Najväčším darom je Boh sám

Je utrpenie znakom Božieho nesúhlasu?

„Neber to zle, ale my sme sa predtým, ako sa narodilo každé naše dieťa modlili a všetky naše deti sa narodili zdravé.“

Nebola som si istá, ako to mám brať. Práve sme novej známej povedali, že náš malý syn Paul zomrel pred niekoľkými rokmi po tom, čo sme už boli oplakali tri ťažké prirodzené potraty. Cítila som sa súdená. Podľa osoby, čo so mnou hovorila, Paulovej smrti a mojim potratom sa dalo ľahko predísť. Bolo to jednoduché. Nemodlili sme sa dostatočne. Zanedbali sme splnenie svojej úlohy. V skratke — boli sme tomu na vine.

Tento postoj pre mňa nebol nový. Túto zmes súdenia a tlaku som cítila odo dňa, keď som sa dozvedela o Paulovom probléme so srdcom v štvrtom mesiaci tehotenstva. Ustarostení priatelia sa nahrnuli okolo a uisťovali ma o uzdravení môjho nenarodeného syna. „Modli sa veriac, že tvoja modlitba bude vyslyšaná,“ nabádali ma slovami Jakuba 5, „a on bude uzdravený.“

Tak som sa modlila. Postila som sa. Recitovala som formulárne modlitby. Čítala som knihy o uzdraveniach. Žiadala som priateľov, aby sa modlili. Prosila som Boha. Spravila som všetko, čo som vedela.

Predpokladala som, že moje modlitby budú mať efekt. Vedela som, že Boh bol schopný spraviť aj viac, než o čo som ho prosila. A bola som verná. Učila som na biblickej hodine. Dávala som desiatky. Určite Boh vykoná to, čo chcem.

Ale o niekoľko mesiacov neskôr, sediac vedľa prázdnej Paulovej postieľky, som mala stále viac otázok než odpovedí. Čo som urobila zle? Prečo môj verný život neviedol k požehnaniu? Bola som to ja, koho som mala viniť? Alebo Boha?

Moja jednostranná dohoda

Nič nedávalo zmysel. V nasledujúcich mesiacoch som sa zahĺbila do teológie. Chcela som pochopiť Boha, o ktorom som tvrdila, že ho uctievam, ale nerozumela som mu. Aj keď ma Boh svojou prítomnosťou milosrdne utešil, stále som mala otázky bez odpovedí.

Keď som sa zamýšľala nad svojimi očakávaniami, uvedomila som si, že som podvedome predpokladala, že život je lineárny. Žila som, ako keby bolo Božie požehnanie závislé na mojej vernosti a problémy boli výsledkom mojich zlyhaní. Takže pokiaľ som splnila svoju časť dohody, Boh mal určite naplniť tú svoju. Pokiaľ nie, aký zmysel má poslúchať Boha?

Tim Keller vo svojej knihe Márnotratný Boh hovorí o tomto nenápadnom, ale nebezpečnom predpoklade. Píše: „Ak podobne ako starší brat chceš kontrolovať Boha svojou poslušnosťou, potom je všetka tvoja morálnosť len spôsob, ako využiť Boha na to, aby si ho prinútil dávať ti veci, ktoré v živote skutočne chceš.“

Hanbím sa priznať, ako veľmi ma tento výrok vystihoval. Moja morálnosť nebola nič viac než spôsob ako použiť Boha, aby som získala veci, ktoré som v živote chcela. Modlitba bola v princípe kúzlom, ktoré mi malo priniesť šťastie, spôsob, ako ovládať prostredie tak, že som mohla žiť šťastný život bez bolesti. Boh mal byť len mojím kozmickým poslíčkom, pripraveným splniť mi každú požiadavku. Toto bola jednostranná obchodná dohoda založená na mne, nebola to zmluva so všemocným Bohom.

Keď som v Biblii hľadala odpovede, Boh odhalil jednoduchú, ale transformujúcu pravdu: Tento život nie je o mne. Je o ňom. A mojím najväčším potešením nemôže byť spočinutie na čomkoľvek v tomto svete. Moje potešenie má byť v Bohu. Najlepším darom, ktorý mi môže dať, nie je zdravie, ani prosperita, ani šťastie, ale viac jeho samého — požehnanie, ktoré mi nikdy nikto nevezme. Požehnanie, ktoré sa časom stáva bohatšie a trvá celú večnosť.

Jeho prekypujúca hodnota

Toto požehnanie často nachádzame v utrpení. Keď sa moje poklady zničia pred mojimi očami, keď žijem s bolesťou a nenaplnenými túžbami, keď sa moje sny rozbijú tak, že sa nedajú opraviť, vtedy začnem túžiť po niečom, čo pretrvá. Až vtedy nájdem Ježiša a uvedomím si, že má väčšiu hodnotu, že je vzácnejší, napĺňajúcejší než čokoľvek iné, čo mi môže dať. On sám je tým konečným pokladom. Pre jeho poznanie stojí za to trpieť, žiť aj umrieť.

Vo svetle veľkoleposti Krista vidím bláznovstvo predpokladu, že si môžem Božiu priazeň zaslúžiť svojimi dobrými skutkami. Všetka tá spravodlivosť, ktorú som si sama obliekla, sa podobá špinavým handrám a všetko čo mi bolo dané, je čistá milosť. Časťou tej milosti je, že nedostávam všetko, čo si žiadam. Neviem, čo je pre mňa to najlepšie. Chcem jednoduché odpovede, len vyplniť prázdne miesta, bezbolestnú predvídateľnosť. Chcem život, ktorý si môžem namaľovať podľa ľahkého postupu.

Ale Bohu nejde o komfortnú priemernosť. Jeho umeniu sa nič nevyrovná. On tvorí majstrovské diela. Boh nanáša štetcom neočakávané farby na plátno môjho života, hovorí „nie“, keď ja žobrem o „áno“, ponúka svoju blízkosť, keď si ja žiadam jeho darčeky — pretože má pre mňa omnoho väčší plán… Plán, ktorý ho oslávi a prinesie mi nekonečný pôžitok.

Boh mi nevyslyší každú žiadosť, dokonca ani keď sa s dôverou modlím. Ale sľubuje uspokojiť ma svojou nezlyhávajúcou láskou, keď kráča skrze každú skúšku so mnou. A vo svetle jeho prekypujúcej hodnoty je to omnoho väčší dar.