Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Tvoj zbor ťa bude najbližšiu nedeľu potrebovať

Photo by John Cafazza on Unsplash, https://unsplash.com/photos/AeABkasP-24

  • 9. Mar '20
  • 5 minút
  • 619
  • 25

Dve modlitby, ktoré ťa pripravia na bohoslužbu

Raz sa so mnou jeden pastor rozprával o tom, aké sú jeho skutočné pocity, keď má v nedeľu namierené do kostola: želá si v tom čase robiť niečo iné.

Rýchlo poznamenal, že tieto pocity sa zmenia hneď, ako sa začne bohoslužba, a on začne pociťovať výhody plynúce z toho, že je uprostred Božieho ľudu. Ale nie je v tom sám. Mnohí z nás môžu úprimne povedať, že v živote už neraz pocítili isté zaváhanie, keď mali ísť do kostola. V takých chvíľach či obdobiach netreba veľa, aby sme nešli. Zopár snehových vločiek na ceste; to najmenšie šteklenie v hrdle; vynárajúci sa posledný termín odovzdania práce v pondelok.

Faktom zostáva, že často nemusíme hľadať dôvody, pre ktoré by sme vynechali návštevu kostola; musíme hľadať dôvody, prečo ísť. Sám Boh nám dáva dva v Liste Židom 10:

„Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň.“ (Žid 10:24–25, ekum. preklad)

Zvyk vynechávať zhromaždenie nie je novinkou. Už pred dvoma tisíckami rokov sa ľudia snažili zbaviť nepohodlia zmluvného spoločenstva. Ak mali ľudia dávno pred nami za veľmi odlišných okolností rovnaký sklon, potom ide naozaj o problém týkajúci sa človeka, nielen súčasnej doby. Lebo odkedy sa kresťania schádzajú, vždy sú v pokušení už zo zvyku vynechávať zhromaždenie.

„Niektorí z nás nechodia do kostola preto, lebo sme hlboko presvedčení, že nás tam nepotrebujú.“

Ako Boh povzbudzuje

To, čo nás v Liste Židom 10:24–25 možno prekvapí, je alternatíva chodenia do kostola: „Neopúšťajme naše zhromaždenie… ale sa povzbudzujme.“ Schádzať sa k uctievaniu je pre každého kresťana životne dôležité, lebo ide o nenahraditeľný spôsob, akým nás Boh povzbudzuje v našej viere. Rozmýšľajte o tom. Boh nás zámerne stvoril tak, aby sme potrebovali iných kresťanov, ktorí nám budú pomáhať neustávať na ceste viery. A zámerne stvoril ich tak, aby potrebovali naše povzbudenie. Vynechávanie zhromaždenia teda ochudobňuje dvoma spôsobmi: vás o ich povzbudenie a ich o vaše. Váš zbor potrebuje, aby ste tu boli preňho, a vy potrebujete, aby tu bol váš zbor pre vás.

To nás priamo vedie k dvom najbežnejších príčinám, kvôli ktorým sa u nás môže vyvinúť zvyk nestretávania sa s inými — pýche a znechuteniu.

Pýcha

Leží pred tebou zvyšok tvojho života. Chceš ho stráviť tak, že budeš rásť v Kristovi a budeš pre Neho užitočný? Boh sám hovorí, že na to potrebuješ, aby iní investovali do teba, a aby si ty investoval do životov iných ľudí. Takto Boh naplánoval spôsob, ktorým bude jeho ľud prekvitať.

Vonku za dverami miestneho zboru nám bude chýbať povzbudenie, ktoré má Boh pre nás (a nám sa tiež nebude dariť pomáhať iným, aby rástli vo viere). Myslieť si, že svoj kresťanský život zvládneme, je preto povýšenecké — zaobídem sa bez povzbudenia, ktoré mi chce Boh poskytovať prostredníctvom miestneho zboru. Naša pýcha hovorí, že ich nepotrebujeme.

Pre apoštola Pavla nebol tento spôsob zmýšľania žiadnou novinkou. Rôznych členov cirkvi prirovnal k rôznym údom tela. V ktoromkoľvek zoskupení ľudí sa budú nachádzať takí, ktorí po iných túžia menej.

„Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zas nohám: Nepotrebujem vás!“ (1. K 12:21)

Bez toho, aby boli spojené so živým telom, oko nemôže vidieť ani hlava fungovať. Ich užitočnosť v živote je možno výrazná, ale nemali by sme z toho vyvodiť, že sú sebestačné. To isté platí o veriacich ľuďoch. Niekto sa možno cíti ako obdoba oka či dokonca hlavy — bezpodmienečne potrebný pre iných kresťanov a istým spôsobom im dokonca nadradený. Ale dôjsť k názoru, že oni ten zbor nepotrebujú, že ich vlastné duchovné zdravie je nezávislé od podpory a investícií iných veriacich, je rovnako pochabé, ako si myslieť, že osamelá očná guľa bude schopná niečo „vidieť“.

„Si rovnako neodlučiteľnou súčasťou tela cirkvi než ktokoľvek iný. Boh nevytvára nadbytočných kresťanov.“

Znechutenie

Ale niektorí z nás nechodia do kostola preto, lebo sme hlboko presvedčení, že nás tam nepotrebujú. Cítime sa neužitoční, a sme si istí, že nemáme čím prispieť. Nie sme ako tá hlava či to oko v Pavlovej analógii. Sme skôr ako tie menej dôležité údy, ku ktorým sa prirovnávajú. Pavol rozumie aj tomuto:

„Keby noha povedala: Pretože nie som oko, nie som z tela — či zato nie je z tela?“ (1. K 12:15)

Tvoja noha bude mať naozaj problém robiť to, čo robia tvoje ruky, písať emaily, nosiť potraviny, jesť, hrať na klavíri. Ale to neznamená, že tvoja noha je nepotrebná pre užitočné fungovanie tvojho tela. Ruka je len za normálnych okolností schopná robiť to, čo robí, lebo noha premiestni telo tam, kde potrebuje. Akokoľvek menší sa možno cítiš byť v porovnaní s druhými, Písmo zdôrazňuje: si rovnako neodlučiteľnou súčasťou tela cirkvi než ktokoľvek iný. Boh nevytvára nadbytočných kresťanov.

Vráťme sa k veršom z Listu Židom. Ten úryvok nám hovorí, aby „sme sa [navzájom] povzbudzovali,“ nie aby „nás povzbudzovali tí, čo sú duchovne dostatočne vyspelí.“ Všetci z nás môžu v tomto ohľade prispieť, nech sme vo viere akokoľvek starí či mladí a nech je akékoľvek naše obdarovanie a nadanie. Druhí ťa naozaj potrebujú. Tvoja prítomnosť môže niečo zmeniť. Nie si nahraditeľný, a už samotný fakt, že sa tak možno cítiš, môže byť jedným zo spôsobov, ako sa pre niekoho s rovnakým pocitom staneš útechou.

Dva spôsoby, ako sa modliť

Takže, tu sú dva spôsoby, ako sa modliť, keď máš namierené do zboru, bez ohľadu na to, ako ľahostajne či dokonca nervózne sa možno budeš najbližšie cítiť.

Po prvé, modli sa, aby sa aspoň jedna vec stala pre teba výrazným povzbudením. Buď prístupný druhým, aby ťa mohli povzbudiť. Hľadaj povzbudenie. Môže to byť verš niektorej z piesní, ktorú budeš spievať. Môže to byť modlitba, ktorú sa bude niekto modliť, či myšlienka v kázni. Môže to byť niečo, čo ti povie niekto predtým, ako sa bohoslužba začne alebo potom, ako sa skončí. Pros o to Boha. On má v úmysle ťa povzbudiť.

Po druhé, modli sa, aby si sa ty stal výrazným povzbudením pre aspoň jedného človeka. Možno to bude niečo, čo mu povieš. Možno to bude jednoducho fakt, že ťa tam vidí, ako verne prichádzaš dokonca aj vtedy, keď na to nemáš celkom chuť. Zostaň tam dovtedy, kým nebudeš mať za sebou jeden zmysluplný rozhovor. Ja som hanblivý — nerád sa po bohoslužbe presúvam do preplnenej kaviarne bez toho, aby som vedel, s kým sa tam budem rozprávať. Ale veľmi rád zostávam sedieť na lavici a rozprávam sa s hocikým, kto je nablízku.

Boh nás zámerne stvoril tak, aby sme sa vzájomne povzbudzovali tým, že sa pravidelne schádzame ako jeho ľud. Usilovať sa o to znamená ísť v priamom súlade s tým, čo chce Boh pre nás robiť. Toto sú modlitby, ktoré Boh zamýšľa vypočuť. Dôveruj mu, keď budeš znova vchádzať do kostola.

SAM ALLBERRY  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

4,6/5 (21 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.