Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Modlitba je pre tých, čo sú skrúšeného srdca

Photo by Cherry Laithang on Unsplash, https://unsplash.com/photos/NmPpz1jA_JE

  • 15. Máj '20
  • 7 minút
  • 305
  • 3

O tom, ako k nám Boh prichádza v čase beznádeje

Skrúšenosť je milosť, ktorá presahuje naše chápanie. Je to požehnanie, ktoré očakávame, ale sami ho nevieme dosiahnuť. Boh robí prvý rozhodný krok a  milosrdne korí svoj ľud. No predsa nás nenecháva len tak v tichosti čakať. V skutočnosti chce počuť náš hlas a pozýva nás, aby sme mali sluch ako On.

Rôzne životné návyky učia našu dušu pokore a formujú nás, aby sme mohli s radosťou prijímať Božie milosrdenstvo, keď príde. Božie slovo prijímame prostredníctvom čítania Biblie, rozjímaním či pozorným načúvaním biblickému kázaniu.

Avšak príprava na to, aby sme mali skrúšené srdce, je neúplná, ak neprijímame Jeho hlas, ak Ho v modlitbe nežiadame o pomoc.

Uvedom si svoju beznádej

Na jednej strane tu chceme zdôrazniť dôležitosť modlitby vo všetkých jej podobách — od uctievania, cez vyznávanie hriechov, vzdávanie vďaky, prosby o náš chlieb každodenný, až po prihováranie za ostatných. Každá modlitba v nás rozvíja závislosť od Boha. Ak si však plne uvedomujeme, že sme v beznádeji, a tvárou v tvár hroziacemu nebezpečenstvu žiadame Boha o pomoc, zažívame intenzitu, ktorú Písmo priznáva tým, čo sú skrúšeného srdca.

Žiadať Boha o pomoc nás nabáda pohnúť sa za hranice našich bežných prosieb, ktoré vychádzajú z každodennosti života. Jedna vec je vytvoriť si zoznam želaní; úplne iná je prosiť o vyslobodenie zo život ohrozujúceho nebezpečenstva. V modlitbe sme najviac pokorní vtedy, keď Boha žiadame o to, čo je pre nás nedosiahnuteľné. Keď sa cítime uviaznutí. Keď sme zúfalí. Keď sa ocitáme na pokraji seba samých a vlastnej vynaliezavosti. Práve vtedy je v našej prosbe hlbšie uznanie Jeho výšky a našej nízkosti, Jeho moci a našej slabosti, Jeho všemohúcnosti a našej ľudskej neschopnosti, Jeho svätosti a našej pokory.

Ak ľud môjho mena

Na tému pokorenia kladie veľký dôraz Druhá kniha kronická, ktorá opisuje obdobie veľkého pokorenia Izraela. Boh veľakrát pokoril svoj ľud, hoci o to vôbec nestáli. Napríklad za čias kráľa Ácháza: „Hospodin pokoril Judsko pre Ácháza, kráľa Izraela, pretože zaviedol v Judsku neviazaný život a dopustil sa veľkej nevernosti voči Hospodinovi“ (2. Kron 28:19).

V kľúčových chvíľach sa však ľud vedený spravodlivým kráľom pokoril sám, pretože videl a uznal Božie dielo pokory. Vždy keď Boh konal s cieľom pokoriť svoj ľud, nasledovali otázky: Podvolí sa ľud Jeho pokoreniu? Pokorí sa, alebo bude kopať a skrúcať sa? Bude sa brániť Jeho pokorujúcej ruke, či ju rovno zavrhne ako náhodnú a nešťastnú? Alebo naopak, uvidí a uzná ľud toto Božie dielo a láskavo privíta búrku na mori, ktorá ho, ako mnohí vravia, vrhá proti Skale vekov?

Od výšav kráľovstva pod vládou Šalamúna až po úplné dno v babylonskom zajatí ľud prijímal pokorujúcu Božiu ruku a  pokoril sa najmä za Rechabeáma (2. Kron 12:6–7, 12), Chizkiju (2. Kron 28:19; 30:11; 32:26) či Joziáša (2. Kron 34:27). V iných časoch zas ľud Jeho pokorujúcu ruku odmietol, ako to najzreteľnejšie vidieť u Cidkiju: „Nepokoril sa pred prorokom Jeremiášom, ktorý hovoril na pokyn Hospodinov.“ (2. Kron 36:12)

Pokorme sa a modlime sa

V dnešnej dobe je asi najčastejšie citovaným textom o skrúšenosti jej prvá zmienka v Druhej knihe kronickej. Keď Šalamún dokončil kráľovský palác a vyslovil zasväcovaciu modlitbu, zjavil sa mu v noci Hospodin a riekol mu: „Vyslyšal som tvoju modlitbu a toto miesto som si zvolil za dom obetí“ (2. Kron 7:12). Potom v Písme nasledujú slová, ktoré mnohí z nás počuli už viackrát (hoci i s vynechaním spojky keď v úvode):

„Keď uzavriem nebesá, takže nebude dažďa, alebo prikážem kobylkám vyžrať zem, alebo dopustím na svoj ľud mor, ľud môj, ktorý je pomenovaný po mne, sa pokorí, bude sa modliť, hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest: vyslyším ho z neba, odpustím mu hriech a jeho krajinu vyliečim.“ (2. Kron 7:13–14)

Nie, ak nebude dažďa, ale keď. Keď Boh prikáže kobylkám vyžrať zem, alebo dopustí na svoj ľud mor, ľud sa pokorí. Ľud bude časom slabnúť a Boh bude konať vzhľadom na jeho hriech — suchom, hladom a chorobou, aby bol ľud práve vtedy v beznádeji. A v takých časoch sa bude skrúšenosť rovnať modlitbe — Jeho ľud Ho bude prosiť o pomoc. Pokorte sa a modlite, hľadajte moju tvár a odvráťte sa od svojich zlých ciest.

Vo chvíľach beznádeje si pokora vyžaduje odvrátiť sa od cesty pýchy, ktorá vedie k záhube, a obrátiť sa k tvári Boha v modlitbe. A tí, ktorí sú v beznádeji pripravení padnúť na kolená, sa stanú tými, ktorí sa naučili klaňať aj v tých najradostnejších chvíľach.

Keď sa Menašše odmietal modliť

Príbeh kráľa Menaššeho je mimoriadnym nahliadnutím do hlbín Božej milosti a do úlohy modlitby v pokorení. Menaššeho život nám pripomína, že zúženie cesty pokory nie je dôsledkom nedostatočnej šírky Božieho milosrdenstva, ale dôsledkom tvrdosti ľudských sŕdc.

Menašše, syn Chizkiju, je celkovo vnímaný ako zlý kráľ (2. Kr 21:2; 2. Kron 33:2). Jeho hriech bol taký veľký, že Boh dal toto prisľúbenie:

„Pretože judský kráľ Menašše pácha tieto ohavnosti, horšie než všetko, čo pred ním páchali Amorejci, a že aj Júdu zviedol na hriech svojimi modlami, preto takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Ajhľa, privediem na Jeruzalem a na Júdu pohromu, že bude cvendžať v ušiach každému, kto počuje o nej.“ (2. Kr 21:11–12)

Keď sa neskôr stal kráľom dobrý Joziáš, ktorý vykonal rozsiahle reformy, hĺbka skazenosti ľudu z čias Menaššeho sa nedala prekonať, akokoľvek sa o to Joziáš usiloval (2. Kr 23:26). Boh explicitne poukazuje na Menaššeho aj v čase, keď nastalo babylonské ničenie Jeruzalema: „Vskutku toto sa stalo s Júdom na rozkaz Hospodinov, aby bol odstránený spred Neho pre hriechy Menaššeho, ako aj pre všetko, čo vykonal.“ (2. Kr 24:3)

Keď sa Menašše sklonil k modlitbe

Aké veľké je milosrdenstvo Božie! Dostáva sa aj takému zlému človeku, akým bol Menašše, ktorý „zviedol Judsko i obyvateľov Jeruzalema [… ]“ (2. Kron 33:9). Keď Hospodin „priviedol na nich [svoj ľud] vojvodcov asýrskeho kráľa, ktorí zajali Menaššeho hákmi, spútali ho do okov a odviedli do Babylona“ (2. Kron 33:11), Menašše sa vo svojej beznádeji obrátil k Bohu v modlitbe, ako o tom svedčí tento text Písma:

„Keď však bol v úzkosti, uchádzal sa o priazeň Hospodina, svojho Boha, a veľmi sa pokoril pred Bohom svojich otcov. Keď sa k Nemu modlil, On vypočul jeho úpenie a priviedol ho späť do Jeruzalema, do jeho kráľovstva. Vtedy Menašše spoznal, že Hospodin je Boh.“ (2. Kron 33:12–13)

Tento bezbožný a zvrátený kráľ sa v beznádeji utiekal k Bohu v pokornej modlitbe. Napokon sa totiž ocitol na pokraji seba samého, svojej vynaliezavosti a moci. Zrazu bol ochotný priznať, že potrebuje Božiu pomoc a zúfalo o ňu prosil.

A Boh vyslyšal aj tohto zlého muža. Bol pohnutý úpenlivou žiadosťou Menaššeho, hoci vedel, že jej trvanie bude krátke. Čoskoro zasadol na trón jeho syn Ámón. „Pred Hospodinom sa však nepokoril, ako sa pokoril jeho otec Menašše.“ (2. Kron 33:23)

My všetci, čo sme v Kristovi, máme ešte väčší dôvod na to, aby sme v beznádeji padli na kolená a žiadali Boha v Jeho veľkom milosrdenstve o pomoc. Ak Boh vypočul Menaššeho, o čo viac vyslyší naše úpenlivé a pokorné volanie v Kristovi a pošle nám svoju pomoc v pravom čase a pravým spôsobom? O čo viac vyslyší nás, ktorí máme veľkého Veľkňaza, schopného cítiť s našimi slabosťami, takého, ktorý nás nabáda pristúpiť „s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas?“ (Žid 4:14–16)

Dláždime chodník do neba

Modlitba je v očiach tých, čo sú skrúšeného srdca, posvätným aktom. V modlitbe sa odvraciame od dezilúzie, ktorú spôsobuje naša vynaliezavosť a moc. Ak sa máme poučiť z Menaššeho skrúšenosti poriadne (na rozdiel od jeho syna), nebudeme otáľať s obrátením k Bohu a s úpenlivými prosbami o Jeho pomoc až do momentu, keď sa ocitneme v úzkych. Urobíme to hneď teraz.

Pokora v tých najhorších časoch vyrastá z beznádeje naplnenej modlitbou v tých najlepších časoch. Tým z nás, ktorí máme mylnú predstavu o svojej sile, modlitba ako životný štýl nedáva takmer žiaden zmysel. Keď si však uvedomíme svoju slabosť, zistíme, že dôraz, ktorý kladie Nová Zmluva na to, aby sme sa neprestajne modlili (1. Tes 5:17), nie je bremenom, ale jedinečnou príležitosťou.

Pre nás biednych je zistenie, že môžeme byť „v modlitbe vytrvalí“ (R 12:12), nesmiernou milosťou. Vedzme, že Boha neunavia naše prosby, ani sa od nás neodvráti. Práve naopak, apoštol Pavol nám v Liste Kolosenským vraví: „v modlení vytrvajte“ (Kol 4:2). V jeho Liste Filipským tiež čítame: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ (F 4:6)

Nielenže sa za nás prihovára Kristus, ale tiež Jeho Duch, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným“ (R 8:26). Keď teda poznáme svoju beznádej a blízkosť Hospodina i Jeho Ducha, akože by sme nepatrili k tým, čo sa radujú, že sa „v každom čase všetkých modlitieb a prosieb modlievajú v duchu?“ (Ef 6:18)

Nečakajme, kým zostúpi Božia pokorujúca ruka. Vydajme sa správnou cestou už dnes a na kolenách. Už dnes dláždime chodník do neba. Spravme zo svojho utiekania k Bohu reflex omnoho skôr, ako príde veľké pokorenie. A keď príde, s Bohom naň budeme pripravení.

DAVID MATHIS © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,7/5 (12 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.