Prečo je myšlienka nasledovať svoje srdce zlá

V našej kultúre neustále používame slovo srdce. Ak sme smutní, hovoríme, že máme zlomené srdce. Ak je niekto veľmi citovo založený a rýchlo dáva najavo svoje pocity, vravíme, že čo má na srdci, to na jazyku. A ak je niekto chladný a necitlivý, označíme ho za človeka, ktorý nemá srdce.

Keď použijeme slovo srdce, bežne máme na mysli naše centrum emócií. Už si asi počul niekoho povedať (a možno si aj sám povedal): „Nuž, môj rozum mi hovorí urobiť jedno, ale moje srdce mi hovorí urobiť druhé.“

No „zo srdca“ sa urobilo už veľa bláznivých vecí. Preto by si nemal svojmu srdcu dovoliť, aby ti vravelo, čo máš robiť. Tvoje srdce ťa môže pomýliť.

Aj Biblia hovorí o srdci: „[Ľudské] srdce je klamlivé nad všetko a zradné je — kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17:9)

A Ježiš povedal: „Lebo z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť“ (Mk 7:21–22).

Áno, je pravda, že srdce túži po tom, po čom túži. Ale mnohokrát srdce túži po zlých veciach. Nemali by sme sa teda zameriavať na svoje srdce až tak, ako by sme mali svoje srdce zamerať na Boha.

Ježiš nám v skutočnosti už povedal, čo máme so svojím srdcom urobiť. Namiesto rozprávania o ňom, či je zlomené, alebo nie, alebo či ho máme na jazyku, nám hovorí, aby sme svoje srdce — ako aj svoju myseľ a dušu — používali na ten účel, na aký bolo stvorené.

Povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie“ (Mt 22:37–38).

Túto odpoveď dal farizejom, ktorí sa ho snažili nachytať otázkou. Farizeji boli v Ježišovej dobe skupinou náboženských vodcov, ktorí donekonečna debatovali o tom, ktoré prikázania sú väčšie či menšie.

V podstate mali v zákone zdokumentovaných 613 prikázaní. 248 z týchto prikázaní identifikovali ako pozitívne a 365 z nich ako negatívne. Keďže vedeli, že nikto nedokáže dodržať všetky prikázania, niektoré prikázania identifikovali ako náročné a iné ako ľahké.

V dnešnej dobe máme moderný ekvivalent predstavy o hriechu, že je buď smrteľný, alebo všedný. Tá predstava hovorí, že všedný hriech je zlý, ale nie je až taký zlý ako smrteľný hriech. Problémom tohto uvažovania je, že nie je biblické.

Boh nerobí takéto rozdiely. Neexistuje niečo ako „smrteľný“ a „všedný“ hriech. V skutočnosti Biblia hovorí: „Keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým“ (Jk 2:10).

Ježiš teda farizejom vravel: „Chlapi, poďme k podstate veci. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.“

Ježiš citoval, čo bolo známe ako Šema, niečo, s čím boli dobre oboznámení. Napísali si to a uložili do malej škatule nazvanej filaktérium, ktorú mali pripevnenú na čele.

Ježiš teda vravel: „Miesto toho, aby ste sa znepokojovali nad všetkými týmito malými prikázaniami a ktoré z nich je to horšie, vráťte sa k tomuto: miluj Boha celou svojou bytosťou a všetky tieto veci sa vyriešia.“

To úplne dáva zmysel, však? Lebo keď milujeme Pána, nášho Boha, celým svojím srdcom, dušou a mysľou, budeme prirodzene chcieť robiť to, čo chce on, aby sme robili. Ak naozaj milujeme Boha tak, ako by sme mali, potom budeme mať túžbu robiť veci, ktoré sa mu páčia.

Ak si dokážeme osvojiť túto základnú pravdu milovať Boha, potom všetko ostatné si nájde svoje správne miesto.

Čo to však znamená, keď Ježiš povedal, že máme milovať Pána celým svojím srdcom, dušou a mysľou? A Markovo evanjelium pridáva do tohto zoznamu slovo sila (pozri Mk 12:30). Znamená to, že Boha máme milovať každou časťou našej bytosti.

Rozoberme si to teda v krátkosti a pozrime sa na každý výraz. Židia to chápali tak, že srdce predstavuje centrum alebo jadro ľudskej bytosti. V knihe Prísloví 4:23 je napísané: „So všemožnou bdelosťou chráň si srdce, lebo z neho pramení život.“ Srdce teda predstavuje tvoje jadro.

Židia mali za to, že duša sa týka ich emócií. Výraz pravdepodobne tesnejšie koreluje s naším použitím slova srdce. Je to slovo, ktoré použil Ježiš, keď v záhrade Getsemane zvolal: „Veľmi smutná je mi duša až na smrť“ (Mt 26:38).

Potom máme Boha milovať svojou mysľou. Toto je plán napredovania, ktorý nám dáva energiu a silu.

Keď to teda celé zhrnieme, pravá láska k Pánovi je inteligentná. Je to pocit. Je to vôľa. A je to služba.

Niektorí ľudia milujú Boha celou svojou mysľou, ale v ich živote nie je žiadne nadšenie. Dosť si potrpia na správnu náuku, ale mnohí z nich sú nevrlí, nepríjemní, povýšeneckí a odsudzujúci.

Sú iní ľudia, ktorí milujú Boha celým svojím srdcom, ale nevedia sa prinútiť študovať Bibliu a dajú sa ľahko zviesť na scestie.

Potom sú ľudia, ktorí sú v službe pre Boha veľmi aktívni a zaneprázdnení, no zdá sa, že im k Nemu chýba láska.

Skutočnosťou je, že na to, aby sme Boha milovali tak ako treba, potrebujeme do hry zapojiť všetky tieto veci. A ak vieme takto milovať Pána, potom náš život nájde tú správnu rovnováhu.