Ako v manželstve poraziť sebectvo

Už od čias Adama a Evy je ťažké udržať si v manželstve správnu rovnováhu. Dvaja ľudia, pokúšajúci sa ísť každý vlastnou, sebeckou cestou, nemajú šancu zažiť jednotu v manželstve tak, ako to zamýšľal Boh. Už pred viac ako 2500 rokmi tento problém charakterizoval prorok Izaiáš, keď ľudskú sebeckosť opísal takto: „Všetci sme blúdili ako ovce, každý išiel svojou vlastnou cestou," (Izaiáš 53:6).

Sebectvo je v manželskej jednote pravdepodobne tou najnebezpečnejšou hrozbou. Ovplyvňuje to, ako sa spolu rozprávame, ako si delíme zodpovednosť v domácnosti, ako riešime konflikty a dokonca aj ako trávime svoj voľný čas. Muži tvrdohlavo ignorujú potreby svojich manželiek. Dávajú prednosť poľovačke, rybačke, golfu alebo dokonca radšej v kancelárii strávia hodinu či dve navyše.

Raz som sa stretol s pastorom, ktorý často navštevoval kresťanské kníhkupectvá a knižnice len preto, aby sa vyhol svojej manželke. A tiež som mal pastorálne rozhovory so ženami, ktoré trávili nespočetné hodiny nakupovaním. Nerobili to pre svoje rodiny, ale preto, aby sa vyhli povinnostiam v domácnosti a urobili si radosť.

Ale ako sa vyhnúť tomu, aby sme v manželstve zbierali horké ovocie sebectva?

Kľúčom je kapitulácia

V prvých rokoch nášho manželstva som bol viac ako len kúsok sebecký. Dvadsaťpäť rokov som bol slobodný, preto som bol dobrý v tom, ako hľadieť len na svoje vlastné potreby. Ale keď som sa oženil s Barbarou, vzal som na seba novú zodpovednosť — milovať ju tak, ako Kristus miloval cirkev. To si žiadalo zomrieť sebe samému, ale moje „ja“ nechcelo „zomrieť“.

Po tom, ako sme sa vzali, netrvalo dlho a Barbara sa dozvedela o mojom nefalšovanom 14-karátovom sklone k lenivosti, ktorý bol úzko spätý s pozeraním televízie. Myslel som si, že soboty sú tu pre mňa a sú na to, aby som si ich užil, ako sa mi páči. Podľa vzoru, ktorý som sa naučil od otca, nachystal som si nealko nápoje a čipsy, zaliezol do kresla a hodiny sledoval bejzbal, futbal, tenis, golf — na type športu nezáležalo. Chcel som byť len obrovskou amébou, klbkom molekúl, ktorého malá aktivita mozgu bola zhypnotizovaná hodinami blbého čumenia na telku. Čo bolo na tom nesprávne? Barbara potrebovala moju pomoc pri povinnostiach a vybavovaní rôznych záležitostí.

Manželstvo ponúka obrovskú príležitosť urobiť niečo so svojím sebectvom. Niekto môže povedať: „Bez šance, nemôžem ho zmeniť,“ alebo: „Ako sa to dá? Ona nikdy nebude iná.“

Barbara a ja vieme, že tu nádej je, pretože sme sa naučili nasledovať plán, ktorý je väčší ako ľudská sebeckosť. Prostredníctvom zásad, ktoré učí Písmo, sme si osvojili, ako odložiť naše sebecké záujmy nielen v prospech toho druhého, ale aj v prospech manželstva.

Ochota byť posledný

Videli sme, že plán, ktorý nachádzame v Biblii, fungoval a dennodenne si všímame, že ešte vždy funguje. Barbara ma nezmenila, ani ja som nezmenil ju. Boh nás zmenil obidvoch.

Odpoveď na koniec sebectva sa nachádza v Ježišovi a Jeho učení. Ukázal nám, že namiesto toho, aby sme chceli byť prvými, musíme byť ochotní stať sa poslednými. Namiesto toho, aby sme túžili po obsluhovaní inými, musíme slúžiť my. Namiesto snahy zachrániť si život, ho musíme stratiť. Máme milovať blížnych (svojich životných partnerov) tak, ako milujeme samých seba. Stručne povedané, ak chceme poraziť sebectvo, musíme sa vzdať, poddať a odovzdať sa.

Ak budeme svoje životy žiť iba pre seba, mysliac len na svoje sebecké túžby a záujmy, Boh nám nakoniec dá presne to, čo chceme: samých seba.

Manželstvo ponúka možnosť žiť život pre toho druhého a vyhnúť sa tomu hroznému záveru: „Všetko, čo mám, som ja. Nezávisím na nikom inom."

Podobenstvo o dikobrazoch

To, čo najviac potrebujeme, je vzťah s niekým, kto nás prijme takých, akí sme, a neodmietne nás. Čím sme si s Barbarou bližší, tým viac zisťujem, aký vlastne som a možnosť, že ma odmietne, narastá.

Trápenie spôsobené takýmto problémom zachytáva jeden známy príbeh, ktorý prirovnáva vzťah dvoch ľudí k ťažkej dileme dvoch dikobrazov, ktorí zmrzli v studenej zime. Dva dikobrazy, trasúce sa v mrazivom vzduchu, sa k sebe pritúlili, aby sa navzájom zohriali telesným teplom. Ale vtom sa navzájom bolestivo popichali ostrými ostňami a štetinami, znova sa od seba odtiahli a opäť začali trpieť v mrazivom chlade. Čoskoro dikobrazy cítili, že buď sa znova pritúlia, alebo zmrznú. Ale ostne im spôsobili priveľa bolesti a tak sa museli znovu odtiahnuť.

Mnoho manželstiev sa podobá tomuto príbehu. Nemôžeme ostať chladní (izolovať sa od toho druhého), ale nutne sa potrebujeme naučiť žiť s ostrými štetinami a ostňami, pretože sú súčasťou procesu, v ktorom dosahujeme (manželskú) jednotu.

Kľúčom k riešeniu ostňov a štetín, ktoré pochádzajú zo sebectva, je naučiť sa spoliehať sa na iného, pretože inú možnosť nemáte. Ak chcete zažiť jednotu, musíte sa vzdať svojich potrieb kvôli potrebám druhého. Ale na to je potrebné najprv sa zriecť svojich potrieb v prospech Krista a až vtedy zistíte, že je možné vzdať sa vlastnej slobody v prospech svojho manžela či manželky.

Ak sa nedokážete vzdať vlastných potrieb a naučiť sa byť jeden na druhom závislí, sebectvo vaše manželstvo ochromí alebo zničí zakaždým, keď budete čeliť ťažkostiam, ktoré určite prídu.