Občerstvi moju dušu

Photo by Geetanjal Khanna on Unsplash, https://unsplash.com/photos/time-lapse-photography-of-water-hitting-left-palm-8CwoHpZe3qE

  • 3. Jún '24
  • 6 minút
  • 236

Snaha o osobné obnovenie

Všetko sa to udialo tak pomaly, tak potichu. Každý krok sa zdal byť taký malý, a dokonca taký rozumný v danom okamihu. Nezbalili ste sa a neutiekli ako márnotratný syn. Ale akosi, keď sa obzriete späť, zistíte, že ste od Boha ďalej, ako ste si mysleli.

Možno ste počuli niekoho modliť sa s jednoduchou, detskou láskou k Ježišovi a ani si nepamätáte, kedy ste sa naposledy takto modlili. Možno ubehli mesiace odvtedy, čo ste sa zobudili a chceli, naozaj chceli, čítať si Bibliu. Možno sa spoločné uctievanie stalo len zvykom, prázdnym zvukom, formou slov bez údivu. Možno ste sa práve dopustili nejakého hriechu alebo ste sa začali pohrávať s myšlienkou, ktorá by vás pred rokom ani len nenapadla.

Možno viete presne, ako ste sa sem dostali: nenápadný kompromis so svetom, vzťah bez Krista, pomalá, ale hlboká nedbanlivosť, tajný nevyznaný hriech. Alebo sa možno snažíte vystopovať cestu, ktorou ste prešli odtiaľ až sem. Viete len, že už nie ste tam, kde ste boli kedysi.

A teraz možno ako ten syn v ďalekej krajine myslíte na svojho Otca. Spomínate na domov. Rozmýšľate, či by ste mohli nájsť cestu späť.

Dušu mi občerstvuje

Každý z nás sa z času na čas ocitne v situácii, keď sa potrebuje vrátiť ku Kristovi. Možno sme sa od neho vzdialili len na niekoľko dní alebo týždňov, na niekoľko mesiacov alebo dokonca na dlhší čas. Tak či onak, naše nohy zablúdili, naša láska ochabla, naša horlivosť ochladla, naše oči sa zahmlili. Dnes milujeme Ježiša menej ako včera. Potrebujeme obnovu.

Áno, ale ako? Aká cesta nás privedie späť do domu nášho Otca, do krajiny našej prvej lásky? Môžeme začať tým, že si pripomenieme verš z Dávidovho najslávnejšieho žalmu:

„Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku.

Na pastvách zelených ma pasie

a k vodám osviežujúcim ma privádza.

Dušu mi občerstvuje.“ (Ž 23:1–3)

Náš Pán Ježiš sa špecializuje nielen na záchranu stratených, ale aj na obnovu zachránených. Sám seba nazýva pastierom, dobrým pastierom, a ako taký si nedá pokoj, keď sa niektorá z jeho drahých oviec zatúla z jeho ovčinca. A preto nech sa cítime akokoľvek vzdialení od Ježiša a keď už nevidíme cesty späť k nemu, On vie, ako obnoviť naše duše. Dokáže nás niesť na svojich pleciach a priviesť nás domov.

A keď to urobí, často nás nesie po štyroch obnovujúcich cestách.

1. Spomínanie

„Spomeň si… odkiaľ si padol.“ (Zjav 2:5, Ekumenický preklad)

Osobné prebudenie sa často začína vtedy, keď si uvedomíme, ako hlboko sme klesli, ako ďaleko sme zablúdili. A pod spomenieme myslím naozaj spomenieme. Zamyslíte sa nad minulosťou. Prežívate bývalé, duchovne živšie časy svojho života. Pociťujete smútok z prvej stratenej lásky.

Pamätáte sa, ako ste kedysi uchovávali Božie slovo vo svojom srdci ako veľa zlata a striebra? Pamätáte si, ako bola modlitba na vašom jazyku sladká ako med? Spomínate si, ako ste sa ponáhľali na bohoslužbu, aby ste nezmeškali nejakú pieseň alebo časť kázne? Spomínate si, ako ste iným hovorili o Ježišovi nie z pocitu viny, ale z prirodzeného prebytku svojej radosti? Spomínate si, ako ste sa kedysi slobodne postili, s radosťou a otvorenou náručou dávali svoj čas a peniaze, s radikálnym odhodlaním zabíjali svoj hriech a počúvali Ježišovo meno ako najúžasnejší zvuk na celom svete?

„Náš Pán Ježiš sa špecializuje nielen na záchranu stratených, ale aj na obnovu zachránených.“

Môžeme pociťovať pokušenie utiecť pred takouto spomienkou, predstierať, že je všetko v poriadku, pretože sa bojíme čeliť tomu, koľko sme toho stratili. Ale neutekajte a nepredstierajte. Ak je tu smútok, Ježiš prisľúbil, že ho osladí. Bolestné spomínanie je často naším prvým krokom k domovu. A ak sa pokoríme pri porovnaní nás vtedy a nás teraz, Boh sa zaväzuje, že nás urobí osobitným predmetom svojej oživujúcej lásky:

Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených. (Iz 57:15)

Jediné duše, ktoré Boh oživuje, sú pokorné duše; jediné srdcia, ktoré obnovuje, sú skrúšené srdcia. A tak často plody pokory a kajúcnosti vyrastajú z pôdy úprimnej, neochvejnej pamäti.

2. Návrat

„Navráť sa, Odpadlíčka, Izrael! — znie výrok Hospodinov –, moja tvár sa nebude mračiť na vás, lebo som milostivý.“ (Jer 3:12)

Nepochybne existuje nešťastný druh spomínania, ktorý nás zanecháva stratenejšími, než sme boli predtým. Niektorí, zabúdajúc na Božie milosrdenstvo, sa spomienkami dostávajú priamo do priepasti zúfalstva. Spomínajú na domov z ďalekej krajiny, ale neodvažujú sa dúfať, že ich Otec čaká, je na nich pripravený, skúma obzor s prsteňom a rúchom v ruke. A skutočne, nemali by sme dôvod dúfať, keby nám sám Boh nepovedal, aby sme si nielen spomenuli, ale aby sme sa vrátili — keby svojim strateným deťom znova a znova nehovoril: „Vráťte sa domov.“ Ale On to robí.

Všimnite si, ako Boh hovorí k svojmu blúdivému ľudu v Jeremiášovi 3:12. Ešte neurobili nič, aby sa napravili. V jeho očiach sú „neverným Izraelom,“ ich nevernosť ich od neho vzdialila. On však nedovolí, aby sa ich nevera stala dôvodom na to, aby zostali ďaleko od neho. „Moja tvár sa nebude mračiť na vás,“ povedal presvedčivo, „lebo som milostivý.“ Akokoľvek ďaleko sme zablúdili, v Bohu nachádzame milosrdenstvo, ktoré je oveľa hlbšie ako naša nevera.

Na to, aby nás prijal, si kladie len jednu podmienku: „Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila Hospodinovi, svojmu Bohu“ (Jer 3:13). Len sa priznajte. Len čiňte pokánie. Len si priznajte svoje hriechy bez výhovorky a prijmite Ježišovu krv. A potom uverte, že nech už vás nevera odviedla akokoľvek ďaleko od Boha, stále vám s radosťou hovorí skrze Ježiša: „Vráťte sa, odpadlí synovia! — znie výrok Hospodinov; lebo ja som vaším Pánom. Vezmem si vás“ (Jer 3:14).

3. Odstránenie

„Odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí!“ (Iz 1:16)

Pravdivá spomienka a verný návrat spôsobia niečo hlboko v duši. Podobne ako pri zbožnom zármutku, ktorý opisuje apoštol Pavol, pociťujeme obnovené „rozhorčenie… strach… túžbu… horlivosť“ (2. K 7:11). A keď nám je teraz odpustené v Kristovi, už viac neblúdime, povstaneme ako noví muži a ženy, pripravení odstrániť všetko, kvôli čomu sme sa vzdialili od Boha.

Prebudenie prináša akési sväté násilie tým, ktorých sa dotýka. V Starom zákone čítame o prebudených kráľoch, ako bol Joziáš, ktorý berie kladivo a pochodeň k modlám v celom Izraeli (2. Kr 23:4–20). V Novom zákone čítame o duchovnejšom, no nie menej skutočnom násilí. Kristovi svätí stále vedia narábať s kladivom a fakľou, zvrhávať a páliť modly srdca a života, ktoré im vládli príliš dlho.

V tomto bode by sme sa mali mať na pozore pred spoločným nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje obnovujúce pôsobenie Ducha. Aj keď sa usilujeme odstrániť modly — zvyky a záľuby, zábavu a vzťahy, webové stránky a aplikácie –, predsa len sa nám môže stať, že neodstránime všetko. Podobne ako Izraeliti, ktorí v krajine ponechali niektorých nepriateľov, alebo ako králi, ktorí dovolili postaviť výšiny, môžeme sa uspokojiť s polovičnými reformáciami, kvázi prebudeniami a takmer obnovami.

S najväčšou pravdepodobnosťou nás takéto čiastkové opatrenia opäť privedú k potrebe obnovy, a to pravdepodobne skôr, ako si myslíme. Neváhajte teda rozbiť a spáliť svojich kedysi milovaných nepriateľov. Každým úderom kladiva sa uvoľní viac priestoru pre Krista. Každý kúsok spálenej pôdy sa stáva záhradou, kde môže rásť ovocie Ducha.

4. Obnovenie

„Rob prvotné skutky!“ (Zjav 2:5)

Dielo obnovy duše napokon patrí Bohu. „Dušu mi občerstvuje,“ On, nie ja. Ale keď nás obnovuje, dáva nám aj možnosť podieľať sa na procese obnovy. Tak ako kráľ Joziáš nielen očistil krajinu od modiel, ale aj obnovil Paschu, tak aj my nielen odstraňujeme hriechy, ale aj obnovujeme sväté zvyky, ktoré sme dlho zanedbávali. Robíme „prvotné skutky“ (Zjav 2:5).

Takáto obnova bola Božím zámerom od začiatku jeho konania s nami. Každé bolestivé odstránenie malo vytvoriť priestor pre niečo lepšie. Keď Boh prináša osobné oživenie, nevyhnutne s ním prináša aj bližšie, svätejšie chodenie s ním, spoločenstvo s ním na jeho „cestách spravodlivosti“ (Ž 23:3). A aká veľká je naša radosť!

Potom sa Biblia opäť stane posvätnou pôdou. Potom sa dvere našej modlitebnej komôrky opäť stanú bránou do neba. Potom sa kázne opäť stanú sviatkami a evanjelizácia sa opäť stane výsadou, pohoršenia sa opäť stanú prehliadnuteľnými a Boží ľud sa opäť stane takým, o ktorom Boh hovorí: „v slávnych mávam všetku záľubu“ (Ž 16:3). Vtedy vidíme, že náš Boh nie je len Bohom, ktorý zachraňuje, ale aj Bohom, ktorý obnovuje — ktorý sa teší z obnovy, ktorý obnovuje nad rámec všetkého, o čo by sme mohli prosiť, alebo čo by sme si mohli predstaviť.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

4,7/5 (9 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.