Nádej robí zlomené srdce väčším

https://unsplash.com/photos/hvrpOmuMrAI

  • 23. Aug '21
  • 5 minút
  • 400
  • 8

Bolo vidieť, ako sa zmenil za dva roky po tom, ako prišiel o svojho syna. Smrť sa vkradla do jeho rodiny, prebodla ho, rozbila a zlomila. Napriek tomu sa postupne z tej jamy vyplazil a začal odznova krívať medzi živými. Priatelia si po čase všimli, že rozpráva pomalšie, počúva trpezlivejšie a stáva sa útočiskom pre pozostalých a zranených. Aj keď bolo jeho srdce rozbité a roztrhané, vďaka smútku sa zväčšovalo.

Niekoľko rokov po jej traumatických zážitkoch bolo aj na nej vidno, že sa zmenila. Stále bola spoločenská, ale sarkazmus akoby kazil väčšinu jej konverzácií. Priatelia s ňou už nemohli ísť do hĺbky v rozhovoroch, aspoň nie bezpečne. Kráčala svetom ako Márá, bez nádeje, že sa znova stane Noémi (Rut 1:20). Jej srdce, chránené pod vrstvami povrchnosti, pomaly stvrdlo.

Aj keď je zopár detailov na týchto dvoch portrétoch vymyslených, ľudia za nimi nie sú. Aj o desaťročie neskôr zostávajú tváre tohto muža a tejto ženy v mojej pamäti: prvá plače s vierou zlomeného srdca, druhá sa cynicky usmieva. Mnohí z nás si nepochybne vedia spomenúť na podobné tváre a príbehy — príbehy o tom, ako utrpenie niekoho zmäkčilo alebo zatvrdilo. Ako utrpenie zmäkčilo alebo zatvrdilo nás samých.

Keď nás prepadnú príboje a vlny smútku, niektorí sa unášajú do bezbrehého mora beznádeje. Ostatní vravia cez bolestivé lapanie po dychu svojej duši: „Dúfaj v Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu“ (Ž 42:5–6, preklad z ang.).

Nádej proti Nádeji

Písmo je plné strán o takýchto ľuďoch s nádejou: žalmisti, ktorí o polnoci rozjímajú nad Božími dielami (Žalm 77), proroci, ktorí spievajú počas hladomoru (Abakuk 3:17–19), veriaci, ktorí dôverujú Bohu, hoci ich zabíja (Jób 13:15). Podobne ako Abrahám, všetci títo „proti nádeji v nádeji uveril“ (R 4:18), že Božie sľuby, aj keď sú ohrozené celým svetom, sa aj tak akosi naplnia.

Pre tých, ktorí žijú na tejto strane kríža, jedno z najjednoduchších a najsilnejších vyhlásení o trpiacej nádeji pochádza od apoštola Pavla: Radujeme sa v nádeji na Božiu slávu. (R 5:2, preklad z ang.). Odkiaľ pochádza taká nadprirodzená radosť — ktorá dokáže chváliť Boha popri plači a potom vyjsť z utrpenia s nežným a dôverujúcim srdcom? Iba z tvrdohlavej nádeje v prichádzajúcu Božiu slávu.

Sláva príde

Radujeme sa v nádeji na Božiu slávu. (R 5:2, preklad z ang.)

Príbeh Písma je príbehom slávy. Boh nás korunoval slávou v stvorení (Žalm 8:5). O túto slávu sme prišli (R 1:23; 3:23). Kristus obnovil našu slávu v evanjeliu (2. K 3:18; 4:6). Teraz dúfame v „slávu, ktorá sa má zjaviť na nás“ (R 8:18).

Prichádza deň, keď sa Kristova sláva ako prúd mnohých vôd vrhne na náš smutný svet. Ježiš prikáže a miliarda Lazarov zhodí zo seba oblečenie, v ktorom boli pochovaní a už nikdy si ho neoblečú. Ježiš položí ruku na náš rozbitý svet, a ten ako uzdravený ochrnutý vstane, vezme si svoju posteľ a začne kráčať do plnosti slobody Božích detí. Potom my, stojaci s oslávenými telami na oslávenej zemi, uvidíme samotnú Božiu slávu (Zjav 22:4).

Aj keď sláva môže niekedy vyznieť nejasne, étericky, zahmlene, budúca sláva bude úplne iná. Bude to sláva, ktorú každý z nás zúfalo potrebuje: balzam na každú nezahojenú ranu, sadra na každú zlomenú kosť (Zjav 21:4). Rovnako ako Ježišov hlas hovoriaci k Márii v záhrade vzkriesenia, sláva povie naše meno a ukončí náš plač (J 20:15).

Niektoré sny zostávajú nateraz rozbité, niektoré vzťahy narušené, niektoré jazvy nikdy nezaniknú. Ale keď Ježiš príde v sláve, pochová všetky naše trápenia.

Nádej bez hanby

Radujeme sa v nádeji na Božiu slávu. (R 5:2, preklad z ang.)

Teraz, samozrejme, nevidíme takú slávu. My zatiaľ „vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela“ (R 8:23). Napriek tomu, tu vo vzdychaní a čakaní, nádej osvetľuje tmu ako veľké súhvezdie. „Ak sa nádejame tomu, čo nevidíme, to trpezlivo očakávame“ (R 8:25), áno — ale s nádejou, ktorá „nezahanbuje“ (R 5:5).

Milión ďalších nádejí nás zahanbí. Milión nádejí vezme naše srdcia a zlomí ich na dve polovice. Milión nádejí ukrižuje naše sny a nedokáže ich vzkriesiť. Táto nádej nás ale nezahanbí. Prečo? Môžeme odpovedať — pretože Boh nikdy nezahanbil nikoho, kto v neho dúfal — a mali by sme pravdu. Ale Pavol prináša ešte ďalší dôvod: „Lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný“ (R 5:5).

V Ježišovi Kristovi sme okúsili lásku, ktorá nemôže klamať. Táto láska sa vliala do našich sŕdc ako rieka, prúdi k nám z fontány na Golgote, kde „Kristus, keď sme ešte boli slabí, v určený čas umrel za bezbožných“ (R 5:6). Ak Kristova láska našla spôsob, ako odpustiť všetky naše hriechy, aj tie, ktoré sa nám zdali neodpustiteľné, potom si určite nájde spôsob, ako vyliečiť všetky naše trápenia, aj tie, ktoré sa nám zdajú byť nevyliečiteľné.

Takže, bez ohľadu na to, aký ťažký kameň ťa pochoval do smútku, mať nádej, že sa ten kameň jedného dňa odvalí preč, ťa nerobí hlúpym. To, že keď príde sláva, tak sa ten kameň odvalí preč, je také jasné, ako fakt, že Ježiš nás miluje.

Rieka radosti

Radujeme sa v nádeji na Božiu slávu. (R 5:2, preklad z ang.)

Nádej nedokáže pochovať naše trápenie — iba prichádzajúca sláva dokáže. Ale nádej nám dokáže dať takú dôveru v prichádzajúcu slávu, že už teraz sa dokážeme radovať.

Čo je to za radosť, ktorá spieva medzi ruinami nášho utrpenia? Táto radosť môže občas prechádzať našou dušou ako podzemná rieka, neviditeľne a niekedy ju sotva cítime. Inokedy však táto radosť prerazí zem mohutným náporom a stane sa „nevýslovnou radosťou plnou slávy“ (1. Pt 1:8) — inými slovami, naplnená niečím zo slávy, ktorá príde. Potom môžeme pocítiť pravdu v G. K. Chestertonových slovách:

„Človek je viac sám sebou, človek je viac človekom, keď hlavnou časťou v jeho vnútri je radosť a smútok vedľajšou. Melanchólia by mala byť nevinnou vložkou, nežným a prchavým rozpoložením mysle; velebenie by malo byť neustálym pulzom duše. Pesimizmus je v najlepšom prípade emočná malá dovolenka; radosť je búrlivá námaha, podľa ktorej žijú všetky veci.“ (Orthodoxy, 169)

Radosť bude v nás čoskoro hlavnou časťou. Dokonca aj teraz dokáže byť. Aj teraz dokáže radosť prekonať a prekričať naše trápenia — nie cez ignorovanie, ale cez upriamenie zraku na deň, keď „žiaľ a úpenie“ nielenže sa vytratia, ale úplne „zmiznú“ (Iz 51:11) ako utečenci od tváre Všemohúcej a Večnej Radosti.

Dúfaj v Boha

Niektorí hovoria o kresťanskej nádeji ako o jednoduchej záležitosti. Hovorme však jasne: dúfať v Boha cez utrpenie môže byť tou najťažšou vecou, akú kedy urobíme. Ďaleko jednoduchšie je rezignovať, ako čakať a dôverovať, spievať a veriť. Oveľa jednoduchšie je stať sa cynickým, ako kráčať v nádeji proti nádeji.

Ale tí, ktorí dúfajú v Boha, sa pripájajú k veľkému oblaku svedkov. Pripojili sa k Abrahámovi a Sáre, keď dúfali v syna, Izaiášovi, keď dúfal v trpiaceho služobníka, Jeremiášovi, ktorý dúfal v nové milosrdenstvo nad Jeruzalemom, Márii, ktorá dúfala, že s Bohom nebude nič nemožné a s tisíckami ďalších svätých, ktorých životy dokázali pravdu, že „nádej nás nezahanbí“.

Ešte viac zisťujú, že nádej má spôsob, ako spraviť zlomené srdce väčším. Ak povieme svojej duši: „Dúfaj v Boha,“ tak nás utrpenie nenechá zatrpknutých a krehkých. Utrpenie nás skôr vyformuje do podoby Muža plného bolestí, ktorého nádej niesla bremená sveta.

Scott Hubbard © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,5/5 (17 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.