Cesta zvaná odpustenie

Matthew Rogers @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/rogersmj/3329922304/

  • 20. Jún '11
  • 7 minút
  • 7033

Odpustiť rodičom nie je nikdy ľahké, ale dá sa to. A začína to u nás.

Cesta dcéry a jej otca

Odpustiť rodičom nie je nikdy ľahké, ale dá sa to. A začína to u nás.

Bola sobota ako každá iná. Môj otec mal skvelú náladu — možno až priskvelú. Moja mama naňho očkom sem-tam zakukla, uvažujúc, či sa niečo deje. Samozrejme, že sa dialo.

Netrvalo dlho a hádka začala. „Opováž sa nevrátiť do pol hodiny!“ vyhrážala sa mama.

„Veď idem len do obchodu s počítačovým vybavením! Prestaň ma už konečne komandovať!“ Cestou von otec zatresol dvere a nad naším domom zavládol neprirodzený pokoj. Ticho pred búrkou.

Deň sa minul. Otec sa vrátil domov opitý. „Ahoj, drahá,“ ozval sa k mame. Myslel si, že mamu presvedčí o tom, že opitý nie je. Krčila som sa v kúte miestnosti a modlila som sa, aby to bolo možné. Aby ju presvedčil. Potom by nebol žiaden krik. Možno by si raz mama vybrala pokoj namiesto hádky.

Nevybrala si. Dvaja dospelí vystrelili do boja bez akéhokoľvek sebaovládania. Pod silou ich zúrivosti som sa krčila v kúte, snažiac sa nejako chrániť mojich dvoch mladších bratov. Bahno ich úst plynulo prúdom von, zatiaľ čo ja som si v kúte opakovala bezduchú básničku: „Prosím, nech si ma nevšimne, len nech si ma nevšimne.“

Zrazu otcovi došli všetky rezervy slovnej munície. Obzerajúc sa okolo seba, jeho pohľad spočinul na jeho troch deťoch v kúte miestnosti. Svojím mozoľnatým prstom ukázal na moju skrčenú postavičku a skričal: „A aby toho nebolo dosť, ešte musím vychovávať cudzieho fagana!“

Takto si ako štvorročné nevlastné dieťa alkoholika pamätám svoje detstvo. Pred tromi rokmi stretol tento muž, môj otec, matku — opustenú čašníčku s nemanželským dieťaťom — mnou. Ako nezamestnaný muž sa začal okolo nej ponevierať, ľahko ovplyvniteľný svojou alkoholickou partiou. Keď s ním napokon moja mama otehotnela, tento nevyrovnaný pár sa rozhodol vziať. A moja mama bola odhodlaná prevziať kontrolu nad jeho ťažkou závislosťou.

Začala slepo monitorovať každú spoločnú rodinnú akciu, prechovávajúc hlbokú nenávisť ku všetkým jeho bratom a ich manželkám, kvôli ich zlému vplyvu na jeho závislosť. Otec, aby zabezpečil rýchlo sa rozrastajúcu rodinu, pracoval v dvoch zamestnaniach naraz, preto mu cez týždeň nezostávalo veľa času na pitie. V sobotu si to však vždy štedro vynahradil, keď v neďalekom bare prepil celý deň.

Ako dieťa som po celý čas len tuhla strachom, že niekto v mojej rodine otvorí tému mojej mimomanželskej minulosti. Na počudovanie sa však narážky počas hádok mojich rodičov nerátali, pretože som sa vnútorne tajne obviňovala za problémy u nás doma. Medzi mnou a mojou rodinou sa rozovrela obrovská priepasť.

Otcova krutosť a umelá disciplína viedla k neustálemu ponižovaniu a doberaniu si ma. Pamätám si, ako som sa chúlila pod jeho krutými vtipmi na margo mojich vyvíjajúcich sa pŕs, ako mi odmietol kúpiť hygienické vložky, keď som dostala svoju prvú menštruáciu. Neustále ma prirovnával k „nažhavenej kurve“. Moji bratia sa veľmi rýchlo naladili na vlnu môjho otca a aj pre nich som sa, ako vysoké a čudne vyzerajúce dospievajúce dievča, stala „kravou“ alebo „škratou“.

Netrvalo dlho a všetka tá nespravodlivosť okolo mňa sa vo mne pretavila na hlbokú nenávisť.

Živila som v svojom srdci nenávisť a otvorene som začala provokovať. Pohár mojej trpezlivosti pretiekol. Urážala som svojho otca, prezývala som ho Hitler a podpichovala som ho dovtedy, kým mi nedal facku.

Vo svojich myšlienkach a emocionálnom prežívaní som zrazu získala taký pocit hodnoty, aký som nikdy predtým nemala. Ľudia mimo mojej rodiny si ma obľúbili. Toto vedomie bolo palivom pre môj boj s otcom.

Na strednej škole som spoznala Krista. Aj toto bola v istom zmysle akási vzbura voči mojim rodičom. Môj nevlastný otec nazýval kresťanov kresťanskými krysami, ako rodina sme do kostola nikdy nechodili. To, že som prijala Krista, ma teda úplne oddelilo od môjho otca a zvyšku rodiny. Zdalo sa, že súčasný stav ich trápil viac ako moja predchádzajúca rebélia.

Keď som odišla z domu na vysokú školu, začala som navštevovať zbor, v ktorom sa kládol veľký dôraz na učeníctvo. Jedna dvojica, Jake a Sarah, sa o mňa začala starať. Podporovali ma v mojich hlbokých zápasoch s pocitmi horkosti, hnevu a odmietnutia. Riskovali strety s mojou výbušnou povahou, ale pomohli mi dozrieť v Kristovi skrze to, že ma neustále konfrontovali s láskou.

Na počesť mojej promócie pre mňa moji rodičia usporiadali oslavu — párty plnú opitých príbuzných. Napriek tomu, že Sarah a Jake nikdy predtým mojich rodičov nestretli a nepoznali ich opilecké záťahy, vyzerali byť pokojní a vyrovnaní. Zúfalo som sa modlila: „Prosím Ťa, Bože, nedovoľ, aby ich niekto urazil.“

Otec sa opil rekordne rýchlo, vyvrcholením čoho bol sentimentálny výlev. V tomto štádiu si už tradične začal robiť výčitky o chabej otcovskej láske voči mne. Tentoraz som na to reagovala s odporom. Cítila som nesmierne zadosťučinenie v tom, že som sa neponáhľala utíšiť jeho výčitky. Nech sa len pekne dusí vo vlastnej šťave.

Zrazu si to otec namieril priamo do kúta, v ktorom sedeli Jake a Sarah. Bola som si istá, že sa nerozprávali len o počasí, pretože Jake sa pravidelne pozeral mojím smerom. „Och, Bože, nedovoľ, aby sa otec strápnil, a aby strápnil mňa!“ modlila som sa nahnevane. Nakoniec sa oslava skončila a ja som sa naštvaná a vyčerpaná vrátila domov. Čo si len Jake a Sarah o mne teraz myslia?

Na druhý deň si ma Jake v kostole vzal stranou. „Chcem sa s tebou porozprávať o tvojom otcovi,“ začal opatrne.

A je to tu, pomyslela som si cúvajúc.

„Musím ti niečo povedať. Tvoj otec ťa miluje a potrebuje prijatie.“ Na chvíľu zmĺkol. „Modli sa za to. Potrebuje tvoje odpustenie.“

Odpoveďou mu bolo moje ohromené presvedčenie, že sa mýli. Môj otec, ktorý pre mňa nikdy nemal jedno milé slovo, že chce, aby som mu odpustila?

Nemožné.

Začala som ale otca viac pozorovať, keď bol triezvy. Počas mojich návštev som zrazu videla nebadané náznaky gest ľútosti nad jeho predchádzajúcim správaním. Predtým som si ich ani nevšimla a ak aj áno, proste som ich odsunula stranou. Teraz som však hľadela skrze moju vlastnú bolesť na tú jeho. Videla som všetky jeho vzťahy — súhrnne by sa dali charakterizovať akousi „zvieracou“ hrubosťou. Dávanie a prijímanie lásky bolo pre neho jednou veľkou neznámou.

Prešli mesiace, kým som v sebe bola schopná spracovať tieto nové poznania. Napokon som musela sama pred sebou pripustiť, že hoci to dával najavo celkom prevráteným spôsobom, môj otec ma miloval. Vtedy som začala prosiť Boha, aby mi pomohol odpustiť.

Mohla som čakať, aby urobil prvý krok k zmene môj otec. Mohla som ho vziať k anonymným alkoholikom. Ale vedela som, že odpustenie musí ísť najprv z mojej strany, bez kompromisov.

Pracovala som na odstraňovaní jednej vrstvy za druhou: všetok ten hnev, horkosť, odmietnutie, pocit nedôvery a nehodnosti, neodpustenie a nenávisť. Pomohlo mi, keď som sa vydala, hoci trvalo dlho, kým som si uvedomila, že nie každý muž ponižuje ženy vo svojej domácnosti, a nie každý otec útočí na svoje deti, lebo nevie zvládnuť svoju opileckú frustráciu. Pochopila som, že chorobou mojej rodiny bol alkoholizmus.

Odkedy som začala svoju odyseu odpustenia, Boh mi dal nádherný dar: milé spomienky na moje detstvo: ako ma otec vzal do ZOO, ako sme cvičili nášho psa, ako sme hrali bedminton na zadnom dvore.

Keď sa môj najmladší brat ženil, témou číslo jedna na svadobnej oslave bola jeho bakalárska promócia. Môj otec sa tam vtedy neskutočne zahanbujúco opil. Na svadobnej hostine som si však všimla, že sa uspokojil len s obyčajnou sódou.

Keď kapela začala hrať, otec vkĺzol na stoličku vedľa mňa. „Čo to má znamenať?“ opýtala som sa, ukazujúc na jeho sódu.

„Keď som sa v to ráno po promócii zobudil, dlho som na seba hľadel v zrkadle,“ odpovedal zahanbený, „a nepáčilo sa mi, čo som tam videl. Bol som na tej slávnosti najstarší, ale správal som sa najhoršie. Rozhodol som sa, že už nebudem piť.“

Pochybovačne som mu k odvážnemu rozhodnutiu zablahoželala. Počas nasledujúcich mesiacov som sa ale zaňho modlila. Často. Pokušenie, ako vieme, totiž číha za každým rohom. Otec však zostal triezvy.

Toto bolo pred niekoľkými rokmi. Otec sa skutočne zmenil, ako aj náš vzťah. Po dlhom hľadaní som si uvedomila, že máme mnoho vecí spoločných: filmy Clinta Eastwooda, Colomba a pozorovanie vtákov. Dnes si často voláme. Nedávno mi dokonca požičal kazety Lake Wobegon — neuveriteľné u muža, ktorý nikdy neprečítal viac než televízny program. Otec si predsa len našiel spôsoby, ako mi ukázať lásku.

Keď sa mi narodilo moje prvé dieťa, prišiel ma pozrieť do nemocnice. Jeho správanie naznačovalo, že sa bál, či tam bude vítaný.

„Poď ku nám, starý otec,“ volala som ho, podávajúc mu bábätko. Jeho veľké, prácou zhrubnuté ruky sa za ním načiahli, držiac môjho syna nežne v naručí. „Pomenovali sme ho Michael, otec,“ povedala som nežne, „je to rodinné meno.“

Rodinné meno môjho otca.

Keď som odložila všetky detinské postoje nabok, dokážem teraz vidieť veci jasne: najväčšia je láska. A cesta k nej sa volá odpustenie.

Lynn Fletcher © 2005. Intervarsity Student Leadership.

Pôvodný článok nájdete na: www.intervarsity.org

5/5 (5 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.