Registrácia

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link na dokončenie registrácie.

Zabudli ste svoje heslo?

Zadajte prosím do nasledujúceho formulára svoj prihlasovací e-mail. Na Váš e-mail bude zaslaný link, na ktorom si budete môcť nastaviť nové heslo.

Životný štýl a učeníctvo

Sharon Drummond @ Flickr.com, http://www.flickr.com/photos/dolmansaxlil/5624870057/

  • 3. Sep '12
  • 13 minút
  • 2623

Keď si Ježiš vyvolil svojich spolupracovníkov, uviedol ich do procesu zvaného učeníctvo. Ak chceš aj ty nasledovať Ježiša, je dobré pozrieť sa, čo vlastne učeníctvo znamená pre tvoj život.

Som fascinovaný tými časťami Biblie, ktoré nás nechávajú v napätí premýšľať nad tým, čo sa asi stalo ďalej, keď sa príbeh skončil. Napríklad príbeh o mužovi, ktorý bol posadnutý diablom — ako žil potom, čo bol vypustený z reťazí, odsťahoval sa z cintorína a vrátil sa do spoločnosti a k svojej rodine? Ako žil Lazár, potom čo si zobliekol svoje pohrebné rúcho?

Ako vyzeral život Zachea, keď povracal ľudom všetko, čo od nich predtým nakradol? A ako spolu ďalej viedli život márnotratný syn a jeho nahnevaný starší brat v spoločnom dome ich otca?

Môžeme len hádať, čo bolo ďalej — všetci totiž vieme, že niečo ďalej bolo, lebo vieme jednu dôležitú vec o Ježišovi: Ježiš činil učeníkov. Kresťanská viera a skúsenosť nadobúdajú vo svete konkrétnu podobu. Táto podoba, ktorú my nazývame kresťanským učeníctvom, je ďalšou kapitolou, ďalším dejstvom príbehu, ďalšou destináciou v neprestajne sa vyvíjajúcej skúsenosti patrenia živému Kristovi.

Ježiš nevynašiel koncept učeníctva. Už rabíni v Jeho dobe na seba preberali zodpovednosť za študentov vo vzťahu „nasleduj, načúvaj a napodobňuj“ ako typickej forme rabínskeho tréningu. Takisto aj Ján Krstiteľ mal svojich učeníkov. Semináre končiacich ročníkov boli vymenené za spoločné stolovania, týždne na misii, a stovky hodín rozhovorov. Učeníci v judaizme nemali tri hodiny vyučovania do týždňa. Bolo to život-spaľujúce a život-premieňajúce povolanie.

Kresťanské učeníctvo vyrastá z tejto historickej pôdy, ale je špecificky formované Ježišom. Z evanjelií je jasné, že mnohí z Jeho učeníkov prežili dynamické povolanie zanechať siete, ísť a nasledovať Ho. Učeníctvo Ježiša Krista je nevyhnutne spojené s porozumením Ježišovi samotnému. Otázka na medzisemestrovej skúške neznela: „Povedz mi, čo si sa naučil o Kráľovstve?“, ale: „A ty, za koho ma pokladáš?“ Tu vidíme, na čo sa zameriavali vyučujúce kurzy Pána Ježiša. Už si poznal, čo to znamená, že Boh prišiel k tebe?

Hneď, ako dostal odpoveď na túto otázku, evanjeliá nám ukazujú, ako Pán Ježiš zameral svoju osobnú cestu smerom ku krížu a svojich učeníkov začal vyučovať s novou intenzitou, aby zavŕšil svoj kurz učeníctva. Zatiaľčo cieľom praxe v zimnom semestri bolo: „Zober svojho kamaráta a choďte a uzdravujte chorých“, odteraz sa zapisovali na predmety, ako: „Byť sluhom“, „Niesť svoj kríž“, „Umývanie nôh“, „Začať odznova, keď si ma zradil“.

Celá skúsenosť učeníctva s Ježišom bola ikonická. Keď už učeníci porozumeli Jeho rabínskej vyučovacej metóde a srdcom uchopili správu o Jeho kráľovstve, stal sa Mesiášom, ktorý sklamal nádeje tých, čo túžili po politickom kráľovstve, ktorý bol odmietnutý, na ktorého pľuli, bol mučený a zavraždený. Byť Jeho učeníkom znamenalo vziať na seba ochotne tento kríž, rozumejúc pritom, že kríž, kráľovstvo a nové stvorenie boli zjednotené do jedného celku v Ježišovi a Ježišom.

Inými slovami, učeníci museli byť poriadne zmätení v tom, čo to vlastne znamenalo byť učeníkom tohto Ježiša. Čím dlhšie sa to snažili pochopiť, tým menej si boli istí, čo to znamená. Mali meniť svet mocou Ducha? Mali vstupovať do bojov proti silám temnosti, ktoré ovládali svet a potom pravdepodobne skončiť ako Ježiš? Mali hlásať niečo, čo bolo úplne vykonané Ježišom, niečo, k čomu sa celé ich učeníctvo nemohlo rovnať ani len ako neadekvátny prelud?

Všetci pisatelia evanjelií milovali slovo „učeníctvo“, len Pavol ho nikdy nepoužil ako podstatné meno. Ako je možné, že slovo, ktoré sa bohato objavuje v Lukášovi a Skutkoch, sa nenachádza v jedinom liste Novej zmluvy? Znamená to, že dnešní nasledovníci Ježiša Krista už viac nie sú Jeho učeníkmi, že tento pojem sa vzťahuje len na tých, čo boli s Ním v prvom storočí? Toto vysvetlenie je dosť nepravdepodobné, pretože jeden z najznámejších veršov o učeníctve v Biblii hovorí apoštolom, aby šli a činili učeníkmi všetky národy, krstiac ich a učiac ich zachovávať všetko, čo Ježiš povedal v kontexte Matúšovho evanjelia (Matúš 28:17–20).

V súčasnosti je pojem „učeníctvo“ jedným z najčastejšie používaných slov v kresťanskom slovníku, avšak keď zoškriabeme jeho moderný lesklý povrch, zistíme, že ani tu nechýba dávka neistoty a zmätku. Napríklad, učeníctvo je stále jedným z najviac prízvukovaných cieľov kresťanov, pravdepodobne jeden z najdôležitejších pre kresťanských lídrov. Ale opýtajte sa týchto vodcov, koľko zborových aktivít, zameraných na činenie učeníkov, ktorí nie sú zborom odmala odchovaní, vo svojom zbore majú a odpoveď zrejme bude neistá, s typickým vyznaním, že: toto je oblasť, ktorú „potrebujeme vylepšiť“.

Existujú dva súčasné populárne modely pastora/farára: jeden je farár podnikateľ, ktorý neustále prichádza s novými víziami, príjemný, zjednocujúci motivátor. Druhý typ predstavuje ideál edwardiánskej doby (obdobie vlády kráľa Edwarda VII. na začiatku 20. storočia, pozn. prekl.), tráviaci hodiny nad štúdiom Písma, aby mohol potom v nedeľu vystúpiť s kázňou plnou neodolateľnej teológie. Ale čo tak model, ktorý Bill Hull nazval „Pastor činiaci učeníkov“? Listy a Skutky nám hovoria o vodcoch, ktorí sa intenzívne zaujímali o proces duchovného a vonkajšieho formovania ich nasledovníkov. Samotná Pavlova metóda odhaľuje silnú účasť na učeníctve, používajúc metódy samého Pána Ježiša, investujúc hodiny, mesiace a roky do budovania vzťahov, ktoré mu napokon dovolia povedať: „… nasledujte ma, ako aj ja nasledujem Krista,“ a použiť seba samého ako živú ilustráciu praktického kresťanstva.

Súčasný cirkevný život sa zdá byť nadizajnovaný tak, aby vytvoril druh kresťana, ktorý stále chodí do cirkvi hľadať informácie, smer, motiváciu. Ak cirkev vyprodukuje svoju vlastnú skupinu učeníkov, potom splnila svoj cieľ. Ale pozor: napodobňujú tieto cirkevné programy a aktivity učeníctvo, aké vidíme v evanjeliách alebo toto učeníctvo len lacno transformujú do cirkvou sponzorovaných aktivít?

Kam tým všetkým smerujem? Dovoľte mi, aby som to zhrnul: Sme až prekvapivo neistí, ako učeníctvo zapadá do Nového zákona ako celku. Napriek tomu, že vieme, že Ježiš činil učeníkov, naša súčasná verzia kresťanstva často buď zápasí so začlenením, alebo úplne vynecháva akýkoľvek zmysluplný proces učeníctva, ktorý nemôže byť nazvaný ani vyučovaním či kázaním, ani podporou cirkevného programu. Výsledkom toho je, že hlavný dôraz sa kladie na kresťanskú doktrínu uprostred hnutia, ktoré je zjavne formované okolitou konzumnou kultúru, a vlastno-zborovo-centrickými záujmami, než akýmkoľvek jasne definovaným procesom učeníctva. Samozrejme, ide o tému, ktorá by mohla byť rozoberaná z rôznych strán a na rôznych miestach. Ja by som sa z toho všetkého ale rád zameral na to, ako učeníctvo ako také ovplyvňuje život kresťana.

Túto problematiku som si zvolil čiastočne preto, že termín „životný štýl“ je vyslovene pojmom americkej/západnej kultúry, s celým radom konotácií, ktoré sa týkajú rôznych viditeľných oblastí nášho života, do ktorých sa hlasito natláča konzumizmus dnešnej doby. Životný štýl sa týka našich peňazí, nášho bývania, nášho voľného času, konzumu, oblečenia, peňazí na oblečenie našich detí, dovolenky, autá, hračky a zábavu. Konzumizmus vyjadruje naše súkromné nároky. Vystavuje na obdiv to, čo sme získali. Známa fráza — „životný štandard, na ktorý som zvyknutý“ — často znie humorne, ale iba preto, že pre mnohých z nás to nie je žart, ale realita života.

Americká kultúra často nevidí žiaden problém s definovaním našich kresťanských konceptov v rámci našich kultúrnych predpokladov. Keď si tento fakt uvedomíme, následky pre učeníctvo sú zjavné a ďalekosiahle.

Vo filme Ježiš Nazaretský od Franca Zeffirelliho je jedna scéna, kde Peter začína svoje nasledovanie Ježiša Krista. Práve sa preplavil s Ježišom a ostatnými učeníkmi cez Galilejské jazero. Teraz posiela loďku späť. Tlačí biednu bárku späť do rannej hmly, uvedomujúc si, ako ho jeden osamelý mladý rybár nechápavo sleduje. V tej chvíli zomiera Petrov doterajší život, ticho sa vnára do rannej hmly. Jeho istota a identita sú preč, odteraz vstupuje do neznámej budúcnosti s Kristom. Táto scéna zachytáva ten aspekt učeníctva, ktorý má západná kultúra problém nájsť, oceniť a žiť. Naše životy sú hlboko zakorenené do toho vystatovačného amerického sna osobnej prosperity, prosperity, ktorá je tak dotieravo zalezená kdesi v nás, že nemať televízor s plochou obrazovkou sa v nej považuje za prejav skutočnej chudoby.

Toho roku som mal dvakrát možnosť rozprávať sa so zahraničnými študentmi, jeden bol z Afriky, druhý z Ázie. Rozprávali mi o obdive, ktorý prechovávali k prezentácii kresťanstva Joelom Osteenom. Vyzerali zmätení, keď som povedal, že Osteen nevyučuje evanjelium Ježiša Krista, či evanjelium Nového zákona. Pre oboch týchto študentov predstavovalo Osteenovo učenie akúsi radostne prijateľnú fúziu jednak ich osobných predstáv o americkom živote a jednak osobnej viery v Boha, ktorý je tu preto, aby nám pomohol nájsť radosť a šťastie.

Boli v rozpakoch, keď som znovu a znovu zdôrazňoval, že Osteen a Ježiš učili radikálne odlišné veci ohľadne peňazí, majetku, a vzťahu jednotlivca k peniazom ako k životnému zdroju. Keď som trval na tom, že niekto nemôže čestne počúvať, čo Ježiš učil o peniazoch a pritom nebyť vyzvaný upustiť od Osteenovho učenia o prosperite, boli poriadne zmätení. Zrejme im nikto predtým neukázal, že môže exitovať konflikt medzi kráľovstvom Ježiša Krista a ich verziou prosperujúceho života.

Osteenova správa nevychádza z toho, čo by robil alebo povedal Pán Ježiš, ale z kompletnej reformulácie konceptu evanjelia ako materiálneho ohodnotenia duchovnej reality. Bez akejkoľvek nadväznosti na Pána Ježiša, toto posolstvo vyjadruje najhlbšie ľudské presvedčenie, že my, ľudia, si zaslúžime len to najlepšie, čo nám Boh môže ponúknuť, a kde inde by sme to išli hľadať, ak len nie do prekvitajúcej Ameriky, ktorá ponúka najpohodlnejší životný štýl za dobrú cenu?

Človek nemusí chodiť ďaleko, medzi otvorených vyznávačov evanjelia prosperity, aby videl tieto tendencie. Existujú tisícky zborov, biblických štúdií, skupiniek, kde je dobre vidieť veľký rozpor medzi tým, čo znamená byť učeníkom Ježiša Krista a tým, čo znamená mať všetko dostupné pohodlie, zážitky, majetky a slasti života, ktoré sa človeku javia ako žiadúce. Slabou stránkou protestantizmu v otázke osobného učeníctva je prosperujúca kultúra, ktorá položila rámec, v ktorom logika evanjelia prosperity zriedkakedy naráža na myslenie, ktoré je zamerané len na Krista — byť Jeho pravým učeníkom.

Výsledkom toho je kresťan, ktorý sa cíti manipulovaný alebo vinný kedykoľvek dochádza k stretu dvoch odlišných princípov jeho sveta: princípu „mať Ježiša za svojho Pána“ a princípu jeho „bežného životného štýlu“, ktorý si inak osvojil. Učeníctvo, v súčasnosti vykázané z verejných diskusií v triedach alebo malých skupinkách, sa nestáva zákonníckym, prehnane zbožným či farizejským. To, čím učeníctvo prechádza dnes, je jeho nejasné poletovanie niekde v hmle medzi „vierou na ľahkú váhu“ a „akademickou“ verziou toho, čo Ježiš prikázal svojim učeníkom činiť: byť Jeho napodobňovateľmi.

V čoraz väčšmi postkresťanskom svete takýto druh učeníctva jednoducho nestačí. Kresťania, ktorí sa pokúšajú samých seba definovať v rámci ich kultúry zisťujú, že najaktuálnejšie výzvy kresťanskej viery už nie sú vynášané tými, ktorí sú proti našej viere. Nový, agresívny sekularizmus vyzbrojený rétorikou nového ateizmu a presvedčením, že náboženstvo je koreňom všetkého zla, si vyžaduje odpoveď pevne zakotveného, empirického a Kristovi vydaného kresťanstva. Bez toho, aby sme znižovali úroveň našej odpovede na túto intelektuálnu či rétorickú výzvu, sme vyzvaní vyjsť mimo tried, konferencií a cirkevných auditórií, aby sme ukázali okoliu život, ktorý bude ozdobou kresťanstvu.

Spiritualita chudoby znie až príliš nezmyselne pre mnohých kazateľov. Keby chcel totiž niekto vziať vážne novozmluvný pohľad na ekonomickú otázku, zákonite by ho to nútilo robiť rad rozhodnutí, na ktoré jednoducho nemajú, pretože im niekto povedal, že sa na ne nehodia. A tí, ktorí sa rozhodnú zobrať tieto otázky vážne, ako napríklad John Weasley alebo svätý František, nachádzajú len málo miest, kde by boli v tomto rozhodnutí povzbudzovaní.Mnohí súčasní kresťania, hľadiac na povolanie činiť učeníkov v súčasnom post-kresťanskom svete, sa museli pozrieť kriticky aj na dnešnú cirkev. Ako je možné, že kresťanstvo dnešných ľudí je ortodoxné a pritom tak netransformujúce ľudský život? Prečo sa naše cirkvi ponášajú skôr na kvalitne fungujúce organizácie, ktoré dobre zapadli do okolitej kultúry, namiesto toho, aby si zachovali svoju jedinečnosť, odlišnosť od okolia, aby boli spoločenstvo budujúcim, cirkev rozširujúcim spoločenstvom, posilňovaným samotným Svätým Duchom, o ktorom hovoril Ježiš? Prečo toľko kazateľov horlí za rozhlasovanie cirkevných doktrín a rozoznávanie svetonázorov, ale nie za vytvorenie život premieňajúceho misijného učeníctva?

Dnešní kresťania sa často pohoršujú nad faktom, že predchádzajúce postavenie cirkvi a kresťanov v rámci spoločnosti vybudovalo takú verziu celosvetovej kresťanskej etiky, ktorá je úplne oddelená od evanjelia, ale pritom stále prekvapivo pevná v mysliach miliónov našich neveriacich priateľov a susedov. Čudujú sa, a oprávnene: ako to, že nedokážeme zodpovedať ich otázky o životnom štýle tak, aby to súhlasilo s učením Ježiša Krista? Ako sa spieva v jednej piesni: „Nosil by Ježiš Rolexky?" Zrejme každý pozná odpoveď, že by nenosil, ale to nejako nevysvetľuje, prečo ich toľkí kresťania nosia.

Tu a tam počúvame zápalisté diskusie o vzkriesení a kresťania sú celí nedočkaví, aby mohli demonštrovať svoju znalosť dôkazov vzkriesenia, ale táto kultúra nechce počuť len dôkazy vzkriesenia, ale aj dôkazy vzkrieseného kresťanského života, spoločenstva, etiky.

Samozrejme, stále boli a aj budú kresťania, ktorí budú správne a potrebne poukazovať na to, že my sme povolaní prezentovať Krista, nie nás samých. Budú nás varovať, že nám hrozí nebezpečenstvo mixovania zákona a evanjelia. Upozornia nás, že môžeme zmiasť našich poslucháčov, ak budeme rozprávať o volaní a podstate nasledovania, a nie evanjelia, evanjelia a jedine evanjelia. Úplne s týmto nebezpečenstvom, ktoré naši strážcovia vidia a starostia sa oň, súhlasím, ale pridávam zároveň aj jedno protivarovanie.

Nesmieme Krista deliť na niekoľko rôznych Kristov. Kristus, ktorý povolal a vyučoval učeníkov, je ten istý Kristus, ktorý visel na kríži, Zmierca, ten, ktorý je označený za Pána v epištolách, jediný, vyvýšený Kráľ, ktorého kráľovstvo zvíťazí.

Nesmieme považovať seba za múdrejších a prezieravejších, ako Boh. Učeníctvo a nasledovanie je neustály proces posväcovania sa, rastu a zrelosti aj všetkých biblických napomenutí. Je to Boh, ktorý dáva všetky tieto požehnania kresťanskej skúsenosti do života viery človeka. Nemôžeme nazývať zákonníctvom niečo, čo Boh v reálnom čase nazval silou evanjelia.

Nesmieme si myslieť, že obraňujeme evanjelium, keď robíme v oblasti učeníctva menej, ako robil Ježiš so svojimi rokmi a mesiacmi vloženými do učeníkov. On ich nielen učil alebo im kázal. Trénoval ich do služby. Poslal ich slúžiť. Vytvoril spoločenstvo. Konfrontoval a zdokonaľoval ich charakter. Poslal ich medzi ubolených. Učil ich realite Božieho kráľovstva.

Ale to nebolo všetko. Zobral ich pod kríž a k prázdnemu hrobu, dal im sviatosti, a povolal ich budovať cirkev. Jeho investícia do učeníctva bola hlboká a neutíchajúca. Znamenala Jeho stále pozvanie žiť ich „áno" dobrej správe. A keď sa naučili všetko, čo potrebovali, aby uchopili zmysel dobrej správy, záber a definícia ich učeníctva sa rozrástol.

Musíme mať na pamäti, že učeníctvo v sebe zahŕňa dynamický proces kresťanského poznávania, skúsenosti s Kristom: spája dokopy poznanie, rast, budovanie, službu, odpúšťanie, milovanie, a risk. Je to transformujúce poznávanie Boha duchom človeka, ktorý zakúša premieňajúcu silu Božieho slova.

Áno, učeníctvo bude stále nedokonalé. Veľmi by sme sa mýlili, keby sme si mysleli, že čokoľvek my kresťania spravíme, že to bude vrhať iné, než nedokonalé svetlo na Kristovo evanjelium, ale Ježiš napriek tomu hovorí, že sme soľou a svetlom sveta. Sme mestom na vrchu. Sme príkladom toho druhu kráľovstva, ktoré tento svet môže poznať iba skrze Ježiša. Ako učeníci sme Jeho prví sprostredkovatelia. Náš pán ohraničil kolíkmi zem a dal nám ju skrze svoju krv, a tak my prichádzame budovať mesto, ktoré bude velebiť nášho Kráľa a žiť v plnosti Jeho evanjelia. Takým nedokonalým, ako sme, Ježiš nám hovorí: „Poď a nasleduj ma."

Bude to kazové, hriešne nasledovanie, ale taká bude naša teológia, naše diskusie a dohady, naša chvála, naše kázanie aj vyučovanie. Vo všetkom sme závislí úplne na Ježišovi, aby sme sa mohli stať niekým, kým by sme nikdy z vlastnej sily neboli. Sme jasne varovaní nezatieňovať svetlo evanjelia učeníctvom. Ja tiež navrhujem, aby sme nevyprázdňovali obsah evanjelia tým, že ho oddelíme od učeníctva. Čo teda môžu kazatelia robiť?

Postavme sa otázkam financií a životného štýlu, ktoré sa dotýkajú učeníctva. Aktívne môžeme hľadať dobré príklady v našom okolí, ktoré nám pomôžu zodpovedať tieto otázky s úplnou integritou.

Aktívne vyjadrime kritický postoj ku konzumizmu v spoločnosti, a hlavne hľadajme, ako my prispievame k tomu, že táto kultúra znehodnocuje učeníctvo.

Počúvajme hlas chudobných, cirkvi v rozvojových krajinách, zbory, ktoré majú veľa toho, čo by nás mohli naučiť o utrpení, chudobe, živote v jednoduchosti.

Môžeme skúmať dejiny a hľadať, v ktorých prípadoch kresťania zapojili do ich života aj učeníctvo, a kde sa to stratilo.

Inšpirujme sa od tých kresťanov z rôznych tradícií, u ktorých je naozaj vidieť, že našli spôsoby, ako zapracovať skutočné vydanie sa Kristovi do ich životného štýlu, ktorý tento fakt odráža.

V roku 1940 bol Clarence Jordan čerstvým absolventom Southern Baptist Theological Seminary, s doktorátom z gréčtiny. Namiesto toho, aby začal učiť gréčtinu, Jordan sa vrátil späť do rodnej Georgie, kde založil mnohorasovú komunitnú farmu nazývanú Koinonia. Nasledujúcich vyše dvadsať rokov Jordan a jeho spolunasledovníci boli učeníkmi Ježiša Krista, v spoločnom štúdiu, kázaní, vyučovaní, práci, spolužití, predávaní pekanov (druh orecha, pozn. prekl.) a vydávaní svedectva o rasovom zmierení.

A bola to práve cirkev — Jordanova domáca cirkev, Southern Baptist Church — ktorá proti tomu najviac vystupovala. Nakoniec začali príslušníci Ku Klux Klanu a lokálni rasisti násilne zastrašovať ľudí na tejto farme, ale títo zostali pevne stáť. Bez akejkoľvek pomoci zo strany vlády, bez akéhokoľvek propagovania ich práce organizáciou Focus on the Family (organizácia, ktorej hlavným cieľom je pomáhať rodinám prežiť — ponúka poradenstvo v rôznych otázkach, pozn. prekl.), bez vykrikovania alebo hádok, kresťania v Koinonii sa modlili, trpeli a spolu verne nasledovali Ježiša. Trvalo to viac ako tridsať rokov, kým si evanjelium našlo cestu do sŕdc bielych ľudí v týchto segregovaných zboroch a kým ho začali aplikovať.

Jordan miloval Bibliu, miloval evanjelium, miloval štúdium a miloval cirkev. A takisto vedel, čo to znamená byť učeníkom Ježiša Krista. Nemal inú možnosť, ako žiť svoj život. Rasizmus nebol výzvou pre akademika. Bola to výzva pre kresťanov žiť život, aký prehlasovali.

Je to učeníctvo, učeníctvo, ktoré vyžaruje plnosť evanjelia, ktoré tak zúfalo potrebujeme v našich zboroch.

Autor: Michael Spencer © Modern Reformation 2011.

Pôvodný článok nájdete na: www.modernreformation.org

(0 hlasov)

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.