Čas s Bohom

Photo by Ryan Holloway on Unsplash, https://unsplash.com/photos/8zMIksrTrOQ

  • 9. Sep '20
  • 7 minút
  • 694
  • 11

Nadčasové zvyky Ježiša Krista

„Všetky problémy ľudstva pramenia z neschopnosti človeka sedieť v miestnosti ticho a sám.“ —Blaise Pascal (1623 — 1662)

Je to prehnané tvrdenie, ale možno je to práve to, čo dnes potrebujeme, aby sme sa prebudili z neúprosného prúdu rozptýlenia. Je to znepokojujúce, že nie sme schopní byť v tichu a osamote. Štyristo rokov po Pascalovi je život uponáhľaný a ustarostený ako nikdy predtým. Súťaž o našu pozornosť je nemilosrdná. Nielenže počujeme jednu rušivú sirénu za druhou, ale sme aj bombardovaní nekonečnou disharmóniou rôznych hlasov.

Dávno pred Pascalom sám Ježiš vytvoril také zvyky života, aké potrebujeme v každej dobe. Aj ako Boh v ľudskom tele uprednostňoval čas osamote so svojím Otcom. Predstavte si, čo všetko by stihol urobiť počas toľkých hodín. Ale On sa rozhodol znova a znova, v dokonalej múdrosti a láske, stráviť svoje prvé a najlepšie chvíle pred tvárou svojho Otca. A ak si Ježiš dokázal vyhradiť taký čas vo svojom rušnom ľudskom živote, o čo viac by sme to mali robiť aj my?

„Koľkí z nás sú natoľko duchaprítomní, aby vedeli rozoznať a uprednostniť modlitbu tak, ako to robil Ježiš?“

Hoci máme v evanjeliách iba letmý pohľad na Ježišove zvyky a osobné duchovné praktiky, nie je to náhoda, lebo presne to stačí. Vieme, čo Boh chcel, aby sme poznali, a dal nám tie správne detaily — o Ježišových duchovných zvykoch sa píše v Písme oveľa viac než o hocikom inom. A to, čo vieme o Kristových zvykoch, nie je cudzie nášmu svetu, životu a skúsenostiam. Nachádzame nadčasové a transkultúrne postoje, ktoré môže prevziať a ľahko aplikovať ktorýkoľvek nasledovník Ježiša, kdekoľvek na svete, v ktoromkoľvek čase.

Ústup a návrat

Ježišove učenie už dvetisíc rokov volá Jeho ľud, aby sa utiahol do samoty a potom sa znova vrátil.

Zdravý kresťanský život nie je ani celkom osamelý, ani úplne spoločenský. Rovnako ako Ježiš sa uberáme na „opustené miesto“, aby sme komunikovali s Bohom (Mk 1:35) a potom sa vraciame do zhonu každodenných povinností a potrieb iných. Oddelíme si čas pre duchovný oddych v nejakom dočasne posvätnom priestore, aby sme nakŕmili svoje duše a užívali si prítomnosť Boha v pokoji. A potom sa vraciame ako svetlo a chlieb späť do hladného, utrápeného a bezmocného sveta (Mt 9:36).

Tichý čas bez Biblie

Predtým ako prevezmeme Ježišov vzor utiahnutia do samoty k modlitbe a následného návratu k službe, mali by sme pozorovať, aké miesto má Písmo v Jeho živote.

Ježiš nemal svoju vlastnú fyzickú Bibliu tak, ako máme my dnes. Počul, čo sa nahlas čítalo v synagóge a čo spievala jeho matka, a opakoval si, čo si zapamätal. A predsa počas celej Jeho zaznamenanej služby vidíme človeka, ktorý je úplne uchvátený tým, čo je napísané v Písme. A podobne ako Kristus urobíme dobre, ak sa Božie Slová stanú tým najdôležitejším pri našej snahe priblížiť sa k Nemu.

Na úplnom začiatku svojej verejnej služby Ježiš odišiel na púšť, a tam, keď Ho sám diabol niekoľkokrát pokúšal, sa opieral o to, čo je napísané v Písme (Mt 4:4, 6–7, 10; L 4:4, 8, 10). Potom sa vrátil z púšte do svojho rodného mesta Nazareta, vstal, aby čítal, vzal zvitok Izaiáša (61:1–2) a oznámil: „Dnes sa naplnilo toto Písmo vo vašich ušiach“ (L 4:21). Ježiš označil Jána Krstiteľa za „toho, o ktorom je napísané“ (Mt 11:10; L 7:27) a vyhnal z chrámu peňazomencov na základe toho, čo je napísanéIzaiášovi 56:7 (Mt 21:13; Mark 11:17; L 19:46). Pyšných napomínal citovaním Písma (Mk 7:6; L 20:17). Pri každom kroku cestou na kalváriu vedel, že všetko sa stane tak, „ako je napísané“ (pozrite najmä Evanjelium Jána 6:31, 45; 8:17; 10:34; 12:14, 16; 15:25). „Syn človeka síce ide, ako je napísané o Ňom“ (Mk 14:21), povedal. „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci“ (L 18:31).

„Samota je príležitosťou, aby sme otvorili svoje duše a životy tomu, pre koho sme boli stvorení.“

Aj keď Ježiš nemal svoju vlastnú Bibliu, v ktorej by mohol listovať počas stíšení, niet pochýb, že Božie Slovo malo v Jeho živote hlavné miesto. Žil podľa toho, čo je v ňom napísané. Akú úžasnú možnosť máme dnes my vďaka Starému a Novému zákonu (či už v papierovej podobe, alebo v našich telefónoch, ktoré máme stále so sebou) — každý deň sa môžeme zahĺbiť do Božieho Slova.

Ako často odchádzal do samoty?

Pre Krista bola „púšť“ alebo „opustené miesto“ často Jeho dočasným posvätným priestorom. Pravidelne unikal pred hlukom a šialenstvom spoločnosti, aby bol sám so svojím Otcom, kde mu mohol venovať plnú pozornosť.

Po tom, čo sa „všade rozniesla zvesť o Ňom“ (Mk 1:28) a „celé mesto sa zhromaždilo predo dvermi“ (Mk 1:33), Ježiš urobil niečo pozoruhodné. Nasledujúce ráno odišiel preč, aby občerstvil svoju dušu v „dôvernom rozhovore“ so svojím Otcom:

Zavčasu nadránom, ešte za tmy, vstal a vyšiel, odišiel na osamelé miesto a tam sa modlil. (Mk 1:35)

Niekto by mohol povedať, že tak prichádzal o možnosť slúžiť. Určite by niektorí z nás vynechali alebo skrátili svoje súkromné záležitosti a ponáhľali by sa žehnať masám. Iste, boli aj časy (ako vidíme), keď Ježiš odložil svoje osobné záležitosti, aby naplnil neodkladné potreby iných. Koľkí z nás by však v takejto situácii boli natoľko duchaprítomní, žeby uprednostnili modlitbu tak, ako to urobil Ježiš?

Podľa Lukáša je nepochybné, že tento model utiahnutia a návratu bol súčasťou neustálej dynamiky Kristovho ľudského života. Ježiš „vyšiel a odobral sa na osamelé miesto“ (L 4:42) — nielen raz, ale pravidelne. „On sa však utiahol na púšť a modlil sa“ (L 5:16).

Vidíme to aj v Matúšovi. Po smrti Jána Krstiteľa sa Ježiš „utiahol loďou na pusté miesto do samoty“ (Mt 14:13). Ale aj potom Ho zástupy nasledovali. Neopovrhol nimi (tu odložil svoju túžbu utiahnuť sa), ale mal s nimi súcit a uzdravil nemocných (Mt 14:14). Keď nasýtil päťtisícový zástup, znova sa utiahol na pokojné miesto. „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Keď sa zvečerilo, bol tam sám.“ (Mt 14:23).

Modlitba, pôst, vyučovanie

To, čo bolo napísané, oživilo Jeho život, a keď sa utiahol, išiel sa modliť k svojmu Otcovi. Občas išiel sám, aby strávil čas osamote (Mt 14:23; Mark 6:46–47; J 6:15). „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sana modlitbách k Bohu strávil noc“ (L 6:12). Jeho učeníci videli, ako sa odchádza modliť a neskôr sa vracia späť.

Tiež sa modlil s ostatnými. Učeníci Ho videli modliť sa pri Jeho krste (L 3:21), keď kládol ruky na deti (Mt 19:13) a keď vyháňal démonov (Mk 9:29). Modlil sa so svojimi učeníkmi, a aj keď sa modlil sám, boli nablízku: „Keď sa (Ježiš) osamote modlil, boli s Ním len učeníci“ (L 9:18; tiež 11:1). Vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba „a vystúpil na vrch modliť sa“ (L 9:28). V noci pred smrťou povedal Petrovi: „Ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla“ (L 22:32). Celá Jánova 17. kapitola je modlitbou za učeníkov. Potom vyšli z hornej miestnosti a videli Ho modliť sa v záhrade znova a znova (Mt 26:36, 39, 42, 44). Nielenže sformoval modlitbu, ale tiež im dal pokyny, ako sa modliť. „Vy sa teda takto modlite… “ (Mt 6:9–13)

„Sám Kristus pre nás vytvoril také zvyky života, aké potrebujeme v každej dobe.“

A nielenže predpokladal, že sa budú modliť (Mt 21:22; Mk 11:24–25; L 11:2), ale prikázal im to (Mt 24:20; 26:41; Mk 13:18; 14:38; L 21:36; 22:40, 46). „Modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“ (Mt 5:44). „Modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (L 6:28). „Modlite sa úprimne k Pánovi žatvy“ (Mt 9:38; L 10:2). Modlite sa bez predvádzania (Mt 6:5–7). Varoval pred tými, ktorí sa „naoko dlho modlievajú“ (Mk 12:40; Luke 20:47). „A povedal im podobenstvo, ako sa im treba vždy modliť a neochabovať“ (L 18:1).

A nielenže bol vzorom toho, ako sa postiť (Mt 4:2), ale predpokladal, že aj Jeho učeníci sa budú postiť („keď sa postíte,“ nie ak, Mt 6:16–18), a dokonca im to aj sľúbil („a potom sa budú postiť,“ Mt 9:15; Mk 2:20; L 5:35).

Poďte so mnou

Ježiš odchádzal, aby bol sám s Bohom, a tiež učil svojich učeníkov, aby robili to isté (Mk 3:7; L 9:10). V Evanjeliu podľa Marka 6:31–32 pozýva svojich učeníkov, aby sa k Nemu pripojili, a povedal: „Poďte sami na osamelé miesto a odpočiňte si trochu.“ Marek vysvetľuje: „Lebo toľkí prichádzali a odchádzali, že sa nemali ani kedy najesť. Odplavili sa teda loďou na pusté miesto do samoty.“

A rovnako aj v Evanjeliu podľa Jána, ako sa rozšírila zvesť o Ježišovi, odišiel zo zaľudnených miest, aby sa venoval svojim učeníkom na opustených a menej rušivých miestach (J 11:54). Vo svojej nadčasovej kázni na vrchu Ježiš učil všetkých svojich poslucháčov, vrátane nás dnes, nielen aby sme dávali bez toho, aby o tom niekto vedel (Mt 6:3–4) a postili sa v súkromí (Mt 6:17–18), ale aj to, že máme mať osobné miesto, kde budeme hľadať Otcovu tvár: „Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe“ (Mt 6:6).

A ako by nás dnes mohol náš Otec odmeniť lepšie, ako keď nám cez svojho Syna dáva viac seba?

Hovorte s Bohom v tichosti

V tom všetkom — keď vďaka Písmu počul hlas svojho Otca, keď sa modlil sám (alebo s ostatnými), a niekedy, keď čelil obzvlášť naliehavým obavám, pridávajúc pôst — Ježiš hľadal spoločenstvo so svojím Otcom. Jeho zvyky neboli demonštráciou vôle a disciplíny. Nekončilo to tým, že prijal Slovo a odpovedal modlitbou. Týmito spôsobmi poznával svojho Otca a užíval si Jeho prítomnosť. Tak ako my dnes.

Neodchádzame od ruchu života, akoby to bol cieľ sám osebe. „Sedieť v miestnosti ticho a sám,“ ako hovorí Pascal, nie je úspechom, ale nástrojom — príležitosťou otvoriť Bohu naše srdcia a duše. Poznávať Ho a tešiť sa z Jeho prítomnosti.

David Mathis © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,6/5 (24 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.