Modlitby z hĺbky srdca

Photo by Andrew Seaman on Unsplash, https://unsplash.com/photos/green-leafed-vine-plant-beside-white-pot-near-window-5uI3P4PEFiE

  • 10. Feb '24
  • 7 minút
  • 232

Prečo uprednostňujeme duchovné potreby

Predstavte si, že anjel Gabriel zaznamenáva vaše modlitby za posledný rok. Každá prosba za seba alebo za iných sa dostala do jeho nebeskej knihy. Čo môže takýto záznam odhaliť?

Koľko prosieb by spadalo pod položku telesné zdravie? Aký dlhý by bol stĺpec sledujúci prosby týkajúce sa vašich vzťahov? Koľko záznamov by ste našli pri položkách „práca,“ „škola“ alebo „cirkev?“ Koľko nejasných prosieb o „požehnanie“ by ste mohli nájsť? 

V poslednom čase si kladiem takéto otázky, čiastočne kvôli pozoruhodnému postrehu z knihy Modlitba od Tima Kellera. Hovorí v nej, že ak si preštudujete modlitby apoštola Pavla zaznamenané v jeho listoch, môžete si všimnúť niečo pozoruhodné: medzi mnohými prosbami, ktoré Pavol predkladá v mene zborov, ani raz neprosí Boha, aby uzdravil ich telá, naplnil ich lono, pomohol ich povolaniu alebo zrušil ich prenasledovanie. V skutočnosti, Keller píše: „Pavlove modlitby za jeho priateľov neobsahujú žiadne prosby o zmenu ich okolností“ (str. 20).

Obávam sa, že ak by som vedľa Pavlovho záznamu modlitieb postavil svoj vlastný, niektoré z mojich prvých modlitieb by sa mohli objaviť ako posledné a moje posledné modlitby ako prvé.

Modlitby z hĺbky srdca

Ale neklaďme na toto tvrdenie príliš veľký dôraz. Aj keď Pavlove modlitby za iných neobsahujú výzvy na zmenu okolností, apoštol zjavne mal kategóriu pre takéto modlitby.

Vyzýva Filipských: „predkladajte Bohu svoje žiadosti,“ bez toho, aby obmedzoval ich prosby len na určitý druh (F 4:6). Timoteja vyzýva, aby sa modlil „za kráľov a za všetkých vysoko postavených“ (1. Tim 2:1–2). Keď Pavol sám prosí o modlitbu, niekedy spomína osobnú bezpečnosť a úspech na cestách (R 15:31–32; 2. Tes 3:1–2). Taktiež trikrát prosil Boha, aby od neho odstránil osteň (2. K 12:8).

Takéto prosby však tvoria pozadie, nie popredie Pavlových zaznamenaných modlitieb; sú prítomné v jeho príhovoroch, ale nie časté. Namiesto toho sa Pavol neúnavne zameriava na vnútorný život, kresťanskú dušu, skrytú oblasť srdca — alebo ak použijeme výraz z listu Efezským 3:16, na „vnútorného človeka“.

Pavol sa napríklad modlí, aby sa Rimania „rozhojňovali v nádeji“ a poznali prítomnosť „Boha pokoja“ (R 15:13, 33). Chce, aby Efezania mali „Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho;“ a chce, aby Kristus „prebýval vierou v [ich] srdciach“ (Ef 1:17; 3:17). Pavol túži, aby sa láska Filipanov rozhojňovala v pravom poznaní (F 1:9), a aby Kolosania ďakovali ako vyvolení svätí (Kol 3:12). Prosí, aby Tesaloničania boli posvätení skrz-naskrz (1. Tes 5:23).

Aj keď sa Pavol modlí za vonkajšie veci, ako je verejná poslušnosť alebo viditeľná jednota, vždy to vychádza z niečoho hlbšieho, z niečoho vnútorného. Pavlove modlitby vychádzajú z hĺbky srdca.

Prečo sa modlil za to, za čo sa modlil

Boh nám dal Pavlove modlitby čiastočne preto, aby ich precvičovaním naše vlastné prosby rástli v biblickej rovnováhe a v obsahu. Podobne ako žalmy, aj Pavlove modlitby trénujú naše ústa nebeskému jazyku. Dávajú nám slová pred trónom milosti.

Rast v Pavlovej modlitbe zároveň znamená viac než len opakovanie jeho prosieb. Ako poznamenáva D. A. Carson, Pavlove modlitby vychádzajú z pevnej „biblickej vízie,“ vízie, ktorá „zahŕňa to, kto je Boh a čo urobil, kto sme my, kam smerujeme, čo si musíme vážiť a ceniť“ (Praying with Paul/Modlíme sa s Pavlom, str. 43). Ak z Pavlových modlitieb odstránime biblickú víziu, ktorá ich inšpirovala, môžu nám pripadať neprirodzené (ako cudzí jazyk, ktorý sa nevieme celkom naučiť). Keď však zachytíme jeho víziu, zistíme, že sa pomaly stávame plynulými v Pavlových modlitbách, ktoré vychádzajú z hĺbky srdca.

Aká teda bola Pavlova vízia? Spomedzi viacerých oblastí, ktoré by sme mohli preskúmať, pouvažujte nad tým, ako Pavlove modlitby formovala predošlá milosť a budúca sláva.

Modlitba posilňuje vieru a lásku

Prvá časť Pavlovej vízie pochádza z minulosti. „Pamätá na milosť, ktorú sme dostali v minulosti, a premýšľa o smerovaní nášho života,“ píše Carson (str. 42). Inými slovami, Pavol uvažuje o „dobrom diele“, ktoré Boh už začal v živote svojho ľudu, a v modlitbe sa usiluje spolupracovať s Bohom na jeho „dokončení“ (F 1:6). Vidí semienka milosti a modlí sa, aby sa z nich stali kvety.

A aké je to dobré dielo, ktoré Boh začal? Akú milosť chce rozvíjať? Pavol znova a znova ďakuje Bohu za dva znaky milosti medzi spasenými: vieru a lásku. „Preto i ja, keď som počul o vašej viere v Pána Ježiša a o láske ku všetkým svätým, neprestávam ďakovať za vás“ (Ef 1:15–16). Pre Pavla bola viera v Ježiša a láska k Božiemu ľudu cennejšia ako všetko striebro a zlato sveta. Naše telo môže byť choré, naše sny nedotiahnuté do konca, naše vzťahy narušené — ale ak máme vieru a lásku, Boh nás obdaril milosťou (Ef 1:7–8).

Pavlove modlitby tečú ako rieky z tohto prameňa predošlej milosti, prúdi z neho viera a láska. Ak Boh začal dobré dielo viery, potom sa Pavol bude modliť (viacerými tvorivými spôsobmi), aby viera rástla, aby Boh dal „Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho“ (Ef 1:17). A ak Boh začal dobré dielo lásky, potom Pavol bude prosiť (opäť s úžasnou tvorivosťou), aby sa láska „vždy viac a viac rozhojňovala“ (F 1:9).

Pavlove modlitby nám pripomínajú ľahko zabudnuteľnú pravdu: v tomto veku je charakter nášho vnútra oveľa dôležitejší ako okolnosti nášho vonkajšieho bytia. Ako píše Pavol na inom mieste:

Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. (2. K 4:16)

Jedného dňa Boh pozdvihne a oslávi naše „vonkajšie ja“ a vyženie všetky zlé okolnosti. Ale zatiaľ sa jeho dobré dielo odohráva najmä vo „vnútornom ja“. Jeho cieľom je prehĺbiť našu vieru, lásku a každú inú milosť, kým ho neuvidíme zoči-voči. Takže hoci sa Pavol niekedy modlí za blaho „vonkajšieho ja,“ svoju pozornosť upína na obnovu „vnútorného ja“.

Keď sa skončia pozemské žiadosti

Ak sa Pavlove modlitby jedným okom zameriavajú na minulosť, druhým okom sa zameriavajú na budúcnosť — a nielen na nejasnú budúcnosť, ale na jeden konkrétny budúci okamih. Pavol sa opakovane vracia k jednému budúcemu dňu, keď sa Božie dobré dielo konečne skončí: „deň Krista Ježiša“ (F 1:6).

V zaznamenaných modlitbách Pavol päťkrát výslovne spomína deň Kristovho návratu (F 1:10; 1. Tes 3:13; 5:23; 2. Tes 1:9–12; 2. Tim 1:18). Zdá sa, že sa modlil v tieni druhého príchodu, pričom vracajúci sa Kristus stál pri dverách jeho modlitebnej komôrky. A sila tohto budúceho zasľúbenia riadila to, o čo prosil Boha.

Keď sa objaví Ježiš, hmla sa zdvihne, rozplynie sa a skutočné priority tohto veku sa ukážu v prekvapujúcej jasnosti. Naše okolnosti v tomto živote, ktoré v žiadnom prípade nie sú bezvýznamné, sa sklonia pred vecami oveľa dôležitejšími. Oslavovali sme Boha, či už zdraví alebo chorí? Oplývali sme voči Nemu vďačnosťou, či už boli naše ruky prázdne alebo plné? Prejavili sme Kristovu trpezlivosť, či už v pokoji alebo v konflikte? Boli sme pri úspechoch alebo neúspechoch „naplnení ovocím spravodlivosti skrze Ježiša Krista na slávu a chválu Božiu“ (F 1:11)?

Čo keby sme sa modlili za seba a svojich priateľov pod oblohou pripravenou rozdeliť sa pred Kristovou slávou? Mohli by sme častejšie a s väčším zápalom prosiť, aby Boh upevnil naše srdcia, „aby boli bez úhony v svätosti pred naším Bohom a Otcom, keď náš Pán Ježiš príde so všetkými svojimi svätými“ (1. Tes 3:13). Mohli by sme sa menej modliť za zmenu okolností a viac za srdce, ktoré miluje Krista za každých okolností.

Nech sú naše srdcia Jeho domovom

Keď s Pavlom kľačíme medzi minulosťou a budúcnosťou, milosťou a slávou, Kristovým krížom a jeho druhým príchodom, zisťujeme, že vyslovujeme nové slová, modlíme sa nové modlitby. Základom našich modlitieb je prosba za vieru a lásku, vnútornú silu a svätosť na úrovni srdca. Alebo, ako píše Pavol v liste Efezanom, prosíme Krista, aby sa naše srdcia stali Jeho domovom.

Aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku; aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach. (Ef 3:16–17)

Pavol prosí, aby sa Kristus usadil v jeho vnútri a naplnil každú chodbu a miestnosť svojou žiarou. Prosí, aby sme mali to, čo Keller nazýva „silným pocitom Božej reality“ — pocit, ktorý presahuje našu aktuálnu situáciu a prežije dokonca aj hrob.

„Bez tohto silného pocitu Božej reality,“ píše Keller, „môžu dobré okolnosti viesť k prílišnej sebadôvere a duchovnej ľahostajnosti. Keď veci idú dobre, naše srdcia by dospeli k záveru, že nepotrebujeme Boha.“ (Modlitba, str. 21). Ale keď sa Kristus udomácni v našich srdciach, potom sa môžeme cítiť ako doma za každých okolností: „sýty byť aj hladovať,“ aj „hojnosť mať i núdzu trpieť“ (F 4:12).

Modlite sa teda za uzdravenie, ale modlite sa aj (a predovšetkým) za svätosť. Modlite sa za pokoj vo vzťahoch, ale modlite sa aj (a predovšetkým) za trpezlivosť vo vzťahoch. Modlite sa za sny a nádeje, ktoré sú stále vzdialené, ale modlite sa aj (a hlavne) za to, aby Ježiš kráčal s vami aj medzi troskami života, ktorý by ste chceli mať. Potom, bez ohľadu na to, či vonkajšie okolnosti prekvitajú alebo chradnú, vo vnútri bude všetko v poriadku. Lebo Kristus bude stále prebývať vo vašom vnútri.

Scott Hubbard  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,4/5 (14 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.