Sabrinina svadba — Povolanie

Bola som presvedčená, že ostanem slobodná do konca svojho života.

Po dvoch nesmierne ťažkých rokoch vyrovnávania sa s rozpadom môjho predchádzajúceho vzťahu, som napokon prijala do svojho vnútra pokoj od Pána Boha, a konečne som sa cítila šťastná a hodnotná taká, aká som. Vzdala som sa svojho sna vydať sa, a už som viac nasilu nehľadala toho Pravého.

Boli to dlhé a ťažké dva roky, ale počas nich ma Boh učil, ako byť na Ňom závislá vo všetkých mojich potrebách. Osamelosť ma pokorila, a naučila ma, že nikto nedokáže tak uspokojiť naše potreby, ako Boh. Skrze toto pokorenie som spoznala, že jedine na Neho sa môžem absolútne a so všetkou dôverou spoľahnúť, že On nepotrebuje moju pomoc pri naplňovaní svojich plánov.

Bolo to horkosladké obdobie, no na jeho konci som už jasne videla pred sebou víziu celého môjho budúceho života: zostanem slobodná, svoj život zasvätím službe iným slobodným ženám, učiac ich to, čo Boh naučil mňa, a zomriem ako stará dievka. Hoci som vždy túžila po tom raz sa vydať, vedela som, že Boh ma povolal k obeti pre Neho — a tak to jednoducho musí byť.

… až kým som nestretla Davida.

Stretnutie s Ním mnou otriaslo. Zdalo sa, že má presne tie vlastnosti, po ktorých som vždy túžila, aby ich mal môj manžel. Spájali nás rovnaké záľuby, dobre sa s ním rozprávalo, bol nesmierne príťažlivý, a… neustále sme do seba nejakou náhodou narážali. Zdalo sa, že kamkoľvek som sa pohla, buď som stretla priamo jeho, alebo ho aspoň niekto spomenul v rozhovore.

Avšak nič z toho nezlomilo moje presvedčenie, že je Božím zámerom pre môj život zostať slobodná — stále som si totiž pripomínala, že Boh ma povolal k obeti. Tiež som vedela, že keby sme sa s Davidom aj spoznali bližšie, tak či tak by nedokázal splniť požiadavky, ktoré som očakávala od svojho budúceho partnera. Chcela som, aby to bol niekto, kto bude starší ako ja, kto nikdy predtým nebol ženatý, ani sexuálne aktívny, ako som nebola ani ja. Takisto mal mať rovnaké názory na určité teologické problémy. Obe tieto požiadavky boli pre mňa veľmi dôležité, a nebola som ochotná v nich popustiť.

Asi po mesiaci neustáleho náhodného narážania do seba, ma David napokon pozval tancovať. Bola som očarená, nielen jeho skvelými tanečnými schopnosťami, ale hlavne jeho prístupom k ľuďom — dokázal byť milý a dobrosrdečný a myslieť na ľudí okolo nás, nie len na to, ako na mňa čo najviac zapôsobiť. V ten večer tiež vysvitlo, že je odo mňa o päť rokov starší, a navyše nikdy nebol ženatý. Hmmm…

Na našom prvom rande sme sa skvele bavili. Akonáhle som si však spomenula, že on jednoducho nebude schopný naplniť moje posledné kritérium, hneď som zosmutnela. Hoci tie predchádzajúce úspešne zdolal, stále zostávalo ešte jedno — teológia. David nevedel, že som navštevovala biblické štúdium s jeho sestrou, a tam som pri rozhovoroch s ňou mala možnosť spoznať ich teologické názory; názory, s ktorými som nesúhlasila.

Povedala som si, že sa s ním o tom porozprávam v nedeľu poobede, ale David ma predbehol a načal túto háklivú tému. Vyhľadala som si teda verše z Písma, aby som dokázala obrániť to, v čo verím, a pripravila som si aj to, ako mu oznámim, že medzi nami dvoma to nikdy fungovať nebude. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi vysvetlil svoje názory, a zistila som, že sú rovnaké, ako tie moje! To mi vzalo reč.

„Ako je to možné?“ pýtala som sa, „tvoja sestra a mama majú na tieto veci úplne iný názor.“

„Viem,“ odpovedal, „to je vec, v ktorej sa nedokážeme zhodnúť.“

Stála som tam úplne zarazená. Po tom, ako ma David odviezol domov, som celý zvyšok popoludnia bojovala s Bohom. Nechápala som, prečo som mala taký silný pocit toho, že mám ostať sama, keď mi Pán Boh poslal do cesty takého skvelého muža.

Ako som sa modlila, Duch Svätý ma priviedol na myšlienku, aby som si spätne prečítala to, čo som si v minulosti zapísala do svojho denníka. Našla som tam miesta, kde ma Pán Boh volal k tomu, aby som zostala verná, aby som zložila svoju pýchu, a aby som sa vzdala svojich plánov pre život, manželstvo nevynímajúc.

Tiež som našla zápisky, v ktorých som vyjadrovala túžby svojho srdca, a opisovala som, aké vlastnosti by môj budúci manžel mal mať. Stálo tam:

„Práve som sa vrátila z tretej svadby z dvadsiatich, na ktoré som toto leto pozvaná. Samozrejme, že takéto príležitosti ma nútia premýšľať o láske a manželstve. Jedného dňa, keď nastane ten správny čas, a keď to bude Tvoja vôľa, Pane, by som sa chcela vydať. S mojim nastávajúcim budeme stále mladí, no zároveň dosť starí na to, aby sme už mali určitú múdrosť… Nechcem, aby naše stretnutie bola láska na prvý pohľad, ale nech sú naše vnútra spriaznené. Po tom, čo budeme na seba neustálou náhodou narážať, on ma pozve na rande.

… bude ťa milovať z celého srdca. Bude uceleným vodcom. Nikdy predtým nebol ženatý. Bude vedieť spievať, ale nebude to jeho vášňou. Bude rád chodiť na ryby, a bude zručný, taký technický typ. Bude mať rád aktivity, keď vypadneme von z mesta, ale žiť bude chcieť v meste. Dokáže sa veľa smiať, a byť úplne uvoľnený.

Och, Pane, existuje vôbec takýto muž? Mám na takého čakať? Verím tomu, že to, čo iní hovoria je pravda: že keď príde ten pravý, proste to spoznám. Budem to vedieť. Určite.“

Keď som si toto vo svojom denníku čítala, pripadala som si, že celý môj sen sa naplnil. Veď môj denník presne opisoval to, ako náš vzťah začínal, a tiež Davidov charakter. Uvedomila som si, že Boh ma nevolal zostať slobodnou, ale vernou. Keď videl, že som ochotná vzdať sa pre Neho všetkého, vyplnil túžbu môjho srdca.

Na myseľ mi prišiel príbeh Abraháma a Izáka. Boh zasľúbil Abrahámovi dediča, ale jeho žena Sára bola neplodná. Keď mal Abrahám sto rokov, Boh zázračne naplnil svoj sľub, a dal im syna Izáka.

Ale v 22. kapitole 1. knihy Mojžišovej, čítame, že Boh žiadal od Abraháma, aby mu svojho syna obetoval. A Abrahám vzal svojho syna — to najcennejšie, čo mal, išli spolu na horu, kde Izáka zviazal, a položil na oltár. Vzal do ruky nôž a vystrel ruku, aby ho obetoval, keď ho vtom anjel Pánov zastavil. „Prisahám na seba — znie výrok Hospodinov: Pretože si to urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, veľmi ťa požehnám, a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom, tvoje potomstvo zaujme mestá svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas.“ (verše 16–18).

Tak, ako Boh volal Abraháma obetovať svojho syna Izáka, volal aj mňa obetovať moje predstavy, že sa vydám, a to nie preto, že chcel, aby som zostala slobodná, ale preto, že chcel, aby som bola verná.

V tú nedeľu som vedela, že tento muž je od Boha. Do svojho denníka som si zapísala: „Pane, cítim, že toto je muž, ktorému by som sa mohla zaviazať vernosťou na celý život. Cítim, že tento vzťah si mi dal ty, ale ak chceš, aby som zostala slobodná, urobím to kvôli tebe. Vzdám sa ho, ak mi ty povieš, že to mám urobiť.“

O tri mesiace na to sme sa s Davidom zasnúbili, a podľa toho, aký pokoj som mala vo svojom srdci, som vedela, že toto je zasľúbenie, ktoré Boh napĺňa v mojom živote. David bol ten Pravý. Som si istá. Bezpochyby.