Rozhovor s Violkou Fronkovou

  • 3. Dec '21
  • 10 minút
  • 771
  • 24

Anička Koláriková a Violka Fronková, dve ženy, ktoré stáli pri začiatkoch EVS. Violka ako riaditeľka, Anička ako pracovníčka pre komunikačné vzťahy. Tento rok sa obe dožívajú 75 rokov. Stále sú členky EVS a aj naďalej každá po svojom slúžia Pánovi a zostávajú verné Božiemu slovu. Cez otázky a odpovede vám chceme priblížiť, ako ich poznáme.

1. Po odchode z EVS si začala pracovať na knihe Cirkev v útlaku. Prečo?

Začnime Slovom Božím:

„Hospodin riekol: Dám ti rozum a vyučím ťa ceste, po ktorej pôjdeš; dám radu, obrátiac na teba svoje oko.“ (Žalm 32:8) Z EVS ma v r. 2005 Pán viedol do rómskej misie, to trvalo 7 rokov, do roku 2012. Od roku 2011/2012 som prešla z rómskej misie do histórie — práca na knihe Cirkev v útlaku.

Životopisy o prenasledovaných farároch pripravil a zhromaždil brat generálny biskup Pavel Uhorskai, sám väzeň pre Slovo Božie v rokoch 1951–53. Ja som pracovala v rokoch 1991–1994 ako zahraničná a osobná tajomníčka brata biskupa, dostala som životopisy a celý materiál od neho. V EVS sme to po roku 1994 využívali v rozhlasových reláciách Pokoj vám, kde okrem životopisov mohli hovoriť aj samotní prenasledovaní bratia farári alebo už len ich manželky vdovy alebo deti. Keď brat biskup Uhorskai zomrel 5.10. 2010, dohodli sme s jeho príbuznými, že rukopis brata biskupa môžem spracovať do knihy s názvom, ako to pomenoval brat biskup: Cirkev v útlaku.

2. Pri toľkej bolesti a často až devastujúcich dôsledkoch hriechu, o ktorých si sa dozvedela, aké miesto má u ľudí odpustenie, ktoré nám ukázal Pán Ježiš? Dokážu ľudia odpúšťať? Modlíme sa … a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom… Dá sa im takto odpustiť?

Mocným svedectvom sú práve väznení a inak prenasledovaní farári. Práve oni dokázali v Božej láske odpúšťať, ako píše napr. brat farár Mirko Petrovič: „Ja som všetkým odpustil. Nech im aj Pán Boh odpustí.“ Tí, ktorí sa previnili, však spravidla nemajú silu ani odvahu ísť osobne za človekom, ktorému ublížili, vyznať svoje viny a prosiť o odpustenie. Ľudia mysleli aj na to, že vrchnosť, aj zlú, treba poslúchať, ale už nerozsúdili, že poslúchame vrchnosť len po hranicu hriechu.

3. Máš zmysel pre spravodlivosť a chceš, aby sa ľudia o krivdách dozvedeli a nezabudlo sa na ne. Veci, ktoré odhaľuješ, nie sú všetkým ľuďom príjemné. Ako táto práca vplýva na tvoj život? Zasahuje alebo ohrozuje ťa to osobne?

Výnimočne ma pri štúdiu spisov, najmä vyšetrovacích spisov, premôže žiaľ a slzy. Hlavným motívom pri práci mi je však túžba povzbudiť, potešiť tie rodiny, ktoré v utrpení žili, tam vidím svoju úlohu: potešiť všetkých zarmútených. Druhým motívom je úloha, aby práca brata biskupa Uhorskaia došla do cieľa, ako je napísané: „Vaša práca nie je márna v Pánovi.“

Osobne ma to zasiahlo, učím sa rozumieť a niesť utrpenie pre meno Pána Ježiša Krista. Veľkou posilou sú mi vyznania trpiacich farárov a ich rodín, napríklad postoj sestry Havlíkovej, manželky farára Štefana Havlíka, odsúdeného na 8 rokov trestu odňatia slobody: „Pán Boh nikoho nesklamal, nesklame ani nás. Teba chcem vidieť veľkého v utrpení! A ja, ak mám za osem rokov sama živiť naše deti, chcem si to statočne vykonať.“

4. Keď zhromažďuješ dôkazy o prenasledovateľoch, udavačoch, keď vidíš, že sa ľuďom nedostalo spravodlivosti a ich meno nikdy neočistili, dokážeš sa za tých „zlých“, ktorí ešte žijú, modliť?

Tu svieti sám Pán Hospodin a Jeho Slovo: „… nemám záľuby v smrti bezbožníka, ale v tom, aby sa odvrátil bezbožník od svojej cesty a žil. Odvráťte sa, odvráťte sa od svojich zlých ciest… “ (Ez 33:14) Modlím sa za zlých, falošných, krivdu činiacich: ako takých ľudí premôcť láskou Kristovou, ako viesť ku pokániu, aby nezahynuli na veky?

5. Udávali a donášali aj veriaci. Kladieš si niekedy otázky ako: „Ako to mohli urobiť? Netrápilo ich svedomie? Kde na tej ceste zabudli na Písmo, prestali ho čítať?“

Nepoznám vždy motívy, ktoré viedli ľudí k takým počinom. Niektorí sa cítili napr. povinní hovoriť pravdu, tak Pán Boh prikázal: áno, pán farár robí stretnutia s mládežou, dal aj mne knižky, atď. Nevideli jasne riziká — ani im nenapadlo, že keď pán farár robí v kostole evanjelizačné zhromaždenie, je to protištátna činnosť a hrozí mu za to väzenie. Atď.

Pravdaže, na ceste viery sme často v ohrození, pod ťarchou zloby bezbožných ľudí, v slabosti dávame miesto strachu. Pri vyhrážkach, čo sa stane mojej rodine, deťom, človek urobí aj takú vec, ktorú potom so žiaľom ľutuje. Inokedy to bolo rozhodnutie v bázni: nebudú moje deti trpieť, podpíšem spoluprácu s ŠtB, ale dám pozor, aby som nikomu neublížil. Tak spôsobili trápenie ducha sami sebe. Iste, bol aj kúkoľ medzi pšenicou. Spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou, udávanie, to robili niektorí aj zlomyseľne, aj za to dostali odmenu.

6. Aký je podľa Teba rozdiel medzi predchádzajúcim a súčasným režimom v spoločnosti, pokiaľ ide o veriacich a utláčaných? Čo bolo ťažšie v minulom režime a čo je teraz?

V totalite ateistického socializmu (alebo totality komunistickej strany) bol program strany a vlády likvidovať cirkev. Cirkevné školy boli skonfiškované, stali sa štátnymi, učitelia veriaci v Pána Boha nesmeli na školách učiť (alebo sa učili všelijako skrývať svoju vieru); šikanovanie veriacich rodičov, ich deti sa často nedostali na strednú a vysokú školu, alebo len s ťažkosťami na iný odbor ako chceli. Cirkevné zbory mali veľké problémy. Takmer nemožné bolo vybaviť stavebné povolenie na opravu kostola, čo ešte postaviť novú modlitebňu alebo kostol. Verejné masmédiá — televízia, rozhlas, tlač, knihy — s dôslednou cenzúrou, aby sa hlásala len marxistická a teda ateistická osveta, ak o cirkvi, to najmä s kritikou proti.

Len pevne na Pánovi Ježišovi založené rodiny vytrvali, v skrytosti mali domáce pobožnosti, náboženskú výchovu detí, znášali šikanovanie v práci pre svoju vieru, nesmeli zastávať vyššie funkcie.

Teraz sme v novej realite. Sú tu nové podmienky pre ekonomický, spoločenský rozvoj. Obraz duchovného stavu v spoločnosti však nesie veľké jazvy po ranách, prenasledovaní z minulého režimu. To chcelo začať odznova v duchu pokánia a pokorných prosieb o odpustenie, lebo krv Pána Ježiša očisťuje od každého hriechu (1. J 1:7b). Ani za tých 30 rokov sa to nedosiahlo.

Mladí ľudia nás starších vidia ako generáciu, ktorá sa v minulom režime nedokázala, nevideli pri nás moc, milosť a lásku Božiu — ak také žiarivé príklady boli, veľmi často práve takí skončili vo väzení, aby neboli soľou a svetlom. Hľadanie po internete, utváranie menších spoločenstiev, niekedy v Božej vôli, inokedy s blúdením od Božej pravdy, náročný duchovný rast…

Pri nástupe totalitného režimu vstúpil do platnosti zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Evanjelická cirkev bola zásadne proti takému zákonu, lebo pre kresťana to nie je iba povinnosť, ale aj právo, starať sa o Slová Božieho kazateľa, o potreby cirkevného zboru. V súčasnosti, keď sa štátna vrchnosť chce zbaviť tejto povinnosti, súčasná generácia veriacich nie je naučená, že starostlivosť o materiálne aj duchovné potreby cirkevného zboru a cirkevných činností je na ich starosti.

Predsa — modlitby za našu cirkev, za rodiny, za spoločnosť, za Slovensko pokračujú, a Pán Boh je presný, dovedie nás k duchovnému prebudeniu.

7. Celý život si slobodná. Aký bol a je duchovný a civilný život slobodnej veriacej ženy počas všetkých zmien a nastavení v našej spoločnosti?

V Božej dlani, na ceste s Pánom Ježišom. Veď On povedal: „Ja som cesta i pravda i život; nikto nepríde k Otcovi, len skrze Mňa.“ (Ján 14:6) Z Božieho Slova sa učím, ako chodiť v pravde a v spravodlivosti. Pán Ježiš je to Slovo, ktoré sa stalo telom, v Jeho obeti na Golgote máme otvorenú cestu života. Neprežívam samotu, Pán Boh sa o mňa stará. Iste, aj ja mám ťažšie obdobie, keď som v skúškach viery. Predsa, mám svedomitú láskavú mladšiu sestru Zdenku, netere i širšiu rodinu a príbuzných.

8. Ľudia vždy premýšľajú o živote podľa svojho veku a skúseností. Pán Ti tento rok požehnal dožiť sa 75 rokov. Ako vidíš život vo svojom veku?

Teraz, keď už mám 75 rokov, vnímam svoj život ako požehnaný. Vidím to ako výsledok vrúcnych modlitieb mojej drahej mamy a mnohých bratov a sestier, aby som rástla a žila v poslušnosti Božej vôli, na úzkej ceste života s Pánom Ježišom. Ako sa nebeskému Otcovi odvďačiť, že On sa stará o nás? Niekedy hľadám pomoc v detskej modlitbe: Bože Duchu Svätý, Ty spytuješ všetko, aj hlbiny Božie — prosím, poraď mi, čo by som mohla urobiť, aby som potešila nášho Otca na nebi, v Jeho ťažkých úlohách? Prosím, v mene Pána Ježiša… “

Inokedy, v trápeniach, v ťažkých úlohách, prosím: „Pane Bože, prosím, v mene Pána Ježiša, vymysli mi dnes niečo, čím by si ma potešil, toto je taký ťažký deň. Ďakujem.“

9. Poznáme sa už veľmi dlho, vnímame Tvoju oddanosť Pánovi a Božiemu slovu, pokoru, láskavosť a vytrvalosť, túžbu modliť sa… teda to pozitívne. Prezradíš nám svoje slabosti, ktoré my navonok nevidíme? Za čo sa modlíš, aby si to robila inak?

To vie presnejšie moja mladšia rodná sestra Zdenka. Stále sa za všeličo trápim, beriem na seba úlohy, ktoré by mohol urobiť niekto iný. Neviem odpočívať, stále v nejakej práci — tak som nebola ani dobrá riaditeľka v EVS — vyžadovala som veľa od seba, aj od iných. Výsledkom je teraz pri 75 rokoch mnoho úloh, ktoré som dlhodobo odkladala. Už len zas s modlitbou, „Pane drahý, zmiluj sa nado mnou, nech po mne zostane poriadok, ukončený aj 3. zväzok knihy Cirkev v útlaku.“

 Príkladom mi je brat dozorca Janko Brozman. On pracuje na 120 percent. K tomu on to dokáže, zodpovedne, vie domyslieť dôsledky — ja také schopnosti k organizácii povinností, k presnému plánu práce na týždeň alebo mesiac dopredu nemám. O to viac som na modlitbách o Božie vedenie a pomoc.

10. Všetci veriaci sme dostali základnú úlohu šíriť evanjelium. Každý ale inej skupine ľudí, iným spôsobom, ako iná časť Kristovho tela. Ktorá časť si myslíš, že si? Menilo sa to počas života?

V evanjelizačnej práci v EVS sme to robili hlavne cez rozhlasové vysielanie, v súkromných rozhlasových staniciach i v Slovenskom rozhlase. Chceli sme osloviť ľudí, ktorí pre nátlak totality z čias minulého režimu stratili svoju vieru v Boha Stvoriteľa, i tých, čo pre súženie a utrpenie v živote mali boľavé otázky: „Prečo to Pán Boh dopustil?“ Samozrejme, vždy zostáva skupina domácich, v rodine, v príbuzenstve, v našej dedine. Nepovažujem sa za dobrého evanjelistu, viesť ľudí k Pánu Ježišovi, vysvetliť im cestu spasenia. Ja som až doteraz skôr naučená povzbudiť jednotlivcov alebo skupinu ľudí svedectvom, ako si mňa Pán Boh vyviedol z pochybností k viere v Pána Ježiša Krista, ako ma „vytrhol z moci temnosti a premiestnil do kráľovstva Syna svojej lásky“ (Kol 1:13). Mojou obľúbenou skupinou sú Rómovia — keď rómsky otec uverí v obeť Pána Ježiša a odovzdá sa do Jeho milosti, začne u neho nový život z moci Božej — to je úžasné!

11. Ako vyzerá tvoj deň?

V dennom režime mám zaradené trikrát čítanie Slova Božieho a modlitby: ráno, na obed, večer. S modlitbami za našu rodinu, príbuzných; za Izrael, za našu cirkev, v prvom rade teda našu evanjelickú cirkev, spravidla vždy aj za nemocných. Celý deň mám tieto posledné roky plno úloh, ktoré riešim: dokončenie tretieho zväzku knihy Cirkev v útlaku; usporiadanie dokumentov do cirkevného archívu; starosť o záhradku, muškáty; starosť o môjho staršieho tiež slobodného brata; opravy a úpravy v rodičovskom dome, atď. Keď nestíham, často niekoho z mojich bratov alebo sestier telefonicky zavolám, poprosím o radu, o spoločnú modlitbu. Ak už večer nevládzem, pozriem si a odpovedám na emaily len na druhý deň ráno. Každý deň si urobím aspoň 20 minút rýchlu prechádzku.

12. Čo najťažšie a čo najkrajšie si v živote zažila?

Čo ťažké a čo krásne — ťažké bolo prijať smrť mojich mladších súrodencov — Drahoš mal 31 rokov, najmladšia sestra Alenka 45 rokov. To krásne — napríklad stretnutia s naším básnikom Milanom Rúfusom; najprv mi povedal: „Nerobte zo mňa veriaceho, ja som len hľadač Boha!“ Ale Pán Boh si ho pritiahol a on uveril láske Božej. Potom už hovoril: „Chráňme si svoj Hrad prepevný!“

V inej polohe — ťažké rozhovory s niektorými neveriacimi spolupracovníkmi v ekonomickom výskume; s evanjelikmi, ktorých zaujala teória, že človek dokáže dosiahnuť raj na zemi aj bez viery v Boha. Ťažšie pri inštalácii generálneho predsedníctva ECAV s hrozbou, že vybuchne bomba v kostole… Krajšie s bratmi na Sliezsku, s bratom pastorom Santariusom, pri evanjelizačnej práci v rokoch komunizmu. Krásne časy, keď na beľavo ľan kvitol; potom pri polievaní ľanového plátna, aby na slniečku vybelelo; v jeseni na jabloni medzi jabĺčkami, s krásnym výhľadom priamo na Kriváň!

13. Mala si niekedy pochybnosti o viere? Ak áno, ako si si s nimi poradila?

Neporadíš si sám. V škole sme sa učili, že Pána Boha niet, veda to už dokázala. Doma som sa teda mamy opýtala: „A keď má učiteľ pravdu a Pána Boha niet?“ Pozrela sa na mňa s plnou vážnosťou a povedala: „Keby som neverila v Hospodina, ani by som to tu nevydržala!“ S jej modlitbami za mňa i súrodencov sa Pán Boh zmiloval i nado mnou, pritiahol si ma skrze svedectvo veriacich vedcov na Univerzite v Oxforde k Pánovi Ježišovi.

14. Je niečo, čo teraz vieš a robíš to, ale čo by bolo dobré vedieť a robiť skôr?

Odpoviem tak trochu naopak. Môj dobrý spolubrat misionár Don Richman má 88 rokov, každý deň ešte zabehne niekoľko kilometrov, cíti sa zdravý a silný. Ja som to vedela robiť voľakedy za mladi. Teraz sa už necítim silná, ale chápem, že by bolo dobré pokračovať — ale najprv dokončiť knihu Cirkev v útlaku! Z duchovného hľadiska — zdá sa mi, že je toho mnoho, čo ešte stále neviem dobre robiť.

4,6/5 (25 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.