Život zameraný na deti

Photo by Liv Bruce on Unsplash, https://unsplash.com/photos/M0oVPGsWk1E

  • 23. Aug '23
  • 7 minút
  • 573
  • 4

Tri spôsoby, ako prejavujeme lásku tým najmenším

Život zameraný na deti

Tri spôsoby, ako prejavujeme lásku tým najmenším

Od čias Edenu dal Boh deťom kľúčovú úlohu pri príchode svojho kráľovstva. „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo,“ povedal Boh hadovi (1. M 3:15). A tak už od čias Edenu prebieha dlhý a zúfalý boj o deti.

Biblický príbeh nám ukazuje, aké neľútostné môžu byť sily tohto sveta, ktoré sú zamerané proti deťom: Faraón hádže synov Izraela do Nílu (2. M 1:22). Démonickí „bohovia,“ ktorí rodičom prikazujú, aby svoje deti previedli cez oheň (Jer 19:4–5). Herodes, ktorý zabíja betlehemských chlapcov (Mt 2:16).

Ani dnešná spoločnosť na tom nie je o nič lepšie: viac ako šesťdesiat miliónov neviditeľných náhrobných kameňov (za posledných päťdesiat rokov a stále pribúdajú). Veľká časť averzie moderného Západu voči deťom sa však prejavuje v jemnejších formách. Dnes máme menej detí ako kedykoľvek predtým a neskôr ako kedykoľvek predtým. Znevažujeme a niekedy priamo opovrhujeme materstvom. A príliš často považujeme deti len za doplnok nášho individualizmu: sú cenné, pokiaľ podporujú našu osobnú identitu a napomáhajú našim osobným cieľom — inak sú nepohodlné.

Ako kresťania môžeme byť v pokušení predpokladať, že tento boj proti deťom existuje len tam vonku. Ale aj keď sa odvrátime od sveta sekulárneho individualizmu a pozorne sa zamyslíme nad sebou — nad svojimi srdcami, domovmi, zbormi — môžeme nájsť zvláštne sklony proti deťom. Môžeme zistiť, že sily namierené proti deťom sa môžu skrývať aj na takých miestach, ktoré zdanlivo nie sú proti deťom. A možno si uvedomíme, tak ako kedysi Ježišovi učeníci, že deti potrebujú v našom živote väčšie miesto.

Záujem o deti len na papieri

Tak ako väčšina dnešných kresťanov, aj Ježišovi učeníci vyrastali v kultúre, ktorá bola zväčša naklonená deťom. Ich názory na deti možno neboli také sentimentálne, ako sú niekedy tie naše, ale vedeli, že deti zohrávajú kľúčovú úlohu v Božích zámeroch. Pamätali na Boží prísľub, že pošle syna, ktorý rozdrví hada (1. M 3:15). Pravidelne recitovali príkaz, aby Božie slovo „usilovne vštepovali svojim deťom“ (5. M 6:4–9). Vážili si Božiu vernosť po tisíc generácií (2. M 34:7).

Jedného dňa sa však k učeníkom priblížia skutočné deti. A keď Ježiš sleduje, ako jeho muži reagujú, pociťuje emóciu, ktorá sa mu v evanjeliách nikde inde nepripisuje: rozhorčenie.

K Ježišovi prinášali deti, aby sa ich dotkol. Učeníci im však dohovárali. Keď to Ježiš zbadal, rozhorčil sa. (Mk 10:13–14, Ekumenický preklad)

Učeníci mali pravdepodobne tie najlepšie úmysly. Podľa nich sa tieto deti (alebo ich rodičia) správali nevhodne; prišli v nesprávny čas alebo nesprávnym spôsobom. Teraz nie, deti, Majster má prácu, ktorej sa musí venovať. Čoskoro však mohli zistiť, že deti ani zďaleka neodvádzajú Majstra od jeho práce, ale že sa nachádzajú blízko centra Jeho činnosti.

Zároveň nás upozorňujú, že hlásiť sa k deťom ešte neznamená žiť život v prospech detí. Teoreticky si môžete deti vážiť a prakticky ich zanedbávať. Môžete hovoriť: „Dovoľte deťom prichádzať,“ a zároveň svojím postojom povedať: „Nech si deti držia odstup.“ Na postoje proti deťom vo svete sa môžete pozerať s opovrhnutím a medzitým prehliadnuť vzácne deti vo svojom okolí.

Podobne ako učeníci, aj my môžeme zastávať postoje podporujúce deti. Naše zbory môžu mať programy zamerané na deti. Ale byť na strane detí si v skutočnosti vyžaduje oveľa viac, než len postoj alebo program: vyžaduje si to samotné srdce a postoj Krista.

Kristove srdce pre deti

„Ježiš miloval deti veľkou a hlbokou láskou,“ píše Herman Bavinck (The Christian Family — Kresťanská rodina, str. 43). Aj my ich milujeme? Odpoveď na túto otázku si možno vyžiada bližší pohľad na reakciu nášho Pána, keď k nemu prišli malé deti.

Ako by sme sa mohli viac podobať tomuto Mužovi, ktorý si našiel svoj domov medzi deťmi, tomuto všemocnému Pánovi najmenších? Spomedzi rôznych postojov na podporu detí, ktoré vidíme v Markovi 10:13–16, zvážte tri.

1. PRÍTOMNOSŤ

Po prvé, Ježiš vytvoril pre deti príjemnú a pohostinnú atmosféru.

Niečo v Ježišovom správaní naznačovalo, že tento Pán nie je príliš veľký pre malé deti. Malé deti sa okolo neho zjavne pohybovali s ľahkosťou, takže keď odpočíval so svojimi učeníkmi v Kafarnaume, mohol spontánne vziať dieťa „na ruky“ (Mk 9:36). Neskôr, keď Ježiš vchádza do Jeruzalema, deti ho ochotne nasledujú a kričia hosana (Mt 21:15–16). A potom v našej scéne sa k nemu rodičia a deti približujú zjavne bez váhania (Mk 10:13).

„Niečo v Ježišovom správaní naznačovalo, že tento Pán nie je príliš veľký pre malé deti.“

Čo v Ježišovi vyvolávalo také neohrozujúce privítanie? Mohli by sme si všimnúť prípady, keď pomohol a uzdravil deti, ako napríklad Jairovu dcéru (Mk 5:41–42) alebo syna vdovy z Naimu (L 7:14–15). Tieto príbehy sú však aj príkladmi oveľa väčšieho vzoru Ježišovej služby, ktorá bola zreteľne zameraná na tých, ktorých by svet mohol považovať za „malých“: malomocných, posadnutých démonom, vyberačov daní a prostitútky. Nebol povýšenecký, ale stýkal sa s poníženými (R 12:16). A deti, keď videli tohto milovníka poníženosti, vedeli, že pre neho nie sú zanedbateľné.

Ak aj my chceme vytvoriť pre deti príjemnú atmosféru, môžeme začať tým, že sa vo všeobecnosti prikloníme k poníženosti. Vidíme pri vstupe do našich nedeľných zhromaždení a malých skupín a pri prechádzaní našimi mestami stratených a osamelých, ubolených a zlomených? Pristupujeme k zraniteľnosti s jemnosťou a vzdávame česť slabosti? Ak áno, deti si pravdepodobne všimnú naše pokorné, sklonené srdcia, prítomné dostatočne nízko na to, aby na nich dosiahli.

2. PRIORITA

Po druhé, pre Ježiša boli deti prioritou a venoval im veľa času a pozornosti.

Ak mal niekto dobrý dôvod prejsť okolo detí a povedať: „Prepáčte, deti, teraz nie,“ bol to Ježiš. Nikto nemal vyššie priority ani vznešenejšie poslanie. Nikoho čas nebol cennejší. Nikto však svoje priority ani svoj čas tak trpezlivo nevenoval tým, ktorých by sme mohli považovať za rušivý element. Náš Pán sa na ceste za záchranou sveta zastavil a „bral ich [deti] do náručia, kládol ruky na ne a požehnával ich“ (Mk 10:16). Jeho život a služba boli plné, ale nie príliš plné pre deti.

V našom živote si uprednostňovanie detí vyžaduje aktívne plánovanie a ochotu venovať časť nášho programu hre. Ale ako nám ukazuje Ježiš, uprednostňovanie detí si vyžaduje aj citlivé prijímanie alebo to, čo by sme mohli nazvať životom, v ktorom sa necháme vyrušiť.

Deti sú majstri vyrušovania. Ťahanie za nohavice a krik z postieľky, impulzívne oslovenia a neskromné dupanie — deti vedia prekaziť dobre pripravené plány. Čím viac sa však budeme podobať Ježišovi, tým ľahšie prijmeme naše zničené plány ako súčasť dobrého Božieho plánu. A budeme si pamätať, že ak sa Ježiš mohol zastaviť a zdržať pri malých deťoch, potom aj my môžeme prerušiť svoje vlastné dôležité úlohy, skloniť sa a venovať deťom Kristovu pozornosť.

3. MODLITBA

Po tretie, Ježiš sa modlil a usiloval o duchovné blaho detí.

Keď deti prišli k Ježišovi, nielenže ich prijal a objal, nielenže sa na nich pozeral a hovoril s nimi. Taktiež na nich položil ruky a v prítomnosti svojho Otca udelil ich malým hlavičkám požehnanie (Mk 10:16).

Nevieme, koľko rokov mali tie deti, ale boli dosť malé, a preto ich museli priviesť rodičia (Mk 10:13). Boli tiež dosť malé na to, aby v nich učeníci zrejme videli len malý duchovný potenciál. Nie však v prípade Ježiša. Pán, ktorý miluje do tisíceho pokolenia, vidí ďalej ako my: dokáže v detskej tvári rozoznať budúceho dospelého a začínajúceho učeníka; dokáže zasiať semienka modlitby do polí, ktoré možno prinesú ovocie až o mnoho rokov.

Vkladáme do detí takúto trpezlivú duchovnú starostlivosť? Keď sa modlíme za svojich priateľov, prinášame pred trón milosti aj ich malé deti? Nachádzame tvorivé spôsoby, ako nielen žartovať a hrať sa s deťmi v našich zboroch, ale aj ukazovať im Ježiša premysleným, veku primeraným spôsobom? A berieme do úvahy pri našom evanjelizačnom úsilí aj tie najmenšie deti?

Kiežby sa každý z nás, či už sme rodičia, alebo nie, pridal k matkám a otcom z Markovho evanjelia 10 a zúfalo sa snažil odovzdať svoje deti do Kristovho požehnaného náručia. Keď ho počujeme povedať: „Dovoľte deťom prichádzať,“ nech odpovieme: „My ich privedieme.“

Postoj, nie programy

Ak sa naše správanie k deťom podobá viac na správanie učeníkov než na správanie nášho Pána, potom je náš problém v tom, že v srdci už nie sme deťmi. „Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie. Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň“ (Mk 10:14–15). Stali sme sa príliš veľkými, prerástli sme milosť. Brána do kráľovstva je totiž malá — taká malá, že môžeme vojsť, len ak pokľakneme a budeme vo výške malého dieťaťa.

Na to, aby sme sa postavili proti silám, ktoré sú proti deťom v tomto svete, potrebujeme viac než len postoj za život a materstvo a bohatý program nedeľnej besiedky. Môžeme mať toto všetko a ešte aj viac, a napriek tomu sa môžeme stať objektom Ježišovho rozhorčenia.

Potrebujeme postoj, ducha a spriaznenosť so živým Kristom, ktorý opustil to najvyššie miesto kvôli najmenším, ktorý sa stal dieťaťom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Čím viac budeme milovať Ježiša, tým viac budeme milovať deti. Čím viac sa mu budeme podobať, tým mocnejšie bude naša prítomnosť, naše priority a naše modlitby hovoriť: „Dovoľte deťom prichádzať k Nemu,“ a tým viac detí príde.

Scott Hubbard  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,5/5 (8 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.