Zmena a milosť II.

V poslednom informačnom liste som písal o pastorovi z 18-teho storočia, Johnovi Newtonovi, ktorý nám ukázal, že väčšina kresťanov žije svoje životy s očividnými charakterovými chybami, ktoré rovnako ničia ich radosť ako aj kresťanské svedectvo. Ale prečo sa stáva, že tak veľa kresťanov takto žije?

Naše prirodzené dobré vlastnosti, ktoré pochádzajú z vrodeného temperamentu a rodinnej výchovy — aké ako naše talenty, vlohy a klady — sú dobré veci. Ale, každá z nich má aj svoju „temnú stránku". Ľudia s prorockými darmi — ohromne priami, často dobrí rečníci alebo pisatelia — môžu mať problémy s počúvaním druhých a prijímaním rád. Ľudia s pastorálnymi darmi — citliví, často dobrí poslucháči, radiaci, preukazujúci milosť — môžu byť často príliš ustarostení na to, aby mohli ľudí rozveseliť. Môžu byť zbabelí, alebo byť príliš citliví na kritiku. Človek, ktorý je veľmi štedrý, môže byť nedisciplinovaný a nezodpovedný vo finančných záležitostiach. Takto je v skutočnosti jeho štedrosť aspektom jeho príliš impulzívneho charakteru.

Jedným z dôvodov, prečo majú kladné stránky darov a temperamentu príslušnú „temnú stránku" je, že naše dary a vrodený temperament sú ohraničené modlami, ktoré dominujú každému srdcu, ktoré nie je naplnené evanjeliom milosti. Bez dôkladnej znalosti evanjelia sa pozeráme na dobré veci — ľudské uznanie a vzťahy, uplatňovanie moci a úspechu, kontrolu nášho prostredia a sebadisciplínu, pôžitok z pohodlia, súkromia a zábavu — a meníme ich na naše klamlivé spasenie. Takže človek, ktorý si robí modlu z ľudského uznania môže byť citlivý umelec a ten, ktorý si robí modlu zo svojej moci, môže byť odvážny líder. Ale dary a temperament v modloslužbe — a to je náš bežný stav — sú vždy zmiešaným požehnaním. Majú dobrú stránku — spôsobujú cnostné správanie — ale človeka vedú rovnako dobre k príslušnému hriechu ako k cnosti.

Takže ako sa môžeme striasť našej letargie a uvedomiť si našu potrebu rásť?

Konečný výsledok toho všetkého je, že ľudia nie sú schopní vidieť svoje hriechy, pretože si všímajú len svoje kladné vlastnosti. Napríklad, niekto môže povedať: „Ja nie som drzý, ja len hovorím veci na rovinu." Pravdou je, že priamočiary človek môže byť užitočný, lebo priame otvorené vyjadrenia sú niekedy potrebné. Ale predovšetkým je drzosť neúčinná a ľudská neostýchavosť a sebavedomie v istej miere pochádzajú z pýchy a nedostatku lásky. A kvôli tomuto dôvodu, mnohí (alebo väčšina) kresťanov nevychádza z nadprirodzenej milosti ducha, ktorá nám nie je prirodzená a ktorá zmierňuje alebo eliminuje temnú stránku — sužujúce hriechy — našej prirodzenosti.

Takže ako sa môžeme striasť našej letargie a uvedomiť si našu potrebu rásť? Tu je niekoľko princípov, ktoré som zozbieral z Newtonových listov v priebehu rokov.

1.Vedz, že tvoje najhoršie nedostatky charakteru sú tie, ktoré vidíš najmenej.
Vo svojej podstate sú to hriechy, ktoré vidíš najmenej, ktoré ospravedlňuješ najviac a ktoré obyčajne minimalizuješ — sú to tie, ktoré ťa majú najväčšmi vo svojom zovretí. Ako sme už spomenuli, jeden zo spôsobov, ktorým skrývame naše chyby je, že si všímame, kde sa náš prirodzený temperament podobá duchovnému ovociu. Napríklad, prirodzená schopnosť sebaovládania a sebadisciplíny sa môže javiť ako „vernosť" a prirodzená túžba po ľudskom uznaní môže vyzerať ako „nežnosť" alebo „láska". Alebo si zamieňame veselú optimistickú povahu za radosť a pokojnú a flegmatickú za pokoj. Pripisujeme si za tieto veci duchovný kredit i keď v skutočnosti vôbec duchovne nerastieme. Nedostatok ďalšieho ovocia poukazuje na to, že skutočná nadprirodzená zmena charakteru sa nedeje.

2. Pamätajte, že zo svojich najväčších chýb sa nepoučíte len tým, že vám o nich niekto povie — musia vám byť ukázané.
Existujú dva spôsoby, vďaka ktorým uvidíme naše hriechy a chyby jasnejšie. Prvý spôsob je, že nám ich ukážu životné problémy a skúšky. Utrpenie je „Božia telocvičňa" — odhaľuje našu duchovnú slabosť práve tak, ako cvičenie odhaľuje fyzickú slabosť.

Druhý spôsob je naše učenie sa od kresťanských vzorov. Niekedy prichádza najlepšie usvedčenie vtedy, keď sme pritiahnutý človekom, ktorý žije tak, ako by sme mali žiť aj my. Možno si nemyslíš, že si netrpezlivý alebo drzý, alebo precitlivený, až pokiaľ nie si v tesnej blízkosti niekoho trpezlivejšieho, miernejšieho a spokojnejšieho než si ty. To znamená, že by sme tieto príležitosti mali využiť na náš rast. Sú bolestivé — dokonca byť blízko veľmi svätých ľudí môže byť nepohodlné! Ale je to v tých chvíľach, keď najväčšmi cítime potrebu milosti, keď je pre nás Božia milosť najžiaducejšou.

3. Buď ochotný počúvať naprávanie a kritiku od iných.
Práve sme spomenuli, že ešte nikdy sa nikto nepoučil zo svojich hriechov tým, že mu to bolo povedané. Máme priveľa vrstiev sebaspravodlivosti na to, aby sme rástli bez tvrdých rán. Ale k tomu, ako doplnok, potrebujeme kritiku a zodpovednosť bratov a sestier.

Na to sú najmenej dva spôsoby. Prvý, že si môžeš vytvoriť svoje vlastné spoločenstvo ako v Liste Židom 3:13. List Židom 3:13 vraví: „napomínajte sa navzájom deň čo deň", aby nás „nezatvrdilo mámenie hriechu". Spoj sa s veriacimi, ktorým dôveruješ a daj im „loveckú licenciu" hovoriť ti, v akých oblastiach potrebuješ rásť.

Druhý, nezabudni na princíp „Bileámovej oslice". Musíš sa naučiť, ako profitovať z kritiky. Dokonca aj takej, ktorá je hovorená ľuďmi, ktorí nemajú dobrú motiváciu alebo ktorých nerešpektuješ. Hoci len 20% z toho, čo povedia je pravda, môže to byť Boh, ktorý k tebe hovorí.

Možno sa pýtaš, ako sa skutočne zmením, keď zistím, že sa potrebujem zmeniť? Na to sa pozrieme v ďalšom článku.