Lenivosť ničí šťastie

Väčšina ľudí nechce, aby ich považovali za lenivých — za ľudí, ktorí nemajú chuť tvrdo pracovať. Všetci vieme, že lenivosť je zlozvyk — narušené a návykové využitie dobrého daru: odpočinku. Voľný čas v správnych dávkach je nádherný, osviežujúci Boží dar. Ale zvyčajné oddávanie sa voľnému času a zanedbávanie Bohom daných povinností prináša záhubu nám aj ostatným.

Je to však deštruktívne z hlbšieho dôvodu, než je ten zjavný, škodlivý vplyv práce vykonanej nedbalo alebo nevykonanej vôbec. Na hlbších úrovniach nás lenivosť oberá o šťastie tým, že znižuje našu schopnosť užívať si tie najväčšie radosti. A, navyše, nás zanecháva neschopnými milovať tak, ako by sme mali.

„Lenivosť nás oberá o šťastie tým, že znižuje našu schopnosť užívať si tie najväčšie radosti.“

Keďže každý z nás je rôznym spôsobom pokúšaný hriechom lenivosti, je užitočné mať na pamäti, čo všetko je v stávke — a prečo nám Boh v Biblii opakovane prikazuje, aby sme sa usilovali byť pracovití.

Cnosti a neresti

Pre kresťanov je cnosť mravne excelentná vlastnosť, ktorá, ak sa stane zvykom, stane sa morálne vynikajúcou povahovou črtou. Stávame sa viac podobní Kristovmu obrazu (R 8:29) a prežívame zvýšenú schopnosť tešiť sa z toho, čo Boh urobil dobrým, pravdivým a krásnym. Biblické príklady vidíme v 2. Pt 1:5–8:

„Tak aj vy podobne vynaložte všetko úsilie a pridávajte k viere cnosť [aretē v gréčtine sa vzťahuje na všetky cnosti], k cnosti poznávanie, k poznávaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti pobožnosť, k pobožnosti milovanie bratstva a k milovaniu bratstva lásku. Lebo ak sú pri vás všetky tieto vlastnosti a rozmáhajú sa, nebudete nečinní a neplodní ani v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista.“

Naopak, neresť je mravná skazenosť, ktorá, ak sa stane zvykom, stane sa mravne skazenou povahovou črtou. Stále viac sa prispôsobujeme vzoru tohto padlého sveta (R 12:2) a pociťujeme zníženú schopnosť tešiť sa z toho, čo Boh stvoril ako dobré, pravdivé a krásne. Biblické príklady vidíme v Liste apoštola Pavla Galatským 5:19–21:

„A zjavné sú skutky tela ako: [cudzoložstvo], smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, [vraždy], opilstvá, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, čo robia [v gréčtine prassontes, čo znamená „praktizujú“] také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho.“

Prečo je pracovitosť „nebeskou cnosťou“

V 5. alebo 6. storočí mnohí v cirkvi zaradili pracovitosť na zoznam siedmich nebeských cností, aby tak čelili lenivosti, ktorú mali na zozname siedmich smrteľných hriechov. Svätci však v priebehu dejín spásy vždy považovali pracovitosť za nevyhnutnú cnosť. Starý aj Nový zákon dôsledne prikazuje svätým, aby boli usilovní, a varuje pred nebezpečenstvom lenivosti.

Tu je ukážka niektorých príkazov:

„Len sa maj na pozore a dobre sa chráň, aby si nezabúdal na veci, ktoré si videl na vlastné oči, a aby nevymizli z tvojho srdca po celý čas tvojho života.“ (5. M 4:9)

„Lenivec baží, a nemá nič, ale túžba usilovných bude naplnená.“ (Pr 13:4)

„Ty nariadil si svoje rozkazy, aby sa verne zachovávali.“ (Ž 119:4)

„Nebuďte leniví v horlivosti, duchom vrúcni, slúžte Pánovi.“ (R 12:11)

„Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje! Počúvame totiž, že niektorí medzi vami neporiadne nažívajú, nič nerobia, ale neužitočné veci stvárajú.“ (2. Tes 3:10–11)

„Preto o to viac, bratia, usilujte sa upevniť svoje povolanie a vyvolenie, lebo keď to urobíte, nepotknete sa nikdy.“ (2. Pt 1:10)

Ako ukazujú tieto úryvky, pracovitosť je „nebeskou cnosťou“, pretože je prostriedkom na pestovanie zbožnosti — väčšej schopnosti hlboko sa tešiť z Boha a jeho darov. Pestovanie „smrteľného hriechu“ (alebo neresti) lenivosti je na druhej strane prostriedkom pestovania bezbožnosti — zníženej schopnosti hlboko sa tešiť z Boha a jeho darov.

Prejavovanie lásky úprimne a otvorene

Keď však hovoríme o usilovnosti ako o spôsobe pestovania zbožnosti, okrem rozvíjania silnej pracovnej etiky kvôli prežívaniu väčších radostí je tu aj ďalší rozmer. Keďže „Boh je láska“ (1. J 4:8) a keďže láska napĺňa Jeho zákon (R 13:10; G 5:14), rast v zbožnosti znamená, že rastieme v určitom aspekte toho, čo znamená milovať. To, čo robí usilovnosť zreteľne kresťanskou, je to, že je to jeden zo spôsobov, ako milovať Boha nadovšetko a milovať blížneho ako seba samého (Mt 22:37–39).

„To, ako sa správame, odráža to, čomu veríme; to, čo robíme, odráža to, po čom túžime; naša práca odráža naše záľuby.“

Boh nás stvoril tak, že naše činy zviditeľňujú skutočné city nášho vnútra. Povedané veľmi zjednodušene: To, ako sa správame, odráža to, čomu veríme; to, čo robíme, odráža to, po čom túžime; naša práca odráža naše záľuby.

Uvedomujem si, že sa dotýkam zložitej problematiky. Naše presvedčenia, túžby a záľuby nie sú jednoduché, rovnako ako súvislosti, v ktorých sa správame, konáme a pracujeme. A ani neurologické poruchy a ochorenia nijako nepomáhajú už aj tak zložitým procesom.

Napriek tomu zostáva pravdou, že naše konzistentné správanie v priebehu času odhaľuje, čomu skutočne veríme, po čom túžime a čo milujeme. Práve to mal na mysli Ježiš, keď povedal, že podľa ovocia môžeme rozlíšiť zdravý (cnostný) strom od toho chorého (skazeného) (Mt 7:17–20).

A, samozrejme, „ovocie“ sa prejavuje nielen v tom, čo robíme, ale aj v tom, ako to robíme. A práve tu naša usilovnosť alebo lenivosť často odhalí, čo alebo koho skutočne milujeme. Keďže sa snažíme starať o to, čo si veľmi ceníme, zvyčajne je viditeľné, kedy iní do toho, čo robia, vkladajú srdce a kedy nie. Alebo ako povedal Pavol o niektorých „lenivých lakomcoch“ na Kréte: „Hovoria, že poznajú Boha, ale skutkami (Ho) zapierajú“ (Tit 1:16).

V tom, čo robíme a ako to robíme, v našej usilovnosti alebo lenivosti, prejavujeme svoju lásku úprimne a otvorene — či už milujeme Boha (J 14:15) a našich blížnych (1. J 3:18), alebo sebecky milujeme samých seba (2. Tim 3:2).

Usilujte sa upevniť svoje povolanie a vyvolenie

A teda, čo sa týka pracovitosti a lenivosti, je toho v stávke oveľa viac, než sme si doteraz mysleli.

Áno, usilovnosť je dôležitá pre vykonávanie kvalitnej práce, ktorá je prospešná v mnohých ohľadoch. Ale tvrdá práca sama osebe sa nerovná usilovnosti. Ako upozorňuje Tony Reinke: „Workoholizmus je lenivý, pretože využíva prácu sebeckým spôsobom, aby sa zameral na osobný pokrok alebo nahromadené ocenenia“ (Killjoys, str. 50).

Keď nám Písmo prikazuje, aby sme sa „usilovali upevniť svoje povolanie a vyvolenie“ (2. Pt 1:10), Boh nás vyzýva, aby sme usilovne pracovali na správnych cieľoch (rast v zbožnosti), tými správnymi spôsobmi (čo Boh prikazuje) a zo správnych dôvodov (láska). Čím viac sa táto usilovnosť stáva pre nás charakteristickou, tým viac sa podobáme Ježišovi: čoraz viac sa tešíme z toho, čo robí radosť Jemu, a čoraz viac milujeme tak, ako miluje On — to je tá pravá cnosť.