Keď sa radosť zdá nepredstaviteľná

Možno vám to nikto nikdy nepovedal, ale celý váš život vás naučil, že všetci trpia, že len málokto je niekedy šťastný — ale že nikto nemôže byť šťastný uprostred utrpenia. Ako by to vôbec bolo možné? Rakovina a radosť? Zrada a radosť? Smrť a radosť? Vo vašej predstavivosti by to bolo ako povedať, že niekto môže vyplávať na Mount Everest alebo prejsť pešo Tichý oceán. Radosť v utrpení porušuje definície, ktoré ste si vytvorili pre oba výrazy.

Tak som kedysi uvažoval aj ja. Myslel som si, že kresťanstvo sľubuje utrpenie a šťastie až potom — v nebi. Zriekni sa seba samého, vezmi svoj kríž, teraz trp a jedného dňa ťa Boh vezme domov a urobí ťa šťastným. Boh určite urobí všetkých veriacich nesmierne šťastnými v nových nebesiach a na novej zemi: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú“ (1. K 2:9).

Ale pre tých, ktorí poznajú Ježiša, šťastie nie je len budúcou nádejou, je to súčasná a trvalá realita — dokonca aj v utrpení.

Pokladajte si za najväčšiu radosť

Naše poslanie v Desiring God hovorí, že existujeme, aby sme „povzbudzovali ľudí k životu pre Božiu slávu tým, že im pomáhame nájsť uspokojenie v Bohu nadovšetko, najmä v ich utrpení… “ Hlboko zakorenená možnosť radosti v utrpení má svoje korene v celom Božom svedectve v Písme.

Apoštol Pavol bol napríklad opakovane väznený, bitý palicami, ohováraný svojimi nepriateľmi, päťkrát bičovaný, takmer ukameňovaný, často bez prísunu jedla a vody, bez prístrešia a spánku — „v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od lotrov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi“ (2. K 11:26) — a napriek tomu bol vždy radostný (2. K 6:10). Veliteľ väzňov mohol zo svojej cely, v osamelosti, nespravodlivosti a utrpení napísať: „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ (F 4:4)

A veliteľ väzňov nie je jediný. Kráľ Dávid napísal v čase zrady, keď bol ohováraný a prenasledovaný: „Dal si mi väčšiu radosť do srdca, ako keď oni majú mnoho obilia a muštu“ (Ž 4:8). Apoštol Jakub objavil ten istý poklad: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že“ — že čo? — „prišli na vás rozličné pokúšania“ (Jk 1:2). Radujte sa nie po skúškach, ale počas nich, v nich a cez ne. A samozrejme, vodca trpiacich ich všetkých viedol, keď znášal najhoršiu, najbolestivejšiu temnotu, akú si možno predstaviť „kvôli radosti, čo Ho čakala“ (Žid 12:2, prekl. z angl.).

Čo znamená byť požehnaný

Náš cieľ pomáhať trpiacim zostať spokojnými má korene v Písme, ale aj v Božom svedectve skutočných trpiacich svätých.

Pravdepodobne poznáte niektorých kresťanov, ktorí nemajú dôvod byť takí šťastní, ako sú. Takíto ľudia prežili viac bolesti ako väčšina, a napriek tomu majú viac radosti ako väčšina. Okúsili Božiu dobrotu v údolí tak, ako ju nikdy neokúsili na vrchole hory — a ich radosť tam v tme žiari jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Boh dostáva ešte väčšiu slávu, pretože sa im darí, aj keď sa im vôbec nedarí.

„Ale pre tých, ktorí poznajú Ježiša, šťastie nie je len budúcou nádejou, je to súčasná a trvalá realita.“

Mohol by som menovať celý rad týchto úžasných, krásnych cudzincov — ľudí, ktorých tento svet nie je hoden — ale spomeniem len jedného. Vaneetha prekonala v detstve nespočetné množstvo operácií, nechcený rozvod, náhlu stratu dieťaťa a teraz aj ochorenie, ktoré jej spôsobuje chronickú bolesť a výrazne obmedzuje jej pohyb. No aj napriek tomu je možno najšťastnejšou dušou, akú som kedy stretol.

Ako je to možné? Ako to môže byť? Ona nám to vysvetľuje:

Písmo ukazuje, že požehnanie je všetko, čo nám Boh dáva, aby sme boli v Ňom plne spokojní. Všetko, čo nás približuje k Ježišovi. Všetko, čo nám pomáha vzdať sa dočasného a pevnejšie sa držať večného. A často sú to práve zápasy a skúšky, bolestivé sklamania a nenaplnené túžby, ktoré nám to najlepšie umožňujú.

Vaneetha je živým, dýchajúcim a spievajúcim dôkazom toho, že pravá radosť je najsilnejšou a najtrvalejšou silou vo vesmíre. Kresťanský hedonizmus nás nabáda k bezostyšnému hľadaniu potešenia v Bohu pre Božiu slávu. Veríme, že Boh je v nás najviac oslávený, keď sme v ňom najviac spokojní. Keď sa staneme kresťanmi, nevzdávame sa šťastia a nepozastavujeme svoje úsilie pre skúšky. Nie, úsilie o skutočné šťastie začína, keď nasledujeme Ježiša, a nikdy, nikdy nekončí, ani v utrpení.

Bolestivá, ale nesmierne šťastná

Na jeseň roku 2012, keď sa John Piper po 33 rokoch pripravoval na odchod z funkcie pastora, predniesol poslednú sériu kázní. Počas štyroch mesiacov predniesol desať kázní, v ktorých sa zameral na desať základných právd, ktoré chcel zanechať zboru, ktorý tak miloval. Posledná bola zámerná aj nezabudnuteľná (v ten deň som sedel v kostole): „Smutní, ale vždy radostní,“ na základe 2. listu Korintským 5:20–6:13. Povedal:                                            

To, čo svet potrebuje od cirkvi, je naša nezlomná radosť v Ježišovi uprostred utrpenia a smútku.

A tento tón tam bol od začiatku. V knihe Desiring God (Túžba po Bohu) venuje pastor John celú kapitolu téme „Utrpenie: Obeta kresťanského hedonizmu.“ Píše:

„Cesta na Kalváriu s Ježišom nie je cestou bez radosti. Je to cesta bolestivá, ale zároveň nesmierne šťastná. Keď si vyberáme pominuteľné potešenie z pohodlia a istoty namiesto obetí a utrpenia misie, evanjelizácie, služby a lásky, rozhodujeme sa proti radosti… V snahe dosiahnuť radosť prostredníctvom utrpenia zvelebujeme všetko uspokojujúcu hodnotu zdroja našej radosti. Sám Boh žiari ako svetlo na konci nášho tunela bolesti.“ (str. 287 — 288)