Porozumenie nezápadnej logike Biblie

Prečo Biblia nemôže rozprávať len jeden jasný príbeh?

Tradicionalisti sa snažia čo najlepšie zosúladiť viaceré verzie. Sekulárni vedci predpokladajú, že existovala viac ako jedna verzia, a vytvoria verziu, ktorú považujú za fakticky správnejší originál.

Jedným z predpokladov akademických vedcov zaoberajúcich sa Starým zákonom je, že opakované texty pochádzajú z úprav v priebehu času. Skoršia verzia príbehu je zahrnutá, pretože je známa komunite, ale neskorší editori museli pridať verziu, ktorá s ňou nesúhlasí, aby opravili prvú verziu.

Ďalšia hypotéza je, že rôzne záznamy pochádzajú z rôznych komunít a obe musia byť zahrnuté do jedného textu, aby sa zachoval mier medzi oboma skupinami. Prečo by inak boli spolu dva alebo viacero príbehov?

Staroveký svet mal odlišné predpoklady

V knihe rabína Joshuu Bermana Inconsistency in the Torah (Nezrovnalosti v Tóre) autor tvrdí, že vedci sa vlastne mýlia v tom, čo očakávajú od starovekého textu.¹ Naše moderné predpoklady sú, že jediný prijateľný spôsob zaznamenania udalosti je jednotný, ucelený príbeh. Ak existuje viacero verzií, je to problém, ktorý treba vyriešiť.

Dr. Berman poukazuje na dôkazy, ktoré svedčia o opaku a ktoré sa zachovali v starovekých chrámoch po celom Egypte. Jednou z najviac zdokumentovaných udalostí starovekého sveta je bitka pri Kadeši medzi Egyptom a Chetitskou ríšou v roku 1274 pred Kr. Faraón Ramzes II. postavil chrámy na viacerých miestach, kde zachoval svoje slávne víťazstvo v podobe vyrezávaných reliéfov na stenách a vežiach. (Chetiti, samozrejme, tvrdili, že bitka skončila remízou, ale králi nikdy nepriznávajú porážku. Takže nepoznáme presný výsledok, ale vieme, že k bitke došlo.)

Prekvapujúce je, že každý egyptský chrám obsahuje viacero verzií tohto príbehu. Zvyčajne sa tu nachádza „bulletin“ (prozaický záznam udalostí), dlhá naratívna báseň a obrovské reliéfy zobrazujúce scény z konfliktu.

Zaujímavé je, že tieto rôzne záznamy, ktoré sa nachádzajú vedľa seba v chráme, sa navzájom celkom nezhodujú! Jedna sa zameriava na úlohu bohov v príbehu a druhá vyvoláva dojem, že faraón vyhral sám, napriek nedostatkom svojej armády.

Ak by tieto rovnaké záznamy boli zahrnuté v Biblii, akademici by povedali, že jedna je staršia a druhá novšia a že sa na ich zaradení podieľal redaktor. Ale vidíte, že steny každého chrámu boli vytesané naraz. Egypťania nestavali chrám a nevyzdobili tri steny, ale štvrtú stenu nechali prázdnu niekoľko sto rokov, aby neskôr mohol ďalší rezbár pridať ďalšiu verziu. Navyše, tieto záznamy, ktoré sa navzájom celkom nezhodujú, sú takmer identické medzi chrámami, kde sú zaznamenané!

Na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov

Zaujímalo by ma, či príkaz z Tóry môže objasniť, prečo bolo pre staroveké publikum prijateľné alebo dokonca žiaduce, aby existovalo viacero svedectiev. Piata kniha Mojžišova 19:15 hovorí:

„Jediný svedok nestačí usvedčiť niekoho z akejkoľvek viny a z akéhokoľvek hriechu; nech je hriech, ktorého sa dopustil akýkoľvek, rozsudok bude platný na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov.“

Muselo byť spáchaných veľa zločinov, ktoré mali iba jedného svedka. Napriek tomu Tóra bola ochotná oslobodiť mnohých páchateľov, pretože existuje príliš veľká pravdepodobnosť, že falošný svedok alebo nesprávne svedectvo povedú k nesprávnemu odsúdeniu. Tento zákon, ktorý vyžaduje dvoch alebo viac svedkov, je mnohokrát spomenutý v Novom zákone:

• Matúš 18:16: „Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov.“
• Matúš 26:59–60: „Veľkňazi však a celá rada hľadali falošné svedectvo proti Ježišovi, ako Ho usmrtiť. Ale nenašli, ani keď prišlo mnoho falošných svedkov. Konečne prišli dvaja… “
• 2. list Korintským 13:1: „Svedectvo dvoch alebo troch svedkov dokáže každé slovo.“
• List Timoteovi 5:19: „Proti staršiemu neprijímaj žalobu, iba ak by svedčili dvaja alebo traja svedkovia.“
• Židom 10:28: „Ktokoľvek pohrdol zákonom Mojžišovým, bez milosrdenstva musí zomrieť, keď dvaja alebo traja svedčia proti nemu.“
• Zjavenie Jána 11:3: „Ale svojim dvom svedkom, oblečeným do vrecoviny, dám prorokovať tisíc dvestošesťdesiat dní.“

Keď sa nad tým zamyslíte, mať viacerých svedkov udalosti je dobrá vec, nie niečo, čo by nás malo trápiť, že nemáme jediný dokonalý príbeh. Sme zaseknutí v našej kultúrnej predstave, že dôležité udalosti budú vždy hlásené jedným jediným autoritatívnym zdrojom, nie viacerými hlasmi, z ktorých každý šíri inú verziu.

Vyšetrovatelia a právnici (a čitatelia detektívok) dokonca poukazujú na to, že svedkovia, ktorí podávajú úplne identické svedectvá, sú jasným dôkazom tajnej dohody. Ak svedkovia hovoria pravdu, mali by sa očakávať drobné rozdiely.

Dvojice podobenstiev

Podobný jav sa zdá byť prítomný aj v Ježišových podobenstvách. Často rozpráva podobenstvá v pároch alebo trojiciach, akoby sa dalo niečo vysvetliť len vtedy, ak sa to vyjadrí dvoma alebo viacerými rôznymi spôsobmi. Na viacerých miestach sa vyskytujú dvojice podobenstiev. Vyjadrujú to isté, ale rôznymi spôsobmi:

• Skrytý poklad a vzácna perla (Matúš 13:44, 45–46)
• Staviteľ veží a kráľ idúci do vojny (Lukáš 14:28–29, 31–32)
• Stratená ovca a stratená minca (Lukáš 15:4–7, 8–10)
• Horčičné zrno a kvas (Matúš 13:31–32, 33; Lukáš 13:18–19, 20–21)²

Je to, ako keby Ježiš posilňoval každú lekciu tým, že ju vyučoval pomocou rôznych príbehov od dvoch alebo viacerých „svedkov“. Jeho podobenstvá boli často založené na Písme a On našiel texty na dvoch rôznych miestach, ktoré vyjadrujú to isté. Malé semienko, z ktorého vyrastie obrovský strom, pochádza z Ezechiela 17:23, ale malý kúsok kvasu, ktorý nakvasí obrovský bochník, pochádza z Prvej knihy Mojžišovej 18:6. Žena, ktorá stratila mincu, odkazuje na Jeremiáša 2:32, ale hľadanie stratenej ovce odkazuje na Ezechiela.

Rozprávanie príbehu založeného na podobenstve s cieľom vyjadriť teologický názor nie je príliš presvedčivé, pokiaľ to nedokážete urobiť viacerými spôsobmi. Ešte lepšie je, ak sa táto myšlienka nachádza na viacerých miestach v Písme. Dáva zmysel, že práve takto Ježiš a ostatní Židia potvrdzovali dôveryhodnosť myšlienok, ktoré našli v biblickom texte. Zdá sa, že princíp „dvoch alebo viacerých svedkov“ sa osvedčil aj v tomto prípade.

„Grécky“ mozog a Luriov experiment

Vzhľadom na všetko uvedené sa zdá, že by sme mohli povedať niečo o rozdiele medzi „gréckym“ (západným) spôsobom stanovovania pravdy a „hebrejským“ spôsobom. Západný spôsob spočíva v elegantnom uvažovaní od predpokladov k logickému záveru, pričom sa odstraňujú všetky nadbytočné údaje, ak sú akýmkoľvek spôsobom v rozpore, pretože presvedčivý je jediný, dokonalý, jednotný príbeh.

Naopak, hebrejský spôsob overovania pravdy spočíva v šírení viacerých verzií príbehu alebo udalosti. Viacero hlasov, ktoré sa čiastočne zhodujú, je presvedčivejších ako jeden bezchybný príbeh, v ktorom mohli byť vynechané niektoré veci, aby sa dosiahla absolútna dokonalosť.

V 30. rokoch 20. storočia chcel psychológ zo Sovietskeho zväzu Alexander Luria zistiť, či domorodí obyvatelia, ktorí boli negramotní, boli schopní analytického uvažovania a vyššieho myslenia. Navštívil odľahlé dediny a kládol ľuďom otázky ako napríklad:

Na ďalekom severe, kde je sneh, sú všetky medvede biele.

Nova Zemla sa nachádza na ďalekom severe, kde je vždy sneh.

Akej farby sú tam medvede?

Očakával, že odpoveďou bude samozrejme „biele“. Ide o klasické grécke uvažovanie — sylogizmus, pri ktorom sa najprv uvedú dve premisy a potom sa pomocou deduktívnej logiky dospelo k záveru. Jeho subjekty však neodpovedali tak, ako očakával. Skôr povedali niečo ako:

Na tvoje slová môže odpovedať len niekto, kto tam bol, a ak tam niekto nebol, nemôže na základe tvojich slov nič povedať… Ak by šesťdesiatročný alebo osemdesiatročný muž videl bieleho medveďa a rozprával o tom, dalo by sa mu veriť, ale ja som žiadneho nikdy nevidel, a preto nemôžem nič povedať.

Niektorí z nich by povedali: „Podľa tvojich slov by mali byť biele,“ čím by ukázali, že pochopili otázku a logiku v nej. Nemali však žiadne skúsenosti s logickými premisami a neakceptovali tvrdenia, ktoré im boli predložené.

Luria, samozrejme, dospel k záveru, že hovorí s nevzdelanými, primitívnymi ľuďmi, ktorí nie sú schopní vyššieho uvažovania.

Ale dedinčania neboli ním a jeho otázkami nijako ohromení. Ako môže niekto vyhlásiť, že všetky medvede na severe sú biele, bez toho, aby videl každého z nich? Kto kedy urobil takú vec?

Všimnite si, že dedinčania by považovali za presvedčivé svedectvo svedka, najlepšie staršieho a dôveryhodného muža, ktorý tam cestoval. Podobne ako Biblia, aj oni predpokladali, že pravdu potvrdzujú svedkovia, nie elegantné sylogizmy.

Majte to na pamäti, keď sa nabudúce budete trápiť s nedostatkom analytického uvažovania v Biblii a jej zvykom opakovať príbehy a podobenstvá. Pre veľkú časť ľudstva v priebehu histórie bolo svedectvo viacerých svedkov oveľa presvedčivejšie ako nepriestrelná argumentácia západného racionalizmu.

~~~~

1 Vrelo odporúčam knihu Inconsistency in the Torah: Ancient Literary Conventions and the Limits of Source Criticism (Nezrovnalosti v Tóre: Staroveké literárne konvencie a limity kritiky zdrojov) (2017, Oxford) od Joshuu Bermana, ktorý vyučuje na Bar Ilan. Berman je vynikajúci vedec, ktorý sa nebojí používať vedecké metódy na skúmanie hraníc vedeckého skepticizmu. Kniha je pomerne náročná a predpokladá, že čitatelia sú oboznámení s dokumentárnou hypotézou a textovou kritikou hebrejskej Biblie. Veľmi dobrý rozhovor s Bermanom o tejto knihe je k dispozícii v podcaste OnScript.

2 Pozrite Ježišove dvojice podobenstiev od Davida Bivina na JerusalemPerspective.com.

3 Z „Mythic Discourse“ (Mýtická rozprava) od Lenna Goodmana v Myths and Fictions, eds S. Biderman a B Scharfstein (Brill, Leiden, NL: 1993) str. 96–98.