Nárek za matky, ktoré potratili

Včera mi manžel poslal správu: „Chýbaš mi ty aj bábätko!“ Dnes mi to už napísať nemôže, pretože dnes už nemám bábätko. Dnes mám len jeden ultrazvuk dieťaťa, ktoré už nikdy nevyrastie. Dnes mám za hrsť nepoužitých mien. Dnes cítim bolesť — bolesť všade. Čo dnes nemám, je bábätko.

Včera som mala stovky snov, aké môže priniesť len deväťmesačné tehotenstvo, šestnásť hodinový pôrod, prvý plač dieťaťa, príliš dlhé a príliš rýchle noci s novorodencom, cumlíky, plyšáky, súrodenci a rast, rast, rast, zmeny, zmeny, zmeny — láska. Dnes som sa s tými snami rozlúčila. Dnes som sa pokúsila preplakať k spánku, ale nepodarilo sa mi to. Dnes mám červené oči, nie sny.

Včera sme s našimi malými synmi hovorili o tom, že sa stanú staršími bratmi. Dnes rozmýšľame, či máme batoľaťu vysvetliť, čo je to „potrat“, alebo dúfať, že na to zabudne. Je to však nepravdepodobné, keďže sme ho dnes našli sedieť na gauči, hľadieť z okna a hovoriť: „Dúfam, že bábätko bude milé, pekné, láskavé a nežné.“ Dnešný deň je pre rodičov aj deti záhadný.

Včera som sklonila hlavu a chvála mi padala z úst ako Niagarské vodopády. Dnes sa moje modlitby dusia na dne Mariánskej priekopy. Dnes mám sťažnosti, otázky, obavy — pamätám si, že som počula, že aj za to sa dá modliť. Dnes sa o to pokúšam. Dnes mi chýbajú včerajšie modlitby. Dnes mi chýba včerajšok, lebo dnes nemám dieťa.

Smútok v tieni večnosti

V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa všetky „aspoň“ snažia usadiť a zmieriť sa. „Aspoň viem, že môžem mať dieťa.“ „Aspoň sa môžem pokúsiť mať ďalšie deti.“ „Aspoň mám manžela.“ „Aspoň mám ďalšie deti.“ „Aspoň nemám chronické ochorenie, rakovinu, ani iný zjavný zdravotný problém.“ Zoznam je dlhý. Jeho pomoc je však krátkodobá.

Pretože za každým „aspoň“ sa skrýva desať „čo ak?“ Čo ak to je problém? Čo ak je to dlhodobý problém? Čo ak je to neliečiteľný problém? Čo ak nemôžem mať ďalšie deti? Čo ak o dvesto alebo dvetisíc dní odteraz stále nebudem mať dieťa? Kedy potom?

„Aspoň“ nedokáže udržať ženy, ktoré majú vo svojich srdciach večnosť (Kaz 3:11). Tento pocit večnosti spôsobuje, že potrat je niečo nesmierne bolestivé a smutné. V hĺbke duše cítime, že život má trvať navždy. Muži a ženy boli stvorení takýmto spôsobom. Boli sme stvorení na obraz nášho Boha (1. M 1:27).

Ale často je veľmi ťažké ísť za Ním — za tým, kto ho alebo ju vzal preč. Včera, keď bol darcom — včera sme šťastne bežali k nášmu Otcovi a Priateľovi. Dnes možno odvrátime zrak, zakopneme a oslovujeme ho len „Pane“. Možno dokážeme nahlas vyhlásiť začiatok Jóbovej knihy 1:21: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal.“ Ale druhú polovicu šepkáme, plačeme alebo ju možno dokonca na čas popierame: „nech je požehnané meno Hospodinovo.“

Po všetky dni

Bez ohľadu na to, ako málo, alebo akým spôsobom vyslovujeme Jeho meno, tento Pán sľubuje, že zostane naším pastierom (Ž 23:1). Naše hlasné náreky ho nerozčuľujú a naše polovičné modlitby neznižujú jeho starostlivosť; upokojí nás, povedie nás, obnoví nás, bude nás viesť (Ž 23:2–3). Naša láska k nemu sa môže zdať slabá, takmer miznúca; jeho láska k nám bola oveľa silnejšia ako naša slabosť. Jeho láska k nám ho priviedla na kríž na — smrť.

Tento ukrižovaný Pastier pozná farbu jasne červenej krvi. Pozná bolesť brucha a ranu nekonečne ostrejšiu, ako tú, ktorú cítime v našom lone — bolesť, ktorá volá „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46) A jeho Otec pozná bolesť zo straty Dieťaťa:

„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J 3:16)

„Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“ (R 8:32)

Otec, ktorý miloval nielen svojho Syna, ale aj mňa, Otec, ktorý neušetril svojho vlastného Syna, ale ho vydal na smrť, aby sme my mohli žiť — to je náš Boh.

Práve vďaka týmto sľubom viem, dokonca aj teraz, že tento Otec a Syn, ktorí vládnu v nebi, sa mi nesmejú. Nesmejú sa matkám, ktoré potratili, ako keby naše životy boli nejakým vyvoleným, no krutým žartom. Nie, oni konajú „všetky veci“ (R 8:28), včera aj dnes, aby nás, ktorí veríme, uistili, že:

„len dobrota a milosť bude ma sprevádzať

     po všetky dni môjho života,

a bývať budem v dome Hospodinovom

     dlhé časy.“ (Ž 23:6)

Včera to bola pravda, dnes je to pravda a zajtra to bude pravda. Možno jedného dňa budeme sedieť v nových nebesiach a na novej zemi, všetky stratené deti budú nájdené a budú sa okolo nás tlačiť, a my sa budeme tešiť z tejto pravdy bez sĺz — konečne.

Kým čakáme

Do tej doby Boh prijíma radosť a smútok matky (2. K 6:10). Približuje sa k matke, ktorá hovorí Pánovi: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9:24) Len Jeho prítomnosť umožňuje matkám pozerať sa do minulosti, prítomnosti a budúcnosti a povedať: „Nebojím sa zlého,“ (Ž 23:4) aj keď smútime v tomto údolí smrti.

Potom sa každý deň modlíme, aby na druhej strane tohto údolia bolo viac detí, živých a dýchajúcich detí, detí s dátumom narodenia, pôrodnou hmotnosťou a rodným listom. Ale nezameriavame sa na to, čo nemôžeme ovplyvniť. Zameriavame sa na Boha, ktorý sľubuje, že bude vždy s nami. A budeme v poriadku.