Nech sú vaše nedeľné rána nepohodlné

„Prepáč, že ťa prerušujem!“ Práve som v zbore začala nadväzovať kontakt s blízkou priateľkou. Bola som celá nedočkavá, aby som sa s ňou porozprávala. Ale keď hovorila, všimla som si jednu ženu, ako sedí sama a zbežne listuje v zborových novinách.

Úprimne som si želala, aby som ju nebola zbadala. Prerušiť moju kamarátku bude drzé. Investovať do svojich priateľov je pre mňa dobré. Niekto iný si určite všimne tú ženu. To boli niektoré z výhovoriek, čo mi prebleskli hlavou. Ale tá žena bola zjavne nová, a pokiaľ som vedela, nebola veriaca. Takže som neochotne prerušila svoju priateľku.

Hneď ako som si k tomuto nováčikovi prisadla, poďakovala som Bohu, že som tak urobila. Vychovali ju ako katolíčku a viac ako desať rokov nebola v kostole. Jej snúbenec sa s ňou práve rozišiel — tesne pred ich svadbou, a v živote potrebovala nájsť niečo iné. Riskla som to, a opýtala som sa jej, či by chcela prísť na našu skupinku. Povedala, že áno. Odvtedy chodieva do zboru a na biblickú hodinu.

Toto bola jedna z mnohých príležitostí, ktorú som s manželom Bryanom mala, aby som pod strechou našej cirkevnej budovy nadviazala kontakt s ľuďmi, ktorí zatiaľ neboli kresťanmi. Je len málo iných vecí, ktoré máme spoločné. Ja som extrovert; on je introvert. Ja som z Anglicka; on pochádza z Oklahomy. Ja milujem literatúru; on je technik. Ale Boh nás dal dokopy, aby sme zdieľali rovnaký zmysel pre misiu, a Bryan nedávno vyjadril túto misiu troma pravidlami angažovania v cirkvi. Tieto pravidlá robia naše nedele menej pohodlnými, ale prinášajú viac uspokojenia. Ak ste z pohodlnosti už unavení, možno ich budete chcieť vyskúšať!

1. Osamelý človek na našich zhromaždeniach je mimoriadnou udalosťou

V krízových situáciách robíme zvláštne veci. Prerušujeme rozhovory. Neberieme ohľad na spoločenské pravidlá. Ak by vo vašej cirkevnej budove niekto skolaboval, každý by sa zmobilizoval. Ale každý týždeň prichádzajú na naše zhromaždenia ľudia po prvýkrát a prakticky ostávajú bez povšimnutia. Možno nepoznajú Ježiša, alebo sa už celé roky od neho vzďaľujú. V stávke je ich duchovné zdravie a jednoduchý rozhovor by mohol byť tou vnútrožilovou tekutinou, ktorú Boh používa, aby ich pripravil na život zachraňujúci chirurgický zákrok. V stávke je večný život.

Čo ak je to riadny člen cirkvi, ktorý je sám? Osamotený veriaci je tiež mimoriadnou udalosťou. „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci,“ povedal Ježiš, „keď sa budete vzájomne milovať“ (J 13:35). Samozrejme že všetci si občas vychutnávame samotu, ale osamelosť v cirkvi je rovnako zlým svedectvom o našich zhromaždeniach, ako keď sa vôbec nemodlíme alebo nám chýba štedrosť. Ako môžeme tvrdiť, že sme „jedno telo“ (1. K 12:12), keď v zbore nevieme spolu ani len sedieť a vzájomne sa angažovať?

Do zboru chodím s päťčlennou rodinou. Ale hlavnou rodinnou jednotkou v Novom zákone nie je najbližšia rodina: je to cirkev. V skutočnosti Ježiš prisľúbil, že každý, kto opustil rodinu, aby ho nasledoval, dostane omnoho väčšiu rodinu z radov jeho ľudu (Mk 10:29–30). Existujú hmatateľné spôsoby, ktorými to môžeme v cirkvi vyjadriť. Tí z nás, ktorí prichádzame s najbližšou rodinou, môžeme pozvať iných, aby si k nám sadli, či sa dokonca oddeliť, aby sme si k iným prisadli.

Minulú nedeľu som sa napríklad rozhodla, že si sadnem medzi dve sestry v Kristovi — jednu z Nigérie a jednu z Ghany — a že s nimi budem chváliť Ježiša. To, že sme jedným telom s našimi duchovnými súrodencami, znamená viac než len to, že v cirkvi budeme sedieť s druhými ľuďmi, ale určite to neznamená menej.

Táto výzva nie je len pre zosobášených ľudí. Ak prichádzaš do zboru sám, nepodceňuj, čo Boh môže urobiť cez teba, aby iných požehnal. Pred nejakým časom povedala jedna slobodná kamarátka, že je smutná z toho, že v zbore sedáva sama. Je to veľmi milý, spoločensky aktívny extrovert a povedala som jej, že nemá právo sedávať sama, keď jej spoločnosť môže byť požehnaním pre druhých ľudí! Hádam, že všetci sme už raz alebo dvakrát vošli na zhromaždenie a pomysleli si: „Kto mi prejaví lásku?“ Čo keby sme si namiesto toho položili otázku: „Komu ja môžem prejaviť lásku?“

2. Priatelia môžu počkať

Prepásla som dôvernú chvíľku s priateľkou, ktorú som prerušila, aby som privítala ženu sediacu osamote? Áno aj nie. Biblia nás nazýva spolubojovníkmi (F 2:25; Filem 1:2), a málo pút je silnejších než tie, ktoré sa ukujú v boji. Vojaci sa zriedka otáčajú tvárou k sebe. Častejšie sa pozerajú pred seba a stoja pritom bok po boku, alebo v krajných situáciách stoja chrbtami k sebe. Boj prispieva k tomu, že sú si bližší.

„Poznáš sa s tamtou ženou?“ Opýtala som sa inej priateľky pred niekoľkými nedeľami, keď sme sa začali rozprávať. „Nie. Mala by som sa ísť s ňou pozhovárať, však?“ odpovedala. Keď som sledovala, ako moja priateľka ide pozdraviť nováčika, pocítila som blízkosť, ktorú by som bez nášho spoločného úsilia nebola poznala.

Priatelia si môžu na našu pozornosť v nedeľu počkať. Ešte lepšie je, keď sa vedia zmobilizovať a do misie tiež zapojiť. To, že sa budeme vzájomne pobádať k tomu, aby sme v Kristovom mene vítali cudzích ľudí, naše vzťahy neoslabí; prehĺbi ich.

3. Predstavte nováčikov niekomu inému

Pred niekoľkými rokmi som sa zoznámila s jednou ženou v rade pred pokladňou obchodu Target. Len nedávno pricestovala z Číny a bola hosťujúcou vedkyňou na Harvarde. Dali sme sa do reči, riskla som to a pozvala ju do zboru. Povedala, že príde. Jej angličtina bola omnoho lepšia než moja neexistujúca mandarínska čínština, ale napriek tomu sme naprieč jazykovou bariérou komunikovali, a tak som ju po bohoslužbe predstavila jednej po čínsky hovoriacej priateľke. O pár minút neskôr si moja sestra v Kristovi s týmto nováčikom vymieňala čísla. Nedokázala som vtedy vysvetliť danú situáciu, ale moja priateľka okamžite rozpoznala príležitosť k evanjeliu, ktorá sa jej naskytla.

Aj bez jazykovej bariéry majú nováčikovia osoh z početných kontaktov. Keď je to možné, hľadám niekoho, s kým mám niečo spoločné: rovnakú krajinu pôvodu, štát, kde sme vyrastali, školu, profesiu alebo životné obdobie. Ale naše zhromaždenia by sa mali dotýkať všetkých demografických skupín a musíme sa rozhodnúť, že budeme nadväzovať kontakt s tými, čo sa od nás líšia.

V skutočnosti, ak niektoré z našich nedeľných rozhovorov nie sú ťažké — ktoré nás tlačia za hranicu našich bežných konverzačných tém, aby sme prekonali rozdiely –, potom pravdepodobne nevedieme naše spoločenstvo správne. Keď Pavol kritizoval rasové, kultúrne a spoločenské rozpory svojej doby, pripomenul Kolosenským, že v Kristovi „už nie je ani Grék, ani Žid, ani obrezaný, ani neobrezaný, ani barbar, ani Skýt, ani otrok, ani slobodný, ale všetko a vo všetkých je Kristus“ (Kol 3:11).

Zariskujte

Zariskujme teda najbližšiu nedeľu. Prekonajme malé priepasti smerom k druhým, čím napodobníme toho, ktorý preklenul veľkú priepasť kvôli nám. A nabádajme našich priateľov, aby robili to isté, lebo hojná je úroda na našich zhromaždeniach.

Možno nikdy nezistíme, akú zmenu priniesol malý čin privítania. Ale niekedy nám Boh dovolí uvidieť, ako naše malé činy votkal do svojho oveľa väčšieho plánu. Minulý mesiac som požiadala členov našej skupinky, ktorá študuje Bibliu, aby sa podelili s nejakým obdobím v živote, kedy im Boh priniesol požehnanie uprostred ťažkostí. Najdojímavejšia odpoveď bola pre mňa od ženy, kvôli ktorej som v tú nedeľu prerušila svoju priateľku: „Som taká vďačná, že sa môj snúbenec so mnou rozišiel. Ak by sa to nebolo stalo, nebola by som našla Boha.“