebo je to čarovný strom. Voda tečie z kopca, lebo je očarovaná. Slnko svieti, lebo je očarované.“ (str. 71–72)

Naša desaťročia trvajúca znalosť tohto kúzla nijako nezmenšuje jeho čaro.

To, že sme videli Boha robiť svoje zázraky znova a znova, neznamená, že sú menej zázračné. To, že vieme predpovedať, čo sa stane — z vajíčka sa vyliahne vták, na strome rastú jablká, po búrke sa objaví dúha — neznamená, že sa to náhle stáva „prirodzeným.“ Aj keď nám moderná veda môže nahovárať niečo iné, nič vo stvorení nejde na autopilota. Nie, Syn Boží „udržuje všetko,“ každé jablko každého druhu v každom sade, „svojím mocným slovom“ (Žid 1:3) — dokonca aj tie v košíkoch v obchodoch.

Boh nezostarol

Týmto spôsobom sú naše roztomilé, „naivné“ deti našimi profesormi teológie. Pozrite sa, ako Chesterton sleduje typickú predstavivosť chlapca v nebi:

„Dospelí ľudia nie sú dosť silní, aby sa tešili z monotónnosti. Ale možno Boh je dosť silný, aby sa tešil z monotónnosti. Je možné, že Boh každé ráno hovorí slnku: „Urob to znova“ a každý večer mesiacu: „Urob to znova“. Možno to nie je automatická nutnosť, ktorá robí všetky sedmokrásky rovnaké; možno Boh stvoril každú sedmokrásku osobitne, ale nikdy sa neunavil pri ich tvorení. Možno má večnú túžbu detstva; lebo my sme zhrešili a zostarli, a náš Otec je mladší ako my. Opakovanie v prírode nemusí byť len jednoduchým návratom, môže to byť divadelný prídavok.“ (str. 81–82)

Neveríte mu? Tak nech vám to povie sám Boh svojimi vlastnými slovami:

„Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré… Boh pomenoval súš zemou a nahromadené vody pomenoval morom. Boh videl, že to bolo dobré… A Boh videl, že to bolo dobré… A Boh videl, že to bolo dobré… A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (1. M 1:3–31)

Boh stvoril svet, ktorý môže obdivovať aj On sám. A my len predpokladáme, že ho to všetko nakoniec omrzelo, pretože my nie sme On, pretože nevidíme tento svet tak, ako ho vidí On — pretože predpokladáme, že je ako my.

„Doprajte si priestor, aby ste opäť mohli byť zvedaví a klásť otázky, ktoré ste sa už desaťročia neopýtali.“

Ak pochopíte, čo Chesterton hovorí, už nikdy nebudete vnímať západ slnka rovnako. Je to ešte úžasnejšie, keď si uvedomíte (ako mi raz ukázal jeden pastor), že Boh nám nielenže každých 24 hodín maľuje nový západ slnka, ale že keď sa svet otáča, maľuje západy slnka neustále. Nikdy neodloží štetec. Niekde na svete práve teraz opäť sprevádza slnko pod horizont, pomaly ho vedie svojím štetcom a mieša oranžové, fialové a modré farby.

A keď to robí, jeho srdce sa vznáša nad tým, čo vidí. Lebo pokiaľ ide o západy slnka, Boh je viac ako môj syn, než ako ja.

Pamätajte, že zabúdate

Táto otupujúca dynamika u dospelých má korene v nepatrnej, ale nebezpečnej zábudlivosti. Chesterton nás varuje, že nakoniec to všetko nie je o medvedíkoch, jablkách a západoch slnka:

„Všetci sme zabudli, kým skutočne sme. Všetko, čo nazývame zdravým rozumom, racionalitou, praktickosťou a pozitivizmom, znamená len to, že v určitých nemenných fázach nášho života zabúdame, že sme zabudli. Všetko, čo nazývame duchom, umením a extázou, znamená len to, že na jeden strašný okamih si spomenieme, že sme zabudli.“ (str. 74)

Nechali ste sa ukolísať do zabúdania? Zabudli ste dokonca, že ste zabudli? Zavalili vás starosti sveta, klamstvo bohatstva a túžby po iných veciach, ktoré pomaly udusili vašu schopnosť úžasu a obdivu? Potom si nájdite ovocný sad alebo miestny park. Vyjdite von za súmraku. Vyberte sa na prechádzku, ktorú ste tak dlho odkladali. A snažte sa nájsť zajačiky, veveričky, vtáky a hmyz, ktoré ste sa naučili ignorovať. Doprajte si priestor, aby ste opäť mohli byť zvedaví a klásť otázky, ktoré ste sa už desaťročia neopýtali.

A ak náhodou máte nejaké šesťročné dieťa, zoberte ho so sebou.