Aké túžby ťa budú okrádať

Svoj život žijeme s vystretými rukami a otvorenými ústami, a hľadáme, čo by sme mohli skonzumovať. Je to naša ľudská skúsenosť, čiastočne pre to, ako nás Boh stvoril: jeme, lebo naše telo vyžaduje energiu, a s nevtieravou náklonnosťou vystierame ruky k tým, ktorých milujeme, pretože máme hlad po vzťahoch. Rodíme sa s potrebami a naše túžby, ktoré do nás vložil sám Boh (Sk 17:24–27), nás posielajú na cestu hľadania úplnej radosti.

Naše túžby sa však rýchlo menia na posadnutia a vedú nás k neviazanej nadmernej konzumácii (Jk 4:1–3). Z našich silných želaní sa stávajú silné túžby, to, čo nás najviac poháňa a stáva sa samotným zmyslom života. Namiesto toho, aby sa stali signálmi, ktoré nás ženú na cestu objavovania pôvodného zdroja radosti (Ž 16:11), stávajú sa z nich zadávatelia úloh, ktorí si nárokujú našu úplnú oddanosť a zároveň nás oberajú o náš pokoj a radosť.

V našom nekontrolovanom nadšení niečo konzumovať sa sami stávame tými, ktorých konzumujú.

Moja primárna (nepravá) oddanosť

Keď našim túžbam nedovolíme vydať sa na cestu hľadania plnosti radosti od zdroja všetkej radosti — samotného Boha –, rozvinie sa u nás oddanosť falošným kráľom.

Moja primárna nepravá oddanosť patrí láske a obdivu, ktoré pochádzajú od iných ľudí. Dychtím po pocite uznania a zisťujem, že na to, aby som ho získala, podávam výkon ako zviera v cirkuse. Takto som spoznala, ako veľmi som tomuto nepravému kráľovi dovolila nado mnou vládnuť: posledných pár rokov bolo krutých, naplnených zmätkom a emocionálnou bolesťou.

Niekde po ceste začalo moje srdce, skláňajúce sa pred týmto falošným kráľom, prahnúť po pocite spolupatričnosti. Začala som uvažovať nad tým, či na mojej prítomnosti záleží preto, kým som, alebo preto, aký výkon podávam. Začala som uvažovať, či ma ľudia skutočne poznajú. Začala som uvažovať, či si niekto vôbec všimne moju potrebu. Moje hlboké zameranie na seba ma hnalo stále ďalej dovnútra a v určitom okamihu som svoje srdce jednoducho odpojila: Ak nemôžem mať, po čom dychtím, nebudem sa už viac rozdávať.

Začala som sa obzerať do minulosti, akým človekom som kedysi bola a s akým nadšením som druhých ľudí milovala, a tak strašne som chcela byť znovu tým človekom. Ale nedokázala som vyrobiť lásku, a začala som veriť tomu, že radosť sa už nevráti. Namiesto toho som cítila, že moje srdce je neľútostné a apatické, hľadá príležitosti, ako by mu mohli iní poslúžiť, všíma si každú urážku a druhým závidí pocit spolupatričnosti.

Falošní králi len berú

Problémom pre modlárske srdce (a darom pre kajúce srdce) je, že Boh bude vytrvalo prerušovať a zastavovať našu snahu o dosiahnutie radosti, keď ju budeme hľadať v čomkoľvek inom, a nie v ňom. Nedá nám trvalý pokoj z našich falošných podôb oddanosti, lebo žiarli na to, že by sme mali skutočný pokoj, ktorý sa snažíme dosiahnuť.

V tých ťažkých rokoch mi mohol celý spevácky zbor spievať chvály, a pokoj by sa v mojom srdci nerozhostil. Zakaždým, keď mi nejaký priateľ poskytol slovo povzbudenia, okamžite som vo svojich myšlienkach spanikárila: „Čo musím urobiť, aby som si tú lásku udržala?“ Alebo som si pomyslela: „A čo tá, ktorá povzbudenie nahlas nevyjadrila? Ako si ju získam?“ Bola som taká hladná a smädná, až som chradla a pohlcovalo ma, čo som sa sama snažila pohltiť.

Falošní králi nedávajú; oni len berú.

Králi, ktorí berú

Keď prorok Samuel zostarol, Izraeliti sa obávali o svoju budúcnosť. Samuel im dovtedy dobre slúžil ako kňaz a prorok pred Bohom, ale potrebovali nového vodcu a z ľudského hľadiska neboli na výber žiadne možnosti. Samuelovi synovia, nasledujúca istota pre národ, nekráčali po Hospodinových cestách, preto starší hľadali odpovede tak, že sa rozhliadli okolo seba a uvideli, ako boli zorganizované iné národy. Pristúpili k Samuelovi so svojím riešením: „Ustanov nám teraz kráľa, aby nás spravoval, ako je to u všetkých národov“ (1. S 8:5).

Na prvý pohľad sa to nezdá ako úplne zlá žiadosť, ale Písmo hovorí, že sa to nepáčilo Samuelovi a nepáčilo sa to aj Bohu, pretože starší nepomysleli zahrnúť do svojich výpočtov Boha (1. S 8:6–9). Nemali už predsa Kráľa? Oni prakticky zavrhli dokonalú vládu Toho, ktorý ich vyslobodil, staral sa o nich, viedol ich a ochraňoval. Vo svojej túžbe sa obrátili k inej možnosti. Neboli pripravení odmietnuť Boha úplne. Jednoducho chceli jeho pozitíva bezpečného, hmatateľného kráľa z plánu B, ako mali všetci ostatní okolo nich.

Samuelova odpoveď je aj pre nás férovou výstrahou, týkajúcou sa kráľov z plánu B: budú od vás len brať. Samuel varuje, že kráľ ustanovený ľuďmi berie synov a posiela ich do vojny, berie deti a mení ich na otrokov, berie dcéry do svojej služby a berie úrodu, aby nakŕmil svojich sluhov (1. S 8:10–17). Samuel vie, čo robia falošní králi: berú nám to najlepšie, a potom z nás urobia svojich otrokov.

Kráľovstvá s dvoma kráľmi

Máme sklon byť rovnako presvedčení ako starší Izraela: Komu to ublíži, keď budeme mať Boha a svoje stávky si aj trochu poistíme? Chceme veriť tomu, že môžeme sľúbiť oddanosť Kráľovi Ježišovi a pohodiť svoje srdce aj ľudským kráľom či ľudským veciam. Ale Biblia hovorí zreteľne: Nikto nemôže slúžiť dvom pánom (Mt 6:24). Každé kráľovstvo rozdvojené… neobstojí (Mt 12:25).

Ježiš je našim kráľom, nie iba múdrym poradcom, na ktorého sa obrátime, keď potrebujeme vedieť, čo máme robiť. A tak, ako nám ukazujú vodcovia Izraela, rozdvojené srdce nie je v skutočnosti vôbec rozdvojené: už si vybralo, na ktorej strane bude stáť. Rozdvojené srdce je také, ktoré Boha už zavrhlo. Obraciame sa na nepravých kráľov, o ktorých si myslíme, že nám poskytnú útechu, bezpečie, pocit spolupatričnosti, schválenie, pocit uznania, lásku, sexuálne uspokojenie — ale nakoniec len zoberú.

Sľubujú život, ale dávajú smrť.

Pohltený, aby nasýtil

Ale Boh pre nás skrze Ježiša Krista pripravil východisko z tejto špirály smrti, dal nám smer, ktorým sa majú uberať naše túžby a zabezpečil niečo, čo môžeme konzumovať bez toho, aby to na oplátku skonzumovalo nás.

Keď prišiel Ježiš, vravel: Čiňte pokánie a verte (Mk 1:15). Jeho slová boli pozvánkou, vystretou rukou, otvorenými dverami, ktorými máme s ním vstúpiť do kráľovstva Božieho.

Keď prišiel Ježiš, vravel: Toto je moje telo, ktoré sa láme za vás. Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás (L 22:19–20). Kŕmte sa na mne (J 6:51–58).

Ježiša pohltila smrť práve preto, aby sme sa na ňom hostili. Tento kráľ sa volá Chlieb života (J 6:35) a Živá voda (J 4:13–14), aby sme vedeli, že môžeme jesť, keď sme hladní, a môžeme piť, keď sme smädní. Keď ho konzumujeme, zistíme, že konzumujeme jeho dobrú vládu, láskyplné zaopatrenie a pokojné panovanie. Nemôžeme ho vyčerpať, ale určite v ňom môžeme uspokojiť túžbu, ktorá je základom všetkých našich túžob: túžbu po radosti.

Kráľ, ktorý dáva

Izraeliti postavili pred moje srdce zrkadlo a pomáhajú mi jasne vidieť moje falošné podoby oddanosti. Moje počínanie sa podobalo na ich počínanie: obracala som sa na kráľov, ktorí nedokázali splniť svoje sľuby. Moje túžby a potreby neboli celkom nesprávne, ako ani ich; nesprávne bolo to, kde som sa s nimi obracala. Obrátila som sa v pokání na Ježiša a opäť našla radosť v tom, že som sa mu oddala.

Máš nejakú potrebu? Túžbu? Úplne ju odovzdaj Kráľovi Ježišovi. Našu oddanosť od nás nevyžaduje len tak, akoby poslušnosť bola nejakou formou trestu či niečím, čo musíme vydržať so zaťatými zubami. Jeho požiadavka bezvýhradnosti je pozvánkou prijať, čo mu patrí: samotné kráľovstvo (Mt 5:3). Otvára pred nami svoju pokladnicu a delí sa s nami o svoj pokoj, lásku, radosť, život a plodnosť.

A čo je azda najlepšie, na oplátku prijímame jeho oddanosť nám (R 8:38–39; Mt 28:20; Žid 13:5).

On je kráľom, ktorý dáva.