Čo nám hovorí nejednotnosť?

Veci sa rozpadajú. Je to druhý termodynamický zákon. Všade okolo nás sa deje to, čo opisuje R 8:20. Je to realita, ktorú čoraz viac zažívam na svojom tele, odkedy som vstúpil do druhej polovice stredného veku. Trhliny prenikajú všetkým — vrátane každého zboru, ktorý som poznal.

Kresťanské vzťahy sa stretávajú so všetkými pokušeniami, ktoré sú pre človeka bežné. Preto kresťanské zbory len zriedkakedy zažijú jednotu, ktorá nepozná konflikty a boje.

Absencia konfliktov a bojov nie je to, čo má Boh na mysli pre jednotu kresťanov v tomto veku. Ako som podrobnejšie vysvetlil na inom mieste, Boh dáva jednotu ako súčasť nášho dedičstva v Kristovi (Ef 1:5, 11), ale kresťanská jednota má rozmer účasti, prostredníctvom ktorej Boh v nás a vo svete uskutočňuje nejaké slávne dielo. Takže keď nám Boh prostredníctvom Pavla prikazuje horlivo „zachovávať jednotu Ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4:3), má v úmysle, aby toto úsilie bolo ťažké — z niekoľkých veľmi dobrých dôvodov.

Boh však chce, aby naše zbory prežívali obdobia výraznej nejednoty. V skutočnosti sú tieto obdobia potrebné, pretože prinášajú na svetlo niektoré veľmi dôležité skutočnosti. Starý hymnus to vystihuje veľmi dobre:

Hoci aj s pohŕdavým údivom

Svet ju vidí utláčanú,

Rozkolmi rozpoltenú,

Herézami sužovanú.

Svätí však bdejú;

Ich volanie znie: „Dokedy ešte?“

A čoskoro sa noc plaču

Zmení na ráno spevu.

„Absencia konfliktov a bojov nie je to, čo má Boh na mysli pre jednotu kresťanov v tomto veku.“

Pokiaľ ide o jednotu kresťanov v tomto veku, keď sa veci rozpadajú, skutočnosť, ktorú prežívame nad našimi častými rozkolmi, je „smutná“, ale „vždy sa tešíme“ z budúcej milosti dokonalej jednoty, ktorá je pred nami (2. K 6:10).

Rozkolmi rozpoltená

Ako všetci vieme, v cirkvi dochádza k rozkolom. A od kresťanov aj nekresťanov sa im dostáva veľa negatívnej reklamy — často zaslúžene, ako tiež vieme. Rozkoly však plnia v cirkvi potrebnú funkciu, pretože odhaľujú mnohé oblasti, ktoré si vyžadujú pozornosť. Dovoľte mi, aby som sa venoval trom typom rozdelenia v cirkvi.

1. Telesné rozkoly

Pavol ilustruje prvý typ rozdelenia vo svojom nekompromisnom pokarhaní zboru v Korinte:

„Ani ja, bratia, nemohol som vám hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nestýkate sa príliš ľudsky?“ (1. K 3:1–3)

Túto cirkev sužovali telesné rozkoly. Boli rozdelení na stranícku lojalitu a imponovala im svetská múdrosť a rétorika (kapitoly 1–3), ľahko sa dali ovplyvniť tými, ktorí ohovárali Pavla v jeho neprítomnosti (kapitola 4), tolerovali šokujúcu sexuálnu nemravnosť (kapitola 5), súdili sa navzájom na občianskych súdoch (kapitola 6), poškodzovali si vieru v otázkach kresťanskej slobody (kapitola 8) a iné. Pavol ich nenazval falošnými kresťanmi; nazval ich telesnými kresťanmi — ľuďmi, ktorí sa v mnohých oblastiach riadia viac telesným rozlišovaním a túžbami než Duchom.

„Skutočnú kresťanskú jednotu možno zažiť a udržať len tam, kde vládne Kristova láska.“

Skutočnú kresťanskú jednotu možno zažiť a udržať len tam, kde vládne Kristova láska — taká, akú opisuje Pavol v Prvom liste Korintským 13. Preto je veľmi potrebnou milosťou vyniesť na svetlo našu telesnosť, ktorá zabíja jednotu, aby sme ju mohli vidieť a činiť pokánie. A túto funkciu často plnia rozkoly v cirkvi.

2. Rozdiely v zrelosti

Druhý typ rozkolu sa prekrýva s prvým, ale jeho funkcia je dostatočne odlišná na to, aby sme na ňu upozornili. Ja ich volám rozdielmi v zrelosti.

Každý zdravý zbor, ktorý evanjelizuje a vytvára učeníkov, bude mať rôzne úrovne zrelosti svojich členov. A keď sa stretnú ľudia s rôznou úrovňou zrelosti, dôjde ku konfliktom. Rozdielne životné skúsenosti, biblické znalosti a celkové posvätenie budú rozdeľovať zbor.

Rozdiely vo vyspelosti sa prejavujú mnohými rôznymi spôsobmi. Mladší človek môže mať v určitej oblasti viac životných skúseností ako starší. Alebo niekto, kto je kresťanom už dlho, môže byť viac ovládaný telom ako človek, ktorý sa stal nedávno kresťanom. Alebo menej formálne vzdelaný kresťan môže mať hlbšie, život premieňajúce pochopenie Písma ako niekto s teologickým vzdelaním. Okrem toho, niektorí členovia, ktorí „by mali byť učiteľmi“, možno ustúpili v zrelosti tým, že sa zvykli oddávať hriechu, a tak opäť potrebujú mlieko (Žid 5:12).

Chcem tým povedať toto: rozmanitosť zrelosti, ktorá je súčasťou normálneho, zdravého života cirkvi, vytvára zložitý vzťahový recept na množstvo nedorozumení a konfliktov, ktoré sú poháňané pýchou. Pozitívne je, že nám to všetkým dáva príležitosť učiť sa jeden od druhého a rásť v milosti. Negatívne je, že nie vždy tieto príležitosti využijeme a niekedy prerastú do rôznych rozkolov.

3. Nevyhnutné rozkoly

Pavol sa zaoberá aj tretím typom rozkolov v cirkvi v 1. K 11:19:

„Veď musia byť medzi vami aj roztržky, aby bolo zjavné, ktorí sa osvedčili medzi vami.“

Ako Ježiš učil v podobenstve o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13:24–30), naše zbory v tomto veku zostanú zmesou kresťanov a nekresťanov bez ohľadu na to, ako vážne berieme naše členstvo v zbore. Z niektorého kúkoľa sa, našťastie, na konci stane pšenica. Ale niektorí sú kúkoľom, a často sú to práve rozkoly — frakcie –, ktoré ich odhalia.

A niektoré z týchto kúkoľov prerastú do vlastného spolku, ako vieme z naliehavých varovaní apoštola pred falošnými učiteľmi:

„Prosím vás však, bratia: pozor na tých, ktorí vyvolávajú rozbroje a pohoršenia v protiklade s učením, ktorému ste sa naučili. A odvráťte sa od nich! Lebo takíto ľudia neslúžia nášmu Pánovi Kristovi, ale svojmu bruchu, a svojimi úlisnými a sladkými rečami zvádzajú srdcia prostých.“ (R 16:17–18)

„Ale vy, milovaní, pamätajte na slová, čo predpovedali apoštolovia nášho Pána Ježiša Krista; veď vám hovorili: V poslednom čase vystúpia posmievači, ktorí budú žiť podľa svojich bezbožných žiadostí. To sú tí, čo vyvolávajú roztržky, ľudia telesní, ktorí nemajú ducha.“ (Jud 17:19)

Títo falošní kresťania sú „zúriví vlci“, ktorí sa vrhajú na Božie stádo, „mužovia, ktorí budú prevrátene hovoriť, aby si priťahovali učeníkov“ (Sk 20:30), a svojimi herézami spôsobujú nepokoj v našich zboroch. A jeden z jasných spôsobov, ako môžeme rozpoznať, že nie sú praví, je nejednotnosť, ktorú vytvárajú kvôli „protikladnému učeniu“ a „bezbožným vášňam.“

Nadaní zjednocovatelia

Keď Pavol hovorí o jednote cirkvi, vysvetľuje, prečo sú zbožní, zrelí, milujúci, múdri, Písmom nasiaknutí a priamočiari vodcovia v rôznych úlohách takým cenným darom pre každú cirkev. A On

„aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej.“ (Ef 4:11–13)

Toto je ťažké povolanie, ktoré si vyžaduje osvedčený charakter, múdrosť, vedomosti a skúsenosť „chodiť podľa Ducha“ (G 5:16 Roháčkov preklad). Preto vedúci cirkvi nesmú byť duchovne nezrelí (1. Tim 3:1–7), aby do plameňov vznikajúcich cirkevných rozkolov neliali skôr benzín telesnosti než vodu obetavej lásky a zbožnej múdrosti.

Zrelí lídri podporujú vo svojich zboroch kultúru, ktorá pomáha kresťanom usilovať sa o „jednotu Ducha vo zväzku pokoja“. Ale nie sú naivní. Vedia, že faktory, ako telesnosť, rôznorodosť vyspelosti a falošní kresťania, toto spoločné úsilie sťažujú. Ale tiež vedia, že to, že je to ťažké, je nevyhnutné. Najmä v tejto dobe.

„Ako dlho?“

Ale táto doba nebude trvať večne. Blíži sa čas, keď už kúkoľ nebude rásť medzi pšenicou, keď nás naše hriešne telo už nebude ovplyvňovať a keď akékoľvek rozdielne úrovne zrelosti už nebudú viesť ku konfliktom. „Až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej“ (Ef 4:13). Všetci budeme prežívať jednotu, ktorá je naším dedičstvom v Kristovi, a všetci budeme jedno, tak ako sú jedno Ježiš a Otec (J 17:21).

Dovtedy sa nevzdávajme boja za to, aby sme boli jedno. V tomto boji za jednotu zažívame mnohé aspekty Otcovej rozmanitej milosti. Nútení zápasiť s vlastným hriechom, keď sa usilujeme o jednotu, zažívame veľmi potrebné posvätenie Duchom. A keď bojujeme o dosiahnutie a udržanie jednoty, objavujeme a zažívame neoceniteľné rozmery Kristovej lásky a prejavujeme ju svetu (J 13:35).

A naša túžba zažiť „ešte nenaplnené“ zasľúbenie hotovej, dokonalej, harmonickej jednoty Kristovho tela spôsobuje, že túžime, vzdycháme a modlíme sa za budúci vek. A to nás, kresťanov, núti bdieť a volať: „Dokedy, ó Pane?“ A zasľúbená radosť z dokonalej jednoty, ktorá je pred nami, podnecuje našu nádej, že „čoskoro sa noc plaču zmení na ráno spevu.“