Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Ako som sa naučil, že Bohu záleží na mojom strachu

Lali Masriera @ flickr.com, https://www.flickr.com/photos/visualpanic/2233632419/

  • 2. Apr '14
  • 3 minúty
  • 2531

Približne raz za deň moja fenka Lucy vbehne do zadnej spálne a schová sa za vankúše na mojej posteli. Stáva sa to, keď varím večeru, práve v čase, keď robím hluk vyťahovaním hrnca spod linky. Viete, keď varím, Lucy si myslí, že sa stane niečo zlé.

Približne raz za deň moja fenka Lucy vbehne do zadnej spálne a schová sa za vankúše na mojej posteli. Stáva sa to, keď varím večeru, práve v čase, keď robím hluk vyťahovaním hrnca spod linky. Viete, keď varím, Lucy si myslí, že sa stane niečo zlé.

Prečo?

Dôvod ma vlastne dosť vytáča.

Je to spôsobené tým, že mi pred pár rokmi strážil psa človek, ktorý ju, nuž, naučil báť sa. Vlastne pochybujem, že to bol ten človek, pravdepodobnejšie je, že to bol niekto z jeho priateľov. Nemôžem nič dokázať a nikdy som sa neobťažoval nikoho v tomto ohľade konfrontovať, pretože to by bolo ako pichať do osieho hniezda, a toho sa dopustiť nechcem.

Skutočnosti sú jednoduché. Lucy zvykla byť úplne v poriadku a správala sa normálne, keď som varil. Bola niekde nablízku a čakala na kúsok jedla, ale nikdy nežobrala. Bola slušná, ale dávala svoje želania jasne najavo a vôbec jej neprekážalo, ak jedlo spadlo na zem. A potom som po niekoľkodňovom cestovaní prišiel domov k psovi, ktorý, keď som vstúpil do kuchyne, utekal do spálne a viditeľne sa triasol.

Bolo očividné, že niekto urobil niečo preto, aby „naučil Lucy zostať mimo kuchyne“. Cítil som sa zneuctený, samozrejme. A ten človek už nikdy nedostal Lucy na starosť. Ešte teraz, po rokoch, to Lucy stále robí.

Niekto sa dostal k môjmu psovi a naučil ho niečo, čo ho nemal žiadne právo naučiť.

Smutnou realitou je, že Lucy sa nemá čoho báť. Nemá žiadny dôvod s chvením utekať preč. Jej majiteľ ju má rád, keď je nablízku. Jeho majiteľa vôbec netrápi, že sa pohybuje v blízkosti kuchyne. Ide tu o to, že sa niekto dostal k môjmu psovi, aby ho naučil niečo, čo som nechcel, aby sa naučil. Že niekto ukradol časť Lucyinej radosti a prevzal vlastníctvo bytosti, ktorá mu nepatrí. Ale to zďaleka nie je pointa.

Pointou je, že v jeden deň, kým som upokojoval Lucy, som premýšľal, či sú v mojom živote veci, ktorých sa bojím, zatiaľ čo môj Stvoriteľ narieka, že „sa niekto ku mne dostal“.

Milujem, že nám Boh hovorí, že nás nikdy neopustí ani nezanechá, že On je vždy s nami.

Keď prenesiem Lucyin strach do svojho vlastného života, prepojenie je záhadné. Bojím sa napríklad intimity, bojím sa spojenia, bojím sa, že ma ľudia nebudú mať radi, bojím sa zlyhania, bojím sa izolácie a odmietnutia, bojím sa odhalenia.

Prečo?

Pretože niekto sa ku mne dostal, niekto, kto na to nemal právo, niekto, z koho je môj stvoriteľ frustrovaný. A ja som, samozrejme, nesprávne naučil tomu istému strachu ďalších. Ja som tiež vinný. Akokoľvek som sa snažil, nikdy som nebol schopný to Lucy odučiť. Namiesto toho vždy idem do spálne, sadnem si na posteľ vedľa nej a hladím jej uši. Stále má na tvári vystrašený výraz, ale už sa viac netrasie. Vie, že jej pán ju ľúbi.

Hovorím o tomto, pretože je to dokonalý obraz toho, ako niektorí z nás komunikujú s Bohom.

A je to dokonalý obraz toho, ako sa musí cítiť Boh preto, že sa k nám niekto dostal. Nenúti nás čeliť nášmu strachu ani sa z nás nevysmieva preto, že je náš strach nepodložený. Namiesto toho jednoducho je s nami. Sedí vedľa nás. Upokojuje nás, stará sa o nás, miluje nás. Po celý čas, čo sa bezdôvodne bojíme. Dokonca ani smrť si nezaslúži strach. Nie z Jeho pohľadu.

Takže čo s týmto všetkým robí Boh? Berie strach preč? Pravdepodobne nie, inak by nám v Biblii dookola nevravel, aby sme sa nebáli, jednoducho by ho od nás vzal. To, čo robí Boh s nami, nie je také odlišné od toho, čo robím ja s Lucy. Idem proste do izby, sadnem si na kraj postele a hladkám jej uši. Pár minút k nej láskavo hovorím, dávajúc jej najavo, že všetko bude v poriadku. Aj keď Lucyin strach pravdepodobne nikdy neodíde, trasie sa menej, ako zvykla predtým, a vie, že aspoň v spálni je v bezpečí.

Milujem, že nám Boh hovorí, že nás nikdy neopustí ani nezanechá, že On je vždy s nami.

Milujem, že nám posiela priateľov, pravdu, povzbudenie, starostlivosť a ochranu, akoby sedel na kraji našej postele a pripomínal nám, že sa nemusíme báť.

Čo vás zasahuje strachom a nemalo by? Čo vás núti bežať do spálne a schovať sa za vankúšmi? A dokážete tam pri sebe vnímať Boha, ktorý vás upokojuje, ktorý vám hovorí, že sa nemáte čoho báť?

Donald Miller. Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com

5/5 (3 hlasy)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.