Mrháš svojim životom?

Jedáleň bolo naplnená šťastnými hlasmi. Zatiaľ čo Lazar čelil množstvu otázok o tom, aké to bolo umrieť a Marta odkladala prázdne taniere a napĺňala poháre, Mária potichu vykĺzla do inej izby.

Keď sa vrátila, niesla veľkú drevenú misu s alabastrovou nádobou vovnútri. Pokľakla pri Ježišových nohách, položila misu na zem a začala odstraňovať svoju čelenku. Hovor ustal, keď sa Ježiš otočil k nej. Čoskoro sa všetci nakláňali alebo stáli, aby lepšie videli, čo sa deje.

Mária vybrala malú nádobu a úctivo vložila Ježišove nohy do misy. Potom ju zobrala, vybrala zátku a pomaly vyliala obsah nádoby na Ježišove nohy. V izbe bolo úplné ticho, keď chytila svoje dlhé vlasy a začala s nimi utierať Ježišove nohy. Dych berúca, exotická vôňa sa niesla naprieč miestnosťou. Hostia si vymieňali udivené pohľady. Všetci vedeli, že toto je vzácna masť.

Ježiš bol dojatý. Jeho oči s láskou hľadeli na prácu Márie.

Judáš bol tiež pohnutý, ale nie láskou. Bol podráždený. Nedokázal porozumieť tejto výstrednosti a plytvaniu. Táto masť mala cenu ročného platu. Ježišovi učeníci nemali za tri roky nikdy toľko peňazí naraz pokope. A teraz bola tá drahá masť zničená v nádobe.

Jeho rozhorčený protest prerušil ticho: „Prečo nepredali túto masť za tristo denárov a nedali ich chudobným?"

Táto otázka zmenila atmosféru. Mária prestala a smutne pozerala na podlahu. Všetky oči sa otočili na Ježiša. Mnohým učeníkom sa to zdalo ako správna otázka. Ježiš im zvyčajne vravel, aby dali peniaze navyše z ich pokladničky chudobným. „Navyše" často znamenalo to, čo nepotrebujú pre ten konkrétny deň. Máriin čin vyzeral trochu pôžitkársky.

Ježiš chvíľu nepovedal nič a pozeral na Máriu. Vedel, čo si myslia. A vedel, že Judáš nepoložil túto otázku preto, „že by mu šlo o chudobných, ale preto, že bol zlodej, a keďže bola pokladnička u neho, brával z toho, čo do nej vkladali." (Ján 12:6) Judášov vznešene vyzerajúci protest bola len zamaskovaná chamtivosť. Ježiš bol zarmútený Judášovou neúprimnosťou a tým, ako poškvrnila Máriin čin pobožnosti.

Potom Ježiš povedal: „Nechaj ju, urobila to na deň môjho pohrebu! Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa vždy nemáte!"

Ježiš privádza všetkých svojich učeníkov do momentu, keď naše rozhodnutia, nie naše slová, odhaľujú poklad, po ktorom túžime.

Judáš a Mária nám ukazujú kontrast v nazeraní na poklad. Obaja vášnivo hľadajú poklad, o ktorom sa domnievajú, že ich spraví šťastnými. Pre Máriu bol Ježiš Perlou nevýslovnej ceny (Matúš 13:45), ktorú si zamilovala viac ako všetko a bola ochotná všetko stratiť, aby si Jeho uctila. Pre Judáša mala táto Perla cenu tridsiatich strieborných.

Hľadanie šťastia nebolo Judášovým hriechom. Jeho hriechom bola viera, že mať peniaze ho spraví šťastnejším, ako mať Krista.

Ach Judáš! Perla cennejšia než vesmír sedela pred tebou a ty si pozeral na masť. Strata ročného zárobku ťa zarmútila, zatiaľ čo ty si stratil nekonečný a večný poklad!

Ježiš privádza všetkých svojich učeníkov do momentu, keď naše rozhodnutia, nie naše slová, odhaľujú poklad, po ktorom túžime.

Tieto momenty nás nútia rozhodnúť sa, či nám to za to stojí. „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život na tomto svete nenávidí, zachová si ho pre večný život." (Ján 12:25) Tieto chvíle nás nútia rozhodnúť sa, čo považujeme za zisk, či Perlu alebo niečo iné.

Ak si vyberieme Perlu, zo sveta nám zaznejú Judášové slová. Svet sleduje, ako vylievame náš čas, intelekt, peniaze, mladosť, finančnú budúcnosť a povolanie na Ježišove nohy. Vidia ich ako znehodnotené v chrámoch, na misiách a v sirotincoch. Všetko, čo vidia, je pre nich bláznivé plytvanie. Očakávaj karhanie sveta, nie jeho rešpekt.

Ježiš chce, aby sme mrhali svojimi životmi rovnako, ako Mária mrhala masťou. Nie je to totiž mrhanie, je to skutočná bohoslužba. Život vyliaty z lásky k Ježišovi, ktorý pokladá zisk sveta za stratu, ukazuje, akú veľkú cenu má pre nás On. Káže to zmätenému a pohŕdavému svetu, že jedine Kristus je ziskom.

Mrháš svojim životom?