3 poznámky o pokore

EVS

  • 11. Okt '21
  • 7 minút
  • 412
  • 38

Si pokorný? (samotest)

  1. Ako reaguješ na kritiku? (Prijímaš ju, alebo sa urazíš, brániš, ideš do protiútoku?)
  2. Vieš si priznať chybu? (Obhajuješ sa? Zvaľuješ vinu na iného alebo okolnosti?)
  3. S kým sa porovnávaš a prečo? (S tými, ktorí sú „pod tebou“, aby si vyznel lepšie, alebo s tými, od ktorých sa môžeš učiť?)
  4. Ako zmýšľaš o druhých? (Pohŕdaš nimi, alebo si ich vážiš?)

Podľa toho, ako si si odpovedal na vyššie uvedené otázky, ti je zrejmé, či potrebuješ čítať ďalej. Ak sa ľahko urazíš, vyhováraš, porovnávaš s druhými či nimi pohŕdaš, zrejme máš problém s pokorou. Je to však problém?  

1. Prečo túžiť po pokore?

Akoby ma obliali studenou vodou, keď mi raz jedna moja známa povedala, že ma nepovažuje za pokorného človeka. Bol to pre mňa šok, pretože som si o sebe dovtedy myslel, že 1. som pokorný a 2. že je to každému zrejmé. Očividne nebolo.

Myslel som si, že keď je niekto introvert, tichý a vážny človek, tak to znamená, že je pokorný. Ale nič z tohto nie je podstatným znakom pokory. Pokora nie je vecou povahy či nejakého psychologického zatriedenia. Pokora nezávisí ani od nálady, okolností či prežívanej emócie. Pokora je vecou charakteru.

Opakom pokory je pýcha. Pyšný človek sa môže prejavovať navonok výrazne, byť arogantný, agresívny, panovačný a hlučný. Ale pyšný človek môže byť aj ubitý, zdeptaný, frustrovaný, zahorknutý a mĺkvy.

Čo však zvyčajne pyšnému človeku chýba, a pokornému nie, je radosť. Radosť nie aktuálne prežívaná veselosť, ale základné životné nastavenie.

Keď som sa spýtal skupiny mladých ľudí, čo ich hnevá a odpudzuje na pyšných ľuďoch, medzi ich odpoveďami boli veci ako: nevedia si priznať chybu; myslia si, že sú viac ako ostatní; nemajú záujem o názor iných; hovoria priveľa o sebe; majú príliš silné ego; nemajú rešpekt voči iným; nemajú pochopenie pre iných; musia byť na prvom mieste…

Pyšný človek väčšinou druhých odpudzuje. Pýcha bráni človeku vytvárať skutočne hlboké a dlhodobé vzťahy.

Keď som sa tej istej skupiny mladých spýtal, čo obdivujú na pokorných ľuďoch, uviedli nasledovné: sú spokojní; slúžia iným; chápaví, milí; vďační; skromní; učia sa z chýb; vedia prijať kritiku; počúvajú iných; rešpektujú iných; majú zdravé sebavedomie; nestoja o obdiv.

Pokora je ako perlový náhrdelník, tá nitka, na ktorej držia perly. Keď sa nitka roztrhne, perly sa rozkotúľajú… Ak stratíme pokoru, všetky naše dobré vlastnosti sa znehodnocujú. Pokora je akoby základná charakterová vlastnosť, vďaka ktorej aj ostatné vlastnosti zostávajú dobrými.

Už len toto by mohlo byť pre nás dostatočným dôvodom, aby sme sa o pokoru usilovali. Vďaka pokore budú ľudia radi v našej prítomnosti. Pokorou si získame u druhých skutočnú úctu a rešpekt.

Je minimálne ešte jeden dôvod pre pokoru: Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Táto myšlienka je v Biblii až dvakrát od dvoch rôznych autorov — Petra i Jakuba (por. 1. Pt 5:5; Jk 4:6).

Ak chceš mať Boha na svojej strane, buď pokorný. Ak chceš čeliť Bohu ako nepriateľovi, pýcha je k tomu rýchla cesta. Pre mňa je voľba jednoznačná.

2. Paradox pokory

Pokora je vtedy pokorou, ak si ju človek neuvedomuje. Akonáhle si ju začne uvedomovať, je tu nebezpečie, že sa zmení na pýchu. Akoby sme sa o pokoru mali usilovať takým spôsobom, aby sme o tom ani nevedeli! Ale dá sa vôbec také niečo?

Ak cielene pracujeme na svojej pokore a uvedomujeme si, ako sa nám darí byť stále viac pokornejšími, čo sa stane? Úplne prirodzene začneme byť pyšní na to, že sme už pokornejší a keď sa porovnáme s ostatnými, dokážeme nimi nakoniec ešte aj pohŕdať. A z pokory nezostane nič!

Pokora odhaľuje naše motívy — aj tie najšľachetnejšie skutky a správanie môžu byť ovocím pyšného človeka.

Jedna z najslávnejších myšlienok o pokore je tá od C. S. Lewisa, ktorý povedal: „Pokora neznamená myslieť si o sebe menej, ale myslieť na seba menej.“ Ako však nadobudnúť zdravé sebavedomie tak, aby sme sa nestali nezdravo sebavedomými? A ako myslieť menej na seba, keď sa predsa celý môj život točí okolo mňa? A nie je to nakoniec niečo nezdravé, ak by človek potláčal sám seba? Niečo z napätia tohto paradoxu máme zachované aj v Ježišovom výroku: ,Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.‘ (J 12:24)“

3. Cesta k pokore

My nepotrebujeme polepšenie (ohľadom pokory), ale potrebujeme zachránenie. Nepotrebujeme len dobrú radu, ako sa pokornejším stať, ale dobrú správu o tom, že nás Pán Ježiš Kristus oslobodzuje od nás samých. Kresťanstvo nie je v prvom rade návod k tomu, ako sa stať lepším človekom. Ak by to tak bolo, šancu na úspech by mali len tí najschopnejší. A keby to dokázali, mohli by byť na seba zaslúžene pyšní. Takýto úspech by však v skutočnosti nepremieňal naše vnútorné motívy, ale len vonkajšie správanie.

Ak sme v blate, nedokážeme sa očistiť. V skutočnosti, čím viac sa o to snažíme, tým viac sme zablatení. Potrebujeme sa dostať k čistej vode, aby sme boli čistí.

Kresťanstvo je v prvom rade dobrou správou o záchrane, o oslobodení k pokore. Príkaz: Buď pokorný!, sa stáva priťažkým bremenom, s ktorým si sami nevieme rady. Od Ježiša Krista k nám prichádza evanjelium (doslova dobrá správa) o tom, že nás Pán Ježiš zachránil.

Ja sa nemusím báť pokoriť, pretože On sa pokoril pre mňa. Ja môžem zniesť údery, lebo Ježiš zniesol údery za mňa. Ja nemusím otvárať ústa na svoju obranu, lebo Ježiš sa za mňa pred Bohom  prihovára. Ja sa nemusím báť o svoju identitu, lebo Ježiš sa nezdráhal vzdať sa svojej božskej identity pre mňa. Ja viem, kto som, lebo On ma našiel.

Timothy Keller hovorí v kázni O pyšných očiach, že „evanjelium mení spôsob, akým pozeráme sami na seba.“

Prijať to, že ja nemusím a ani nemôžem urobiť nič pre svoju záchranu, je veľmi pokorujúce. Prijať to je ťažké. Priznať si svoje zlyhanie a svoju neschopnosť konať skutočné dobro z vnútorných motívov nie je jednoduché. To chce skutočnú zmenu nazerania na seba i život. To je to, čo Biblia označuje ako pokánie (doslova zmena myslenia).

Nie náhodou je pýcha na prvom mieste v zozname základných hriechov. V skutočnosti je to ten najzákladnejší hriech. Ak je pokora nitka, ktorá drží pohromade všetky cnosti, tak pýcha je reťaz, ktorá drží pokope všetky naše hriechy. Ak sa však pokoríme pred Bohom, všetky hriechy z nás spadnú.  

Nie smilstvo, obžerstvo, výbušnosť, lenivosť, lakomosť či závisť nám bránia prijať Božiu milosť. Všetky tieto hriechy (a aj mnohé iné) dokážeme neraz úprimne ľutovať. A predsa neprichádza k zmene. Je to preto, lebo naša pýcha nám bráni pokoriť sa pred Bohom. Myšlienka, že by sme sa pred Boha mali postaviť s prázdnymi rukami zahanbení je pre nás neprijateľná. Nevieme sa zmieriť s predstavou, že všetko by malo závisieť od Neho a od nás nič. A preto je pre nás také ťažké prijať Jeho milosť.

Pokiaľ sa topiaci vo vode mece, plavčík ho nemôže zachrániť, lebo by riskoval, že stiahne pod vodu aj jeho. Až keď sa topiaci úplne vzdá, až potom ho môže plavčík vziať a vytiahnuť na breh.

Jediný spôsob, ako sa stať pokorným, je to, že sa ponížim a priznám si chybu, zlyhanie pred Bohom, svoju nedostatočnosť, stratenosť. Vtedy ma Boh pozdvihne, povýši ma a pomenuje ma svojím dieťaťom.

Moja nová identita je založená na Tom, ktorý sa pokoril kvôli mne. Ježiš mi dal novú identitu — identitu Božieho dieťaťa. (Samotná predstava, že som dieťaťom, je značne pokorujúca.) Nemusím obhajovať sám seba, ani budovať svoju hodnotu na svojich cnostiach, zásluhách, na tom, ako ma iní vnímajú, pretože moja identita a hodnota je založená na Kristovi. A to vedie ku skutočnej pokore, ktorá nie je pre mňa väzením, ale naopak — čerstvým nádychom slobodného vzduchu.

Otázky na premýšľanie:

  1. Je pre teba pokora hodnotou, o ktorú sa usiluješ? Prečo? (Je nejaký dôvod, pre ktorý by sme sa mali o pokoru usilovať? Prečo je pokora dôležitá?)
  2. Je ti jasné, že pokora je o vnútornom nastavení a nie o vonkajších prejavoch? (Pokorný i pyšný človek môže byť i veselý, i vážny, tichý alebo i hlučný… ).
  3. Akým spôsobom/v akých situáciách  sa u teba najviac odhaľuje nedostatok pokory? (keď ma kritizujú, keď by som si mal priznať chybu, porovnávanie, pohŕdanie druhými… ?)
  4. Akým spôsobom ti môže pomôcť v raste v pokore to, keď premýšľaš nad tým, čo pre teba urobil Pán Ježiš Kristus? (Je len príkladom, ktorý je hodné nasledovať, alebo aj základom, na ktorý sa môžeš postaviť? Alebo je Ježiš irelevantný?)
  5. Z čoho môže mať človek strach, keď by sa mal pokoriť?
  6. Akú novú perspektívu prináša do nášho premýšľania o pokore myšlienka z Jk 4:6 „… Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“?
  7. Poznáš niekoho, kto je pre teba inšpiratívnym príkladom pokory?
  8. Ako ti táto téma môže pomôcť rásť vo viere, službe a kresťanskom charaktere?

4,5/5 (17 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.