Boh Ti v kríze odpovie

A určite to nebude len jedna kríza. Vo svojej milosti nás Boh v tejto hriešnej dobe niekedy stavia do rôznych krízových situácií, ktoré majú slúžiť na naše dobro. Po stáročia Boží ľudia poznali „časy súženia“ a „dni úzkosti“ niekedy až príliš dobre. Ani dnes tomu nie je inak. Náš Otec nikdy nesľúbil, že ak Mu budeme patriť, nebudeme mať žiadne problémy.

Biblia neustále opisuje verných ako tých, ktorí počas krízy volali k Bohu, nie ako tých, ktorí sa v kríze nikdy neocitli. Muži a ženy, ktorí sú dnes našimi vzormi, čelili ťažkým časom súženia a dňom úzkosti. A Boh počul ich volanie o pomoc. Nebol hluchý. Ani dnes nie je hluchý. Počuje, keď k Nemu volajú Jeho deti, obzvlášť v krízových okamihoch.

V súžení a v úzkosti

Je naozaj pozoruhodné, že náš Boh nie je len Bohom, ktorý hovorí, ale aj Bohom, ktorý počúva. Keď nás Jakub vyzýva, aby sme boli rýchli, keď treba počúvať (Jk 1:19), vlastne nás tým vyzýva, aby sme boli ako náš nebeský Otec. Máme Otca, ktorý počúva modlitbu (Ž 65:2) a všíma si hlas našich prosieb (Ž 66:19). Boh vidí všetkých ľudí, no na svoj ľud pozerá ako na tých, ktorým sa zaviazal, že ich bude milovať. Svoj ľud počúva ušami Manžela a Otca. Naše prosby Ho neotravujú, vonkoncom nie v časoch súženia či úzkosti.

Žalmy obzvlášť oslavujú Božiu ochotu počúvať a pomôcť svojmu ľudu „v dňoch úzkosti“ a „v čase súženia“. Dávid svedčí, že Boh mu bol v deň úzkosti hradom a útočiskom (Ž 59:16, a tiež Ž 9:10; 37:39; 41:2). Vždy vedel, na koho sa v krízovej situácii obrátiť: „V deň svojho súženia Teba vzývam, lebo ma vyslýchaš.“ (Ž 86:7) „Lebo ma skryje vo svojom stane v deň pohromy… “ (Ž 27:5) A zároveň vedel, kam nasmerovať iných: „Nech ťa v deň súženia vyslyší Hospodin!“ (Ž 20:2) „Hospodin je hradom utláčanému, je hradom vo chvíľach súženia.“ (Ž 9:10)

Žalmista Ásáf si to uvedomoval tiež: „V deň svojho súženia hľadám Pána.“ (Ž 77:3) Boh sám hovorí: „Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať!“ (Ž 50:15) Boha naše volanie o pomoc neotravuje, práve naopak, je poctený, keď sa naňho obraciame so svojimi potrebami. Najvýraznejší je asi refrén zo 107. žalmu, v ktorom sa štyrikrát opakuje: „Vo svojom súžení volali k Hospodinovi, a On vytrhol ich z úzkosti.“ (Ž 107:6, 13, 19, 28) Tento príbeh sa neodohráva iba v živote Izraelitov, platí rovnako aj pre naše životy.

Boh je počas našej krízy najbližšie.

Pozrite na nášho Boha

Takýto je náš Boh od počiatku. Takýto je Boh Abraháma a Izáka. Takýto je Boh, ktorého v dobrých aj zlých časoch, v snahách a zápasoch spoznal Jákob: „Boh, ktorý ma vyslyšal v deň môjho súženia“ (1. M 35:3).

Boh Jákoba nie je ako bohovia okolitých národov. Nie je ako domáci bôžikovia v dome Jákobovho strýka Lábana (1. M 31:19, 34–35) ani ako kanaánski bôžikovia, ktorých našli Jákobovi synovia, keď kvôli Síchemovi vyplienili mesto (1. M 34:29; 35:2). Ostatní „bohovia“ v čase súženia neodpovedajú. Sú len výtvormi ľudských rúk a fantázie. Sú ako hračky pre deti. Neodpovedajú. Nekonajú.

Jákobov život bol sériou kritických momentov, no Boh v ňom dokázal, že je verný ako ten, kto počuje a odpovedá. Presne tak ako Boh videl Leu počas jej krízy (1. M 29:31), a tak, ako sa rozpomenul na Ráchel v jej súžení (1. M 30:22), presne tak počuje, pamätá a stará sa aj dnes. Boh je živý Boh, ktorý chce, aby sme sa na Neho obracali, aby sme v čase krízy nezápasili len s našimi okolnosťami, ale s Ním samotným (1. M 32:22–28). Taký je Boh Jákoba… a Nahuma (Nah 1:7), Abdiáša (Abd 1:12, 14), Jeremiáša (Jer 16:19) či Chizkiju (Iz 37:3).

Jeho dokonalé načasovanie a spôsoby

V našej obmedzenosti a hriešnosti sa nám niekedy možno zdá, že Boh sa pred nami v ťažkých chvíľach skrýva (Ž 10:1). No ak k Nemu prichádzame v pokore a s čistým srdcom (Ž 66:18; 1. Pt 3:7), môžeme očakávať, že platí slovo zo žalmu: „Boh počul, povšimol si hlas mojej modlitby.“ (Ž 66:19) Avšak to, že nás Boh počúva, neznamená, že automaticky odpovie tak, ako si predstavujeme, a vtedy, keď chceme my.

Keď uvažujeme o Bohu ako o tom, ktorý nám v čase krízy odpovedá (podobne ako odpovedal Jákobovi či žalmistom a prorokom), často zabúdame na to, že Boh nemusí odpovedať tak, ako by sme to na Jeho mieste urobili my, a že jeho načasovanie môže byť odlišné ako to naše. Pozrime sa napríklad na život Jákoba, ktorého dvadsať rokov týral Lábán, alebo na život jeho syna Jozefa, ktorý bol trinásť rokov na úplnom dne — predali ho do otroctva, neprávom obvinili, zavreli do väzenia, až sa na neho úplne zabudlo. A po tom všetkom ho Boh pozdvihol. Náš Boh pracuje „vo svojom čase“ (1. Pt 5:6; G 6:9).

Boh nás určite počuje a odpovie nám, no často takým spôsobom a v takom čase, ktorý neočakávame. Jeho cesty a myšlienky prevyšujú naše cesty a myšlienky (Iz 55:8–9) a činí „omnoho viac“ (nie menej), ako prosíme alebo myslíme (Ef 3:20). V Kristovi nepredpokladáme, že Boh nás nevidí, nepočuje a neodpovedá nám len preto, že sa naše životy nevyvíjajú podľa našich predstáv. V Kristovi chceme prijímať Jeho prísnu milosť a Jeho neočakávané konanie vo vývoji histórie a našich životov, a to nie podľa ľudských očakávaní, ale podľa Jeho veľkolepých plánov a zámerov. Presne to môžeme vidieť aj v kritickej situácii, v ktorej sa ocitol samotný Boží Syn.

Boh hľadí ďalej

„Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána, začal sa desiť a cítiť úzkosť a povedal im: Veľmi smutná je mi duša, až na smrť; zostaňte tu a bdejte!“ (Mk 14:33) Počas krízy v getsemanskej záhrade „hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby k Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti, a aj bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“ (Žid 5:7). Boh počul svojho Syna v čase krízy, no neodvrátil od Neho tento kalich. Neušetril Ho smrti. To, že Boh počul Ježiša a odpovedal Mu, neznamenalo vykúpenie od kríža, ale vykúpenie skrze kríž.

Otec Ho mohol uchrániť pred smrťou, no Jeho zámery boli vyššie. Učinil omnoho viac, ako prosíme alebo rozumieme. Pomoc, ktorú Boh vtedy poskytol Ježišovi, nespočívala v tom, že Ho uchránil pred smrťou, ale v tom, že Ho milosťou sprevádzal skrze smrť. Potom Ho vzkriesil. Ak sa Ježiš dovtedy nevráti na zem, čoskoro bude smrti čeliť každý z nás, a Boh nám odpovie tak, že nás cez ňu svojou milosťou prevedie a na druhej strane nás vzkriesi.

Náš Boh je príliš reálny, príliš veľký a príliš slávny, aby konal podľa ľudských predstáv a načasovania. Miluje nás priveľmi na to, aby jednoducho spravil to, čo od Neho v čase krízy chceme. No vždy náš vidí. Vždy nás počuje. A v Kristovi nám odpovie, no nie nevyhnutne vtedy, keď chceme, a tak, ako chceme. Bude to odpoveď, akú potrebujeme. Možno bude bolestivá, ale určite bude slúžiť na naše dobro.