Ohrozená pozornosť

Keď niekomu venujeme našu plnú pozornosť — náš trpezlivý, sústredený, na seba zabúdajúci pohľad –, trocha sa podobáme na Boha. Božia sláva čiastočne spočíva v tom, že na rozdiel od bohov dreva a kameňa, venuje pozornosť svojmu ľudu (1. Kr 18:29; 2. Kron 7:15; Ž 34:15). Žiadne rozptýlenie neodvráti Jeho pohľad, žiadne prerušenie nezlomí Jeho pozornosť. Pravý Boh je dokonale všímavý Boh — a keď venujeme svoju plnú pozornosť druhým, trochu sa mu podobáme.

No zároveň sa, samozrejme, naša pozornosť úžasne líši od tej Božej. Boh sa môže plne sústrediť na desať biliónov miest naraz, my si musíme vybrať jedno z bilióna. Boží pohľad sa môže pohybovať po celom priestore a čase, naše dve malé oči smerujúce dopredu rámujú náš pohľad tu a teraz. Boh sa môže prechádzať cez miliónový sad života a vidieť každý kúsok ovocia, my sa musíme zastaviť pred týmto stromom, týmto konárom, týmto jablkom.

A to znamená, že ľudská pozornosť je jedným z najvzácnejších darov, ktoré môžeme dať. Tým ponúkame inému stvoreniu dôstojnosť našej láskyplnej úcty. Sme pokorní, aby sme poznali a boli poznaní. Pozývame niekoho alebo niečo, aby v nás čo i len na chvíľu zanechal pečať svojou jedinečnou, prekvapivou existenciou.

A asi nikdy viac ako v tejto dobe, akou je tá naša, keď je ľudská pozornosť ohrozeným druhom.

Lekcie spravovania pozornosti

Pred viac ako polstoročím veľký Martyn Lloyd-Jones zastonal:

„Svet a organizácie okolo nás robia veci takmer nemožné; najťažšie v živote je usporiadať si svoj život a zvládnuť ho… Je toľko vecí, ktoré nás rozptyľujú… Každý z nás v súčasnosti bojuje o svoj život. Bojuje o to, aby vlastnil, ovládal a žil svoj vlastný život.“ (Spiritual Depression, 209)

Je toľko vecí, ktoré nás rozptyľujú. Lloyd-Jones mal na mysli také rozptýlenie, akým sú napríklad ranné noviny. Čo by povedal o spoločnosti, kde väčšina žije s novinami, televíziou, fotoaparátom, telefónom, rádiom a poštovou schránkou pripútanými k našej ruke? Všetci bojujeme o svoje životy — a či si to uvedomujeme, alebo nie, bojujeme o svoju pozornosť, bojujeme o to, aby sme získali, ovládli a venovali svoju pozornosť, namiesto toho, aby nám ju niečo vzalo.

A boj je to správne slovo, pretože ide o veľa. Nemôžeme nasledovať Ježiša bez toho, aby sme mu venovali pozornosť (Mk 4:24; Žid 2:1). Nemôžeme sa stať podobnými Ježišovi bez toho, aby sme ho pozorne sledovali (2. K 3:18; Žid 12:1–3). A nemôžeme milovať ako Ježiš bez toho, aby sme druhým neponúkali našu neunáhlenú, nerušenú, pokojnú a všímavú pozornosť.

Ako potom môžeme ovládať našu limitovanú, vzácnu a ohrozenú pozornosť? Skrátka tým, že budeme žiť ako ľudia stvorení na obraz Boží, a nie ako bohovia stvorení na obraz internetu.

Zjednodušte svoje vstupy

Ak ste ako väčšina ľudí v digitálnom veku, každý deň prijímate príliš veľa informácií — prinajmenšom príliš veľa informácií na to, aby sa dali spracovať a už vôbec nie na to, aby sa dali zapamätať. Každé ráno sa zobudíte v nepatrnom pokušení venovať sa svetu tak, ako to robí Boh. A ako vždy, tí, ktorí siahajú po božstve, strácajú svoju ľudskosť: tým, že sa snažíme venovať svoju pozornosť všetkému, oslabujeme svoju schopnosť venovať ju zmysluplne aspoň niekde.

„Tým, že sa snažíme venovať svoju pozornosť všetkému, oslabujeme svoju schopnosť venovať ju zmysluplne aspoň niekde.“

Podporu by sme mohli hľadať v neurológii, ktorá nás uisťuje, že množstvo informácií, najmä tie, ktoré sa na nás valia z internetu, ochudobňujú pamäť a my sa stávame závislí na rozptýlení. Nicholas Carr vo svojej prelomovej knihe The Shallows píše: „Prílev rôznych správ, ktoré dostávame vždy, keď sme online, nielenže preťažuje našu pamäť, ale pre naše predné laloky je oveľa ťažšie sústrediť našu pozornosť na jednu vec“ (194).

Ale neurológia len potvrdzuje antropológiu, ktorú nachádzame v Písme. Ľudia sú oveľa viac podobní stromom ako počítačom: informácie sa stávajú vedomosťami a múdrosťou len tak rýchlo, ako sa voda stáva ovocím na konári. Voda nemôže preniknúť do koreňov a kmeňov a cez konáre v jednom okamihu, chce to čas a často si to vyžaduje bolestivo pomalý proces meditácie (Ž 1:3). Množstvo rýchlo spracovaných informácií vytvára roztržité, povrchné duše, ale obmedzené množstvo spracovávaných informácií pomaly vedie k poznaniu a k tej čoraz zriedkavejšej vlastnosti, ktorú Písmo tak vychvaľuje: múdrosti.

Zvážte teda zjednodušenie svojich vstupov. Čítajte menej, ale lepšie. Učte sa menej, ale lepšie. Počúvajte menej, ale lepšie. Nemôžete zjesť všetky jablká v informačnom sade života; bolo by hlúpe sa o to pokúšať. Takže sa zmierte so svojou nádherne obmedzenou ľudskosťou a naučte sa vybrať si a ochutnať len niekoľko.

Uprednostnite to, čo je blízko, pred tým, čo je ďaleko

Väčšinu našej histórie ľudia nemali inú možnosť, ako venovať svoju pozornosť tým ľuďom a veciam, ktoré ležali na dosah ruky. Adam a Eva nielenže nevedeli, čo sa deje mimo Édenu, ani to nemohli vedieť. Vtedy neexistoval žiaden Denník Starovekého Východu. Takže čo iné mohli robiť, ako sa venovať tomu, čo mohli vidieť?

Dnes sme rovnako limitovaní ako naši prví rodičia, s rovnakým počtom hodín denne a rovnakou schopnosťou sústrediť sa, no o našu pozornosť súperia ďalšie miliardy vecí. Už sa nemusíme starať o ľudí, ktorí nám môžu odpovedať alebo o zmyslový svet. Všetok náš čas môžeme stráviť na digitálnej strane zemegule.

Takáto dostupnosť však zásadne nezmenila našu zodpovednosť. Aj keď dnes vieme o veciach ďaleko za záhradou nazývanou domov, Boh nás stále berie na zodpovednosť v prvom rade za to, ako milujeme a staráme sa o tých ľudí a povolania, ktoré máme na dosah ruky.

To, čo bolo kedysi nevyhnutným faktom života tvorov, si teraz vyžaduje konštatovanie: blízkosť zvyšuje zodpovednosť. Efezania sa mali starať o domácnosti celej cirkvi, ale najmä o svoje vlastné (1. Tim 5:8). Galaťania mali robiť dobro všetkým, ale najmä spoluveriacim (G 6:10). Izrael nebol súdený preto, že by zanedbával chudobných z Edoma, ale chudobných v ich vlastných bránach (Am 8:4–6).

„To, čo bolo kedysi nevyhnutným faktom života tvorov, si teraz vyžaduje konštatovanie: blízkosť zvyšuje zodpovednosť.“

A ak ste obyčajný, zaneprázdnený človek, vaše najužšie kruhy pravdepodobne potrebujú všetku pozornosť, ktorú im môžete venovať. Málokto z nás sa vie plne venovať partnerovi a deťom, členom cirkvi a susedom a zároveň sa venovať sporom na internete, svetovým správam a príspevkom na Instagrame od stredoškolských priateľov. Niečoho sa musíme vzdať a my sa nemusíme cítiť vinní za to, že uprednostňujeme blízke pred vzdialeným.

Nestačí len vidieť, ale si aj všímať

Sval pozornosti sa pri každodenných, obyčajných chvíľach čiastočne spevní alebo zmenší. Čo robíte, keď niekam prídete o päť minút skôr, alebo keď čakáte v rade v potravinách? Ako mnohí, aj ja, siahame po svojom lesklom vreckovom obdĺžniku, po tom milovanom okne do vzdialených sfér. Ale toto okno je tiež roleta, ktorá zatvára moje oči pred ríšou, ktorá leží priamo predo mnou.

Stvorenie sa pre mnohých stalo nejasným. Pozeráme sa, ale nevidíme a počúvame, ale nepočujeme. Radosti sveta sa stali hukotom v pozadí; farebné spektrum sa zmenilo na odtiene sivej. Vyrástli sme nespravodlivo na rozdiel od Boha zo Žalmu 104, ktorý sa nikdy neunaví z tryskajúcich prameňov a zo zvierat z údolia, množstva vtákov a rastúcej trávy, húfov rýb a skrytých hlbín (Ž 104:10–11, 12, 14, 25–26).

Stali sme sa tiež odlišnými od pozorného Ježiša, Boha, ktorý sa stal telom, ako to hovorí Žalm 104. On si všímal to, čo ostatní len videli. Učeníci videli nejaké vtáky a kvety, On si všimol Božiu otcovskú ruku (L 6:22 ). Zástupy videli semienka a kvas, On si všimol prichádzajúce kráľovstvo (Mt 13:31–33). Zástupy videli slepého žobráka, Ježiš si všimol samotného Bartimaia v jeho zúfalej biede (Mk 10:46–52).

V diele Emma od Jane Austenovej, v ktorom hlavná hrdinka čaká vonku pred obchodom na fádnej ulici, nám rozprávač hovorí: „Myseľ živá a spokojná, pracuje, aj keď nič nevidí a nevidí nič, čo neodpovedá“ (174). Áno, živá a pokojná myseľ — myseľ pozorná — nemusí nutkavo siahať do vrecka. A dokáže to, aj keď vidí to, čo sa zdá byť ničím, pretože v tom „nič“ je dielo Boha, pripraveného odpovedať na náš pohľad. Všimli ste si to?

Žite v pozornosti Boha

Príkaz Písma „dávajte pozor“ takmer vždy zahŕňa Boha alebo jeho slová ako predmet. Preto vyzýva svoj ľud, aby dával pozor na „všetko, čo som vám povedal“ (2. M 23:13), „moje slová“ (Jer 6:19), „prorocké slovo“ (2. Pt 1:19) alebo jednoducho „mňa“ (Iz 51:4). Keď mu však venujeme svoju pozornosť, zistíme, že on nám tú svoju už venoval (Ž 34:15).

Možno mnohí potrebujú zažiť chvíle ako Hagar, chvíľu prebudenia do prítomnosti El-Roia, Boha, ktorý nás vidí (1. M 16:13) — a v Kristovi Boha, ktorý sa na nás milostivo pozerá vždy a stále. Keď sa na neho pozrieme, nenachádzame Boha, ktorý nám venuje polovicu svojej pozornosti alebo polovicu seba, ale všetko: celý jeho pohľad, pod jeho plnou milosťou, teraz a na nekonečné veky.

Nič tak neformuje našu pozornosť ako život — každodenný, zbožňujúci — v láskyplnej pozornosti Boha. Upriamte svoj pohľad na Neho hneď, keď vstanete a uvidíte, že sa na vás pozerá. Rozprávajte sa s Ním, keď máte chvíľu čas a uvidíte, že počúva. Vráťte sa k Nemu predtým, než pôjdete v noci spať, a potom si ľahnite s vedomím, že On nikdy nespí.