Zvyk modliť sa: Znak skutočného kresťana

Tí, ktorí sa modlia

Znova sa pýtam, či sa modlíš, pretože zvyk modliť sa je jedným z najistejších znakov skutočného kresťana.

Všetky Božie deti na zemi sú v tomto ohľade podobné. Od chvíle, keď sa ich viera stala živou a skutočnou, sa modlia. Tak ako je prvým znakom života novorodenca pri jeho príchodu na svet skutočnosť, že dýcha, tak je modlitba prvou činnosťou mužov a žien, keď sa znova narodia.

Toto je jeden z najbežnejších znakov všetkých vyvolených Božích: „vždy sa modliť a neochabovať“ (L 18:1). Duch Svätý, ktorý z nich robí nové stvorenia, v nich vypracováva vedomie adopcie a vedie ich, aby volali: „Abba, Otče“ (R 8:15). Keď ich Pán Ježiš oživuje, dáva im hlas a jazyk, a hovorí im: „Nebuďte viac nemý.“ Boh nemá žiadne nemé deti. Modlitba je rovnakou súčasťou ich novej prirodzenosti, ako je plač súčasťou prirodzenosti dieťaťa. Vidia svoju potrebu milosrdenstva a milosti. Cítia svoju prázdnotu a slabosť. Nemôžu konať inak. Musia sa modliť.

Pozorne som sa pozrel na životy Božích svätých v Biblii. Od Prvej knihy Mojžišovej po Zjavenie Jána som nenašiel jediného, ktorý by nebol človekom modlitby. Charakteristikou zbožných je, že „vzývajú Otca“ (1. Pt 1:17), alebo „meno nášho Pána Ježiša Krista“ (1. K 1:2). Charakteristikou hriešnych je zas, že „nevzývajú Hospodina“ (Ž 14:4).

Čítal som životopisy mnohých významných kresťanov, ktorí žili na zemi od biblických dní. Zistil som, že niektorí boli bohatí, niektorí chudobní. Niektorí vzdelaní, iní nevzdelaní. Niektorí boli episkopáli a niektorí kresťania iných mien. Niektorí boli kalvíni a niektorí arminiáni. Niektorí mali zaľúbenie v liturgii a niektorí ju nepoužívali vôbec. Jednu vec ale mali všetci spoločnú. Boli to ľudia modlitby.

Študujem súčasné správy misionárskych spoločností. S radosťou vidím, že pohanskí muži a ženy v rôznych častiach sveta prijímajú evanjelium. Ľudia sa obracajú v Afrike, na Novom Zélande, v Hindustane, v Číne. Títo ľudia sa od seba prirodzene líšia v každom ohľade. Jednu pozoruhodnú vec ale vidím na všetkých misionárskych staniciach — obrátení sa vždy modlia.

Nemodliť sa

Nepopieram, že človek sa môže modliť nehorlivo a neúprimne. Ani na okamih nepredstieram, že holá skutočnosť, že sa človek modlí, dokazuje všetko ohľadom jeho duše. Ako v iných oblastiach náboženstva, aj v tejto môže byť pretvárka a pokrytectvo.

Hovorím ale toto — nemodliť sa je jasným dôkazom, že človek ešte nie je skutočným kresťanom. Nemôže si skutočne uvedomovať svoje hriechy. Nemôže milovať Boha. Nemôže sa pokladať za Kristovho dlžníka. Nemôže túžiť po svätosti. Nemôže túžiť po nebi. Ešte sa musí znova narodiť. Ešte sa musí stať novým stvorením. Môže sa sebaisto chváliť vyvolením, milosťou, vierou, nádejou a poznaním — a oklamať neznalých. Môžeš si ale byť istý, že to všetko sú prázdne reči, ak sa nemodlí.

Skutočný dôkaz

A navyše tvrdím, že zo všetkých dôkazov skutočného pôsobenia Ducha je zvyk horlivej súkromnej modlitby jeden z najviac dostatočných, ktoré môžeme menovať. Človek môže kázať z falošných motívov. Človek môže písať knihy, nádherne hovoriť a zdať sa svedomitým v dobrých skutkoch — a predsa byť Judášom Iškariotským. Človek ale málokedy ide do svojej komôrky a v skrytosti vylieva svoju dušu pred Bohom, ak to nemyslí vážne. Samotný Pán označil modlitbu za najlepší dôkaz skutočného obrátenia. Keď poslal v Damasku Ananiáša k Pavlovi, nedal mu žiaden iný dôkaz zmeny jeho srdca ako toto: „Hľa, modlí sa.“ (Sk 9:11)

Viem, že predtým, ako sa človek začne modliť, môže sa v jeho mysli toho odohrávať mnoho. Môže mať mnoho presvedčení, túžob, prianí, pocitov, zámerov, predsavzatí, nádejí a obáv. Všetky tieto veci sú ale neistými dôkazmi. Môžeme ich nájsť aj pri bezbožných ľuďoch, a často vyjdú nazmar. V mnohých prípadoch nie sú trvácnejšie ako ranná hmla a rosa, a rýchlo sa pominú. Skutočná horlivá modlitba, pochádzajúca zo zlomeného a kajúcneho ducha, má väčšiu cenu ako všetko toto dohromady.

Viem, že Duch Svätý, ktorý povoláva hriešnikov z ich hriešnych ciest, ich v mnohých prípadoch vedie k známosti Krista veľmi pomaly. Oko človeka však môže rozsúdiť iba to, čo vidí. Nemôžem nazvať kohokoľvek ospravedlneným, kým neuverí. Neodvážim sa povedať, že ktokoľvek verí, kým sa nemodlí. Nedokážem pochopiť nemú vieru. Prvým skutkom viery bude hovoriť k Bohu. Viera je pre dušu to, čo je život pre telo. Modlitba je pre vieru to, čo je dych pre život. Nedokážem pochopiť, ako môže človek žiť, a nedýchať, a rovnako nedokážem pochopiť, ako môže človek veriť, a nemodliť sa.

Nikdy sa nečuduj, ak budeš počuť služobníkov evanjelia tak veľa hovoriť o dôležitosti modlitby. Toto je bod, ku ktorému ťa chceme priviesť — chceme vedieť, že sa modlíš. Tvoja doktrína môže byť správna. Tvoja láska k protestantizmu môže byť vrúcna a zjavná. To všetko ale môžu byť iba znalosti hlavy a túžba po príslušnosti. Chceme vedieť, či poznáš trón milosti a či hovoríš k Bohu rovnako, ako hovoríš o Bohu.

Chceš zistiť, či si skutočný kresťan? Potom si buď istý, že toto je najdôležitejšia otázka: Modlíš sa?