Osamelosť bola mojou vernou priateľkou

Pred deviatimi rokmi som bol ako čerstvý štyridsiatnik stále slobodný. Keďže som bol pastor vo veľkom zbore, môj život bol naplnený kontaktmi s ľuďmi. Každý večer som sa však vracal do tichého domu. Nebol som osamelý len v dave ľudí, ale aj počas práce s nimi. V tom čase som napísal článok o tom, čo ma roky nechcenej osamelosti naučili o Bohu. Dopočul som sa o mnohých čitateľoch, ktorými zarezonovala moja skúsenosť. Jedným z nich bola aj slobodná žena z Kansas City. Mali sme spoločných priateľov, ktorí jej môj článok preposlali. O rok neskôr sme boli manželia.

Posledné desaťročie mi umožnilo premýšľať viac nad osamelosťou cez moju dlhodobú slobodu, no v súčasnosti aj cez roky manželstva a rodičovstva. Som stále osamelý? Áno, a som rád, že som.

Spokojnosť v osamelosti

Si rád, že sa stále cítiš osamelý? Áno. Aká to bola úľava, keď som zistil, že som stvorený pre niečo viac než pre ženu a deti. Môže sa to zdať ako opačné zmýšľanie, no práve toto robí často Ježiš, keď vyučuje a obracia našu normálnu ľudskú perspektívu. Rast vo viere je z veľkej časti umenie obnovy a reformovania života, hodnôt a skúseností, ako ich zamýšľal Boh.

To nás privádza k pandémii ľudskej osamelosti. Je jasné, že osamelosť je výsledkom hriechu. Adam a Eva boli stvorení k dokonalej harmónii s Bohom a k sebe navzájom. Hriech ich odtrhol od obidvoch. Keď sa Boh opýtal Adama: „Kde si?“ (1. M 3:9), Adam vo svojom vnútri zacítil bolestivú priepasť a odpoveď: „Boh, kde si?“ Rovnako ako Adam, ani my často nevieme, koľko toho máme, kým to nestratíme. Adam cítil bolestivý nárast vertikálnej emočnej prázdnoty. Harmónia s Bohom bola preč. Ich manželská hra hádzania viny na toho druhého rýchlo ukázala, že sa stratila aj ich horizontálna harmónia (1. M 3:12–13).

Hriech vytvoril osamelosť, no musíme si uvedomiť, že osamelosť sama osebe nie je hriechom. Naopak, osamelosť môže byť božskou milosťou. Ak jej správne porozumieme, môže byť našou priateľkou a sprievodkyňou.

Údolie osamelosti

Múdrosť nás núti pozerať sa na osamelosť opačne a reagovať na ňu správnym spôsobom. Tých pár desaťročí, čo som žil sám, mi moja osamelosť nepripadala ako priateľka, ale ako nepriateľka. Pripomínala mi moje zlyhania v minulých vzťahoch — vzťahoch, od ktorých som očakával, že ma tejto bolesti zbavia. V tomto číha nebezpečenstvo osamelosti: ak nie je tvojou priateľkou, je v tvojom živote pravdepodobne zničujúcou protivníčkou. Všetci poznáme ľudí, ktorých mechanizmus na vyrovnanie s absenciou vzťahov alebo agóniou vzťahov je práve izolácia (Pr 18:1). Osamelosť sa pre nich stáva istým kaňonom, v ktorom žijú, namiesto údolia, ktorým len prechádzajú.

Zatiaľ čo osamelosť je jednoduché vidieť v samotárstve, väčšina z nás žije vo vzťahovej nespokojnosti dúfajúc, že príde niekto, kto ich osamelosť odstráni. Henry David Thoreau povedal, že väčšina ľudí žije v tichom zúfalstve. Kvôli tejto pandémii sa tiché zúfalstvo vo väčšine domácnosti zmenilo na osamelé zúfalstvo.

Ako prijať osamelosť

Osamelosť je súčasťou našej vnútornej architektúry. Pracuje ako senzory v aute, ktoré nás upozornia, keď nám niečo chýba — olej v motore alebo vzduch v pneumatikách. Boli sme stvorení pre Boha a pre spoločenstvo s druhými.

V tomto padnutom svete nenaplní túto túžbu žiaden ľudský vzťah. Nie sme schopní byť plne spokojní ani len v Bohu. Prebýva v nás hriech a čakáme oslávené telá a plnosť radosti v Božej prítomnosti, keď bude naša záchrana dokončená (Ž 16:11, 21:2). Dovtedy, bez ohľadu na náš manželský stav, náš okruh priateľov, našu blízkosť s deťmi a vnúčatami budeme vždy osamelí. Apelujem teda ako človek, ktorý žil dlhý čas slobodný aj ženatý, bez detí aj s deťmi, so zdravým spoločenstvom a priateľmi, aby sme videli osamelosť v tomto živote ako dar od Boha.

Tak ako nás hlad núti jesť a smäd piť, osamelosť nás tlačí do hlbšieho a autentickejšieho vzťahu s Bohom a ľuďmi. Ženie nás od života pre seba smerom k životu pre iných. Ak budeme osamelosť vidieť ako Božie pobádanie k prosperovaniu a nebudeme ju nenávidieť, požehná nás (Sk 20:35).

Ak by som mohol hovoriť so svojím starým slobodným ja, ktoré doma znášalo ďalšie osamelé sviatky, povedal by som: „Dávaš príliš veľa nádeje do predstavy, čo ti dokáže dať žena a rodina.“ Som šťastne ženatý, milujem otcovstvo. Keď však myslíme, že naše túžby budú naplnené, ak budeme mať túto osobu alebo tamten vzťah, budeme reagovať na osamelosť deštruktívnou izoláciou a sklamaním.

Dovoľ strachu motivovať ťa

Osamelosť bolí. Boh nám dal pichľavé upozornenie, aká úžasná je harmónia s Bohom a ostatnými ľuďmi. Bolesť je meradlom straty. Nie každá bolesť je zlá. Keď cvičím, bolesť je znamením, že pre seba robím niečo dobré. Je to dobrá bolesť. Osamelosť môže byť dobrou bolesťou, ak ju interpretujeme správne. Ako na to?

Osamelosť vytvára vnútornú energiu. Tú môžem využiť na premýšľanie nad osamelosťou alebo na nenávisť voči nej. Alebo sa k nej môžem s touto energiou úmyselne priblížiť. Keďže sa moje telo snaží reagovať sebazničujúco, vyžaduje si to disciplínu a sebaovládanie. Kresťania sú požehnaní zväzkom s Kristom a silou Ducha Svätého, aby odolávali túžbam tela a spravili z osamelosti nástroj (R 6:4, G 5:16–17).

Z osamelosti naozaj dokážeme spraviť nástroj k pozitívnej zmene v našom živote.

Zmeň osamelosť na očakávanie

V priebehu rokov, keď som bol slobodný, som si tajne myslel, že túto vnútornú bolesť cítim, pretože som sám. Nakoniec som si uvedomil, že medzi samotou a osamelosťou je veľký rozdiel.

Byť sám je matematická realita jedného bez znamienka plus. Ak si sám a osamelý, je ľahké uveriť tomu, že manželka, rodina alebo spoločenstvo odoženú osamelosť. Moje skúsenosti však potvrdzujú učenie Písma, že 1 + 1 ≠ absencia osamelosti. Bežné milosti manželstva, rodiny, sexu a detí pomáhajú v dennom trápení, no aj tým najlepším chvíľam bude niečo chýbať. Harmónia sa vytratí príliš rýchlo. Hrejivé pocity starostlivosti zmiznú. Vo vzťahoch sme raz hore a raz dole, no aj v tom najlepšom cítime, že nám niečo chýba.

Preto by sme sa mali radovať. Mali by sme byť radi, keď si uvedomíme, že to najlepšie z tohto života nás necháva túžiť po niečom viac, po niečom trvácnejšom a lepšom. Hoci sú tieto pozemské dary úžasné, to, že nás neuspokoja, robí Božie sľuby o našom večnom naplnení ešte ohromujúcejšie. Znamená to, že naša radosť v Ňom a v sebe navzájom bude lepšia, hlbšia a šťastnejšia (F 1:23). Každá osamelosť na svete je vnútorným potvrdením, že naše najväčšie radosti vo vzťahoch sú pred nami. Absencia by mala prinútiť naše srdce hľadieť dopredu.

Neotupí to bolesť osamelosti, no ubezpečí nás to, že táto bolesť je súčasťou dočasného sveta, ktorý prchá (1. Pt 1:24–25). Naša budúcnosť je úplne bez osamelosti a plná naplnenia zo vzťahov, aké si nevieme ani len predstaviť. Keď sa nabudúce objaví osamelosť, poďakuj sa Bohu, že ti pripomína slávu toho, čo ťa s Ním čaká.