Bohu nič nebude nemožné

„Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy“ (G 4:4). Len pár z  mnohých, ktorí sa modlili a očakávali príchod Mesiáša, Ho nakoniec aj spoznali, keď prišiel. Spôsob Jeho príchodu, ako aj vyvrcholenie Jeho vykúpenia približne tri desaťročia neskôr nezodpovedali ich očakávaniam. Boli znepokojujúcejšie a úžasnejšie, než si ktokoľvek predstavoval. Vianoce naozaj dokazujú, že „Bohu nič nebude nemožné.“ (L 1:37) Je to niečo, čo osobne zažili dve matky, dospievajúca Mária a Alžbeta v strednom veku.

Lukáš rozpráva príbehy o tom, ako anjel Gabriel doniesol Zachariášovi božské zasľúbenie týkajúce sa Jána Krstiteľa, a Márii o Ježišovi Mesiášovi. Každá správa hovorí o tom, ako títo dvaja svätci odpovedali Bohu vo viere. Ich reakcie sa líšili. Dve cesty sa krásne skrížili, keď Mária cestovala, aby navštívila Zachariášovu manželku Alžbetu. Nakoniec vidíme, ako sa Božia milosť vykúpenia prejavila v oboch.

Predstav si rozhovor Márie a Alžbety, keď sa prvýkrát stretli, odkedy obe neočakávane otehotneli. Obe začali chváliť Pána (L 1:39–55).

---

Chvíľu stáli vo dverách v svätej tichosti, ich zaslzené oči sa na seba pozerali s posvätným údivom, ich ruky na bruchu držali sväté deti. Alžbetine brucho bolo už viditeľne zaguľatené. Potom Alžbeta potichu zopakovala, čo Mária pred chvíľou zvolala: „Sväté je Jeho meno.“

Mária sťažka dýchala a pridržiavala sa zárubne. Zázračné počatie ju neušetrilo od návalov nevoľnosti z ranného tehotenstva. „Mária! Poď, sadni si. Ach, čo mi to len napadlo.“ Alžbeta ju odviedla na stoličku k stolu. „Určite si vyčerpaná a hladná. Kedy si naposledy jedla?“

„Dnes ráno,“ povedala Mária. Alžbeta už mala pripravené na podnose dva malé kúsky chleba.

„No,“ začala Alžbeta, keď pridávala zdravý strapec hrozna, „tak sa vôbec nečudujem, že sa cítiš slabá.“ Priložila pár datlí a olív a položila jedlo pred mladú matku, ktorá ešte nemala ani šestnásť. „Jedz!“ prikázala jej s materskou láskou, zatiaľ čo nalievala dva poháre vody. „To si šla až z Nazareta celú cestu peši?“

„Celú nie,“ usmiala sa Mária. „Pán mi poslal pár milých cudzincov s povozom.“

Keď Alžbeta podávala Márii pohár, povedala: „Muselo ti to trvať, tipujem, štyri dni?“  Na chvíľu sa na Máriu uprene dívala. „Čo ťa sem priviedlo?“

„Bolo mi povedané, že tiež čakáš dieťa a viem, že viac než ktokoľvek iný, práve ty porozumieš mojej… situácii.“

„O mojom tehotenstve nevie skoro nikto,“ povedala Alžbeta. „Držali sme to v tajnosti päť mesiacov. Začala som o tom hovoriť len nedávno. Kto by to v Nazarete mohol vedieť už teraz?“

Po chvíľke ticha odpovedala Mária: „Povedal mi to anjel.“

Alžbeta sa usmiala. „Tušila som to, bol to Gabriel?“

Márii sa rozšírili oči. „Áno! Prišiel aj k tebe?“

„Nie, prišiel k Zachariášovi, keď v chráme pálil kadidlo.“

„Čo mu povedal?“

„Nuž,“ začala Alžbeta, „ nie som si istá, či už poznám celý príbeh. Doteraz o tom nebol schopný hovoriť.“

„Nemôže ti to povedať?“ opýtala sa Mária.

„Môže, ale nedokáže. Anjel mu vzal sluch a hlas. Dokáže písať, no nik, kto vie o mojom tehotenstve, nevie čítať. Všetko, čo viem, som pochopila z gestikulácie a čítania pier. Viem, že sa mu zjavil anjel Gabriel a povedal mu, že otehotniem. Po toľkých rokoch! Máme mu dať meno Ján, nebude piť víno a opojné nápoje a bude prorok ako Eliáš.“

Mária zahĺbene sklopila zrak a potom potichu, ako keby to chcela povedať len sebe, zašepkala: „Eliáš… ,Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša… ‘“

Alžbeta sa chytila citátu a dokončila ho: „… prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.“ (Mal 4:5, preklad prof. Roháčka) Vtedy sa im znovu stretol zrak vo svätom úžase a inštinktívne si položili ruky na svoje sväté brucho.

„Tak preto poskočil!“ povedala Alžbeta a natiahla sa za Máriinou rukou. „To je dôvod, prečo sa môj malý Ján tak radostne pohol, keď počul tvoj hlas! Netešil sa len z hlasu matky nášho Pána. On zacítil prítomnosť Toho, ktorému má pripraviť cestu!“ Znovu posvätné ticho. Posvätné slzy. Duch Svätý bol mocne prítomný.

„Dal ti anjel meno pre tvojho syna?“ opýtala sa Alžbeta.

„Riekol: ,Dáš mu meno Ježiš,‘“ povedala Mária. „Ježiš… “  Alžbeta si vychutnávala tento moment. „Meno Mesiáša je Ježiš. Hospodin zachraňuje. Samozrejme, že toto je Jeho meno.“

„A meno tvojho Jána,“ povedala Mária. „Hospodin je milostivý.“ Alžbeta sklonila hlavu, aby zastavila slzy.

„Pán je veľmi, veľmi milostivý, keď dal tejto starej žene skompromitovanej neplodnosťou, privilégium priniesť na tento svet proroka.“ Potom, pozerajúc znovu nahor, pokračovala: „A že priviedol mladučkú matku môjho Pána… “ Potom jej to došlo.

„Mária! Mala si svadbu a ku mne sa to nedostalo?“

„Nie, sme stále zasnúbení.“ Alžbeta vyzerala zmätene. „Nebola som s Jozefom ani so žiadnym iným mužom,“ šepla Mária. „Anjel mi povedal: ,Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni; preto aj to, čo sväté narodí sa z teba, bude sa volať Syn Boží.‘“

Alžbeta sa s úžasom dívala a priložila si ruku k ústam. Oči jej žiarili radosťou. „To to znamenalo!“ vykríkla.

„Čo?“ nerozumela Mária.

„Tie slová, ktoré zo mňa vyleteli, keď som ťa zbadala: ,A blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. ‘ Vedela som, že to Duch Svätý ma prinútil hovoriť a teraz úplne rozumiem, čo tie slová znamenali: Verila si! Verila si anjelovi Pána, aj keď ti hovoril, že tvoje tehotenstvo bude zázrak — tehotenstvo, ktoré predtým žiadna nezažila!“ Mária sa pokorne usmievala.

Keď sa Alžbeta znovu načiahla po Máriinu ruku, povedala: „Všetci nemáme takú veľkú vieru. Zachariášovi nebude vadiť, keď ti to poviem. Ako som už spomínala, nepoznám ešte všetky detaily, ale viem, že anjel vzal Zachariášovi hlas, pretože keď počul jeho správu, znelo to neuveriteľne. Sme už starí a už sme ani nedúfali. Zachariáš nejakým spôsobom spochybnil Gabriela a bol potrestaný.“

Mária sa znovu usmiala a povedala: „Keď mi anjel oznámil, že si tehotná, riekol: ,Lebo Bohu nič nie je nemožné.‘“

„Toto povedal?“ opýtala sa Alžbeta.

Mária prikývla a pokračovala: „Vedieť, že nie som sama, bolo pre mňa darom. Vedieť, že je tam niekto, kto pochopí moju situáciu. Myslím, že aj pre teba by to mohlo byť darom, ktorý ti pomôže veriť, že Boh je milostivý k tým, ktorých povoláva k viere vo veci, ktoré sa im zdajú byť nemožné.“

„Boh je naozaj milostivý,“ povedala Alžbeta. Ďalšie slzy. „Ty však, drahá Mária… My sme mali problém dôverovať Bohu v tom, čo sa nám zdalo nemožné. Ty si však verila Božiemu zasľúbeniu o niečom, čo je samotnému človeku naozaj nemožné. Nik ťa nemusel presviedčať, že Bohu nič nie je nemožné.“

„Ó Mária, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho. Sväté je Jeho meno.“ Alžbeta sa zastavila, aby si to znovu vychutnala: „Ježiš.“

---

Zachariášova a Máriina rozdielna odpoveď na Gabrielovo oznámenie zapadá do vzorca, ktorý vidíme naprieč celým Písmom: svätci zažívajú veľkolepé momenty veľkej viery a slabé momenty váhania a slabej viery. Zvyčajne je to tak, že čím viac nám Písmo prezrádza o životoch svätcov, tým je pravdepodobnejšie, že ich uvidíme zažívať oba typy momentov. Je to pre nás milosť, keďže „sa my všetci v mnohom prehrešujeme“ (Jk 3:2) a vieme, aké je to plakať: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9:24)

Počas týchto Vianoc, nech to už sú akékoľvek sľuby, ktorým nedokážeš veriť, maj na pamäti, že Ježiš — Hospodin zachraňuje a že Ježiš — Hospodin je milostivý.  Ak aj ty máš problém veriť Božiemu zasľúbeniu ako Zachariáš, pretože sa zdá byť nemožné, vedz, že Boh je k tebe stále milostivý, aj keď to znamená, že ťa najprv potrestá, aby ti pomohol vidieť a prijať Jeho pevnú lásku a milosť.

Vianoce nám skutočne pripomínajú, že „Bohu nič nebude nemožné“ (L 1:37).