Neprestávaj sa modliť za svoje deti

Pred niekoľkými rokmi som napísal článok, v ktorom som navrhol Sedem vecí, za ktoré sa môžete modliť pre svoje deti. Osobne ich stále pokladám za užitočné. Pri týchto návrhoch som však zahrnul aj spresnenie:

Modlitby však, samozrejme, nie sú magické kúzla. Nejde o to, že proste povieme správne veci a naše deti budú požehnané úspechom. Niektorí rodičia sa usilovne modlia a z ich detí sa stanú nadaní vodcovia, učenci, hudobníci či atléti. Iní sa usilovne modlia a ich deti postretne vážne postihnutie či choroba, alebo prechádzajú márnotratnou divočinou, či jednoducho bojujú viac ako ostatní v sociálnom, akademickom alebo atletickom ohľade. A pravdou je, že Boh odpovedá na modlitby všetkých týchto rodičov, ale pre veľmi odlišné účely.

Ako plynie čas, tým kľúčovejšie sa pre mňa stáva toto spresnenie. Čím viac času trávim nad Písmom, čím viac študujem dejiny a čím viac vecí pozorujem s pribúdajúcim vekom, tým menej dôverujem svojim zmyslom, ktoré mi ukazujú, ako sa veci javia navonok v akomkoľvek štádiu vývoja.

Dôverujem Bohu, nie svojim zmyslom

Môj doterajší život stačil, aby som bol svedkom množstva hnutí v rámci evanjelikalizmu, ktoré prudko narástli a potom upadli. Videl som už mnohých vodcov stúpať i padať. Videl som už duchovne zanietených dvadsiatnikov, ktorí rozhodne a solídne začali, a potom sa z nich stali duchovne rozčarovaní tridsiatnici alebo štyridsiatnici, ktorí upadajú, a niektorí zanechali vieru úplne. A videl som už duchovne ľahostajnú, v niektorých prípadoch zhýralú mládež, z ktorej sa stali zrelí dospelí, ktorí sú duchovne plní života.

Bol som už tiež v tesnej blízkosti mnohých rodičov, ktorí vychovali deti do dospelosti. Videl som už deti verných, vytrvalo sa modliacich rodičov, ktoré odmietli vieru svojich rodičov, a videl som už aj deti neveriacich rodičov, ktoré prijali Krista a nasledujú Ho napriek hlbokej bolesti, ktorú zažili. To zo mňa neurobilo človeka, ktorý pochybuje o rodičovskej viere, ale človeka, ktorý sa menej vyžíva v schémach.

A je azda ešte dôležitejšie, že som si už všimol, ako som sám prechádzal rôznymi obdobiami svojho vlastného života. Mal som obdobia, keď som bol plný viery a nadšenia, a obdobia znechutenia, keď som bol mužom „malej viery“ (Mt 6:30). Prežil som už obdobia temnej skľúčenosti a dokonca aj krízy viery. Som už dlhšie v strednom veku a jedno, čo o sebe viem, je, že „podlieham slabosti“ (Žid 5:2). Môžem dosvedčiť, že Boh mi bol neprestajne verný, pokiaľ ide o Jeho Slovo, napriek tomu, že ja som nebol často verný v tom, aby som Mu dôveroval.

Áno, už som sa naučil, že Boh je dôveryhodný, ale moje zmysly také pravidelne nie sú. Už som sa naučil — či presnejšie učím sa — nepredpokladať príliš veľa, pokiaľ ide o ľudské bytosti, vrátane seba samého. Ježiš dal príklad, lebo On „sám sa [ľuďom] nezveril . . . pretože sám od seba vedel, čo bolo v človeku“ (J 2:24–25).

Toto je lekcia na nezaplatenie, pokiaľ ide o modlitby za moje deti.

Rodičovstvo ma dotlačilo k modlitbe

Som otcom piatich nádherných ľudských bytostí. Sú pre mňa nádherní nie preto, že sú zázračnými deťmi, ktorými sa môžem pochváliť, ale preto, že sú ľudskými bytosťami „predivne utvorenými“ samým Bohom prostredníctvom nevyspytateľného historického procesu a genetického dedičstva nespočetných generácií predivne utvorených ľudí — z ktorých moja manželka a ja sme iba najnovšími prispievateľmi (Ž 139:14). Niekedy sa proste zastavím a pozorujem ich, som v úžase nad tým, čím a kým sú, celkom bez ohľadu na to, čo robia.

Sú úplne sami sebou, celkom odlišní od seba navzájom a od svojich rodičov. Majú jedinečný temperament, jedinečné silné a slabé stránky, jedinečné záujmy a jedinečné sklony.

Ako väčšina mladých rodičov sme s manželkou začali svoju rodičovskú cestu takmer neuvedomelou domnienkou, že ak vychovávame „správne“, naše deti prijmú všetko, čo prijímame my bez tých všetkých zápasov, bolestí a pochybovania, ktorými sme si prešli my, aby sme to prijali. Ak by ste sa ma vtedy na to konkrétne opýtali, poprel by som to, pretože teoreticky viem, že to nie je možné. Je prosto ťažké vyhnúť sa tomu prvotnému optimizmu.

Ale rodičovstvo ma značne pokorilo. Myslím, že moje slabosti a obmedzenia sa najviac ukazujú vtedy, keď plním úlohu otca. Výsledný vplyv sa u mňa prejavuje tak, že menej dôverujem svojim schopnostiam a snahám a som viac závislý od moci Božej a prežívam zúfalejšiu túžbu po nej, aby pre moje deti urobil to, čo pre mňa — dielo milosti, o ktorom viem, že by moji vlastní rodičia povedali, že sa udialo napriek ich slabostiam a obmedzeniam.

Dve z mojich detí už prekročili prah nezávislej dospelosti a tri sú v pubertálnom veku. Za tie roky som už videl mnoho rôznych duchovných zmien, pozitívnych aj negatívnych. Žili v rovnakej domácnosti s tými istými rodičmi, ktorí pred nimi praktizujú svoju vieru v zásade nemenným spôsobom. Navštevovali rovnaké zbory. A predsa, každé z nich kráča jedinečnou duchovnou cestou svojou vlastnou, jedinečnou rýchlosťou.

Proste, hľadajte, klopte

A práve tu je skúšaná viera rodiča. My samozrejme chceme, aby naše deti skutočne milovali Pána Ježiša, tú pravú drahocennú Perlu, z celého svojho srdca, duše, mysle a sily, a milovali svojho blížneho ako seba samého (Mt 13:45–46; L 10:27). Veľmi túžime po tom, aby toto prežívali čím skôr.

Ale nevieme, aká cesta, na ktorej sa to naučia, je pre každého z nich najlepšia. Nepoznáme Božie zámery ani Jeho časový plán, kedy chce našim deťom zjaviť seba samého. Ani nám nie je dovolené nazrieť do tajomstva Božej zvrchovanosti pri predurčení, ktoré súvisí s našimi deťmi (R 8:29–30).

No to všetko, čo som doposiaľ pozoroval a zakúsil v Písme a živote, ma učí dvom veciam: Boh je hodný dôvery, a to, čo si myslím, že v danej chvíli vidím, nie je. To znamená, že čo sa mi teraz zdá byť povzbudivé, by sa mohlo v budúcnosti veľmi ľahko zmeniť, a čo sa mi teraz zdá byť odrádzajúce, by sa mohlo v budúcnosti veľmi ľahko zmeniť. Preto si viac ako kedykoľvek stojím za tým, čo som v spomínanom článku vtedy napísal:

Takže sa modlite za svoje deti. Ježiš sľubuje, že ak prosíme, hľadáme a klopeme, Otec nám na oplátku bude dávať dobré (L 11:9–13), aj keď to dobré nie je viditeľné počas 40 rokov.

Tá posledná časť mi pripomína príbeh obrátenia Petra Hitchensa (Peter je bratom zosnulého Christophera Hitchensa). Podrobne opisuje, ako sa vtedy ako 15-ročný zbavil toho, čo vnímal ako putá náboženskej viery a horlivo prijal ateizmus, keď verejne spálil svoju Bibliu, aby vyhlásil svoje oslobodenie. Potom prišlo pomalé, nečakané uvedomenie, keď bol už dlhšie zrelým dospelákom, že čo kedysi považoval za poviazanosť, bola pravá sloboda, čo kedysi považoval za oslobodenie, bola v skutočnosti poviazanosť, a čo kedysi považoval za ignorantskú tmu, bolo v skutočnosti svetlo. Pochybujem, že niekto, kto poznal mladého Petra Hitchensa, toto očakával.

Neochabujte

Takže neprestávajme sa modliť za svoje deti. Táto služba prihovárania sa je celoživotným poslaním. Nesmieme predpokladať príliš veľa, pokiaľ ide o ľudské bytosti. Ak naše deti žijú život, v ktorom sa im duchovne darí, ešte nie sú za vodou. Ak žijú život, v ktorom sa im duchovne nedarí, ich príbeh sa ešte neskončil. Preto sa „stále modlime a neochabujme“ (L 18:1).

Boh je verný. On vždy dodrží svoje slovo. Buďme verní, keď nás povoláva, a buďme verní svojim deťom tak, že budeme neprestajne prosiť Boha ako ich zástupcovia. On nedopustí, aby takáto námaha, bez ohľadu na výsledok, o ktorom On rozhodne vo svojej múdrosti, bola márna (1. K 15:58).