Čo hovorí Boh na tvoje slzy

Áno, Kristus prišiel. Áno, je vzkriesený. A áno, znova sa vráti. Predsa však smútime, pociťujeme bolesť a plačeme — a žijeme s tými, ktorí smútia, pociťujú bolesť a plačú. Vlečieme sa týmto údolím s ťarchou na srdci a žialime pre ktorýkoľvek z tisícich dôvodov: naše deprimované deti, náš neprístupný manželský partner, naše zmarené nádeje, naši nebohí milovaní, náš hriech, ktorý nás ničí.

Niekedy plačeme preto, lebo sa životné trápenie stalo chronické a napĺňa náš život ako nevítaný hosť, ktorý nie a nie odísť. Inokedy plačeme kvôli nečakanému trápeniu, ktoré pristane ako nejaký meteorit a urobí nám v duši kráter. A zas inokedy plačeme, a nevieme presne prečo; ten zármutok sa nedá opísať slovami, ani sa nedá analyzovať.     

„Boh všetkej útechy drží nad tvojím plačom stráž.“

Pre takých trúchliacich ľudí má Biblia odkaz, aby sa svoje slzy nesnažili vysušiť. Nie, Biblia vraví, že plač je pre život v údolí charakteristickým znakom, a jej odkaz má pre trúchliacich ľudí oveľa viac pochopenia — a prináša oveľa väčšie upokojenie.

„Vidím ich“

Ani jeden vrabec nespadne na zem bez Božieho povšimnutia (Mt 10:29), a tak nespadne ani jedna tvoja slza.

Keď Hagar pozdvihla svoj hlas na púšti Beér-Šeba, Boh sa priblížil (Gen 21:17). Keď Anna horko plakala pri Božom chráme, Boh si to všimol a nezabudol (1. Sam 1:10, 17). Keď Dávida unavilo nariekanie, Boha neunavilo načúvanie (Ž 6:7–10).

Boh všetkej útechy drží nad tvojím plačom stráž. Zhromažďuje všetky tvoje slzy a vkladá ich do svojej nádoby (Ž 56:9). Ako matka sediaca pri posteli svojho chorého dieťaťa, Boh si poznamená každý povzdych ťažkosti a bolesti. Bez ohľadu na to, koľko tvojich múk ostalo bez povšimnutia iných ľudí, ani jedna chvíľa neunikla pozornosti Boha, ktorý nedrieme a nespí (Ž 121:4).

Ako Boh hovorí kráľovi Chizkijovi, tak môže povedať každému zo svojich detí: „Počul som tvoju modlitbu, videl som tvoje slzy“ (2. Krľ 20:5).

„Nie sú mi ľahostajné“

Mnohí z nás sa za svoje slzy hanbia, najmä vtedy, keď ich vidia iní ľudia. V kultúre, ktorá oceňuje silu a pri dlhotrvajúcom prežívaní zármutku sa cíti nepríjemne, mnohí na svoje vlastné slzy reagujeme tak, že si ich náhlivo utrieme do rukáva a rýchlo sa „to snažíme prekonať:“

To neplatí u Boha, ktorého otcovský súcit núti priblížiť sa k ľuďom skrúšeným v srdci a obviazať ich rany (Ž 147:3). Boh, ktorý povedal „Blahoslavení, ktorí teraz plačete“ (Lk 6:21), ti nebude vyčítať slzy, ktoré vyroníš, keď budeš prechádzať ruinami nášho porušeného sveta.       

Keď sa Ježiš pri meste Naim pripojil k zástupu ľudí a sledoval vdovu, ako plače nad telom svojho syna, „zľutoval sa nad ňou“ (Lk 7:13). Neskôr, keď sa Mária zosypala k Ježišovým nohám kvôli smrti svojho brata, muž utrpenia išiel o krok ďalej: „Ježiš zaplakal“ (Jn 11:35). Ježiš sa zľutoval a Ježiš plakal — hoci mal Ježiš už o chvíľu povedať slovo, ktorým ich oboch vytrhne späť zo smrti (Lk 7:14; Jn 11:43). 

„Boh ti nebude vyčítať slzy, ktoré vyroníš, keď budeš prechádzať ruinami nášho porušeného sveta.“

To, že nás Ježiš miluje a vie, ako napraviť naše problémy, ešte neznamená, že si cez náš zármutok urobí skratku. Jeden a ten istý, čo kriesi mŕtvych, sa najprv zastaví, aby s nami pobudol v našom trápení — aby zišiel dolu do nášho údolia sĺz a kráčal s nami bok po boku.

Môžeme si však byť istí, že nie všetky naše slzy vzbudzujú súcit u nášho Pána. Boh má len málo trpezlivosti, keď sa trápime a plačeme kvôli modlám, ktorých nás chce zbaviť, ako napríklad vtedy, keď dal Izrael prednosť mäsu z Egypta pred Božou prítomnosťou (Nm 11:4–10). Ale každá slza, ktorú vyroníš vo viere — pri ktorej si otrasený, ale dôveruješ, si ubitý, ale veríš — má tento transparent, ktorý nad ňou visí: „Blízky je Hospodin tým, čo sú skrúšeného srdca“ (Ž 34:19).

„Zmením ich na radostný pokrik“

Niekoľko hodín predtým, než Ježiša zradili, súdili, zbili a ukrižovali, povedal svojim učeníkom: „Veru, veru vám hovorím: Vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať; vy budete zarmútení, ale váš zármutok sa premení na radosť“ (Jn 16:20). Zármutok a vzdychanie utečú. Slzy vyschnú. Žiaľ povolí svoje zovretie. Tak to bolo s Ježišovými učeníkmi, keď vyšlo slnko vzkriesenia a zahnalo preč tiene z ich srdca. A tak je to s každým Božím dieťaťom.

Každá slza, ktorú vyroníš, ťa pripravuje pre „nesmiernu hojnosť večnej slávy“ (2. Kor 4:17). Každá kvapka agónie a bolesti srdca sa zaborí do zeme ako semeno, ktoré čaká iba na to, aby z neho vyklíčil dub smiechu.

Možno to znie ako nemožné. Možno rozmýšľaš: „Ako by len mohol tento zármutok, táto bolesť srdca, tento žiaľ uvoľniť miesto radosti?“ Je úplne v poriadku, ak práve teraz nedokážeš porozumieť tomu ako. Božie cesty sú pre nás často privysoké a príliš úžasné na to, aby sme ich pochopili. Ale dokážete veriť — a neprestávať v to dúfať — že čo je nemožné u človeka, je možné u Boha (Lk 18:27; Rim 4:18)?

„Jeden a ten istý, čo kriesi mŕtvych, sa zastaví, aby s nami pobudol v našom trápení — aby zišiel dolu do nášho údolia sĺz.“

Veriť, že Boh zmení naše slzy na radostný pokrik neznamená, že už viac neprežívame žiaľ. Znamená to však, že sa v bolesti k Nemu vinieme a dovolíme, aby nás každé nešťastie vohnalo do Jeho náruče. A že sa učíme prinášať Bohu svoj nárek namiesto zlorečenia Jeho menu.

Budeme si naďalej čítať svoju Bibliu, aj keď máme pocit, že sme pre Božie slovo mŕtvi. Budeme naďalej volať k Bohu, aj keď máme pocit, že je voči nám hluchý. Budeme sa naďalej schádzať s Božím ľudom aj vtedy, keď nám nerozumejú, čím prechádzame. Budeme naďalej slúžiť druhým, hoci si so sebou všade nosíme svoj zármutok. A budeme naďalej zasievať semená pravdy a milosti do svojej vyprahnutej duše a čakať na ten deň, keď si nás Boh vezme domov.         

„Zotriem ich všetky“

Andrew Peterson spieva v skladbe „After the Last Tear Falls“ (Potom, čo spadne posledná slza):

Nakoniec, . . .

Uvidíme, ako slzy, ktoré spadli

Zachytili dlane Darcu lásky a Milovníka všetkých ľudí.

A obzrieme sa za tými slzami ako pradávnym príbehom.

Náš plač sa možno zdrží na dlhú, predlhú noc. Kým prechádzame týmto údolím, budeme citliví na to, keď na nás doľahne strata, sklamanie a smrť. Ale s ránom príde radosť, keď Boh premení toto údolie sĺz na mesto večnej radosti.

V ten deň sa Boh sám skloní ku každému zo svojich žalostiacich detí a — nejakým spôsobom — navždy vysuší slzy. „Zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo“ (Zjv 21:4).

„Boh premení toto údolie sĺz na mesto večnej radosti.“

A vtedy sa tvoj chrapľavý a unavený hlas zmení na pokrik, keď budeš svedčiť s nebeským zástupom: „Zachránil si ma pred smrťou, moje oko pred slzami, moju nohu pred úrazom. Pred Hospodinom budem chodiť v krajine živých“ (Ž 116:8–9).

A v okamihu sa slzy stanú len dávno minulou záležitosťou.