Božia lekcia na púšti

„Najnebezpečnejší hlad nie je hlad po jede zla, najnebezpečnejší je hlad po obyčajných zemských potešeniach,“ píše John Piper. „Pretože ak takýto hlad nahradí hlad po Bohu samotnom, len ťažko toto modlárstvo rozpoznáme a je takmer neliečiteľné.“ (z knihy Hlad po Bohu)

Všetky tieto obyčajné zemské potešenia sú, samozrejme, dobré. Úspešná kariéra, zdravé telo, najlepší priateľ, napĺňajúce manželstvo a všetky ostatné dobré dary pochádzajú zhora od Otca svetiel a rozprávajú o sláve Božej podobne ako nebesá (Jk 1:17; Ž 19:2). Keď Pavol hovorí, že Boh „nám hojne dáva všetko na užívanie“ (1. Tim 6:17 — katolícky preklad), vážne tým myslí, že si dané veci máme užívať. Boží oceán darov je stvorený na plávanie.

No obyčajné potešenia zeme nie sú celkom v bezpečí, ak sú v rukách hriešnikov, a to aj v prípade znovuzrodených hriešnikov. Ak si nedávame pozor, môžeme jednoducho hodovať v Božom dome a zabudnúť, že je to Jeho dom. Jeme a jeme, až napokon úplne zanedbáme hostiteľa. Očami prejdeme z neba na zem. Duchovné zmysly sa otupia. „Rozličné žiadosti“ začnú dusiť slovo (Mk 4:19).

V takýchto chvíľach je jedným z prejavov Božieho prísneho milosrdenstva práve to, že s nami zaobchádza ako s Izraelom a posiela nás na púšť.

Nielen chlebom

Bolo to štyridsať rokov po tom, čo Boh vystrel ruku proti Egyptu. Izraeliti stoja na kraji Jordánu, chrbtom k púšti, pripravení vymeniť mannu za mlieko a med. Tesne predtým však Mojžiš píše do ich sŕdc lekciu o manne:

„Pokoril ťa a dopustil na teba hlad a sýtil ťa mannou, ktorú si nepoznal a ktorú nepoznali ani tvoji otcovia, aby ti dal vedieť, že nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových.“ (5. M 8:3)

Chlieb je jednou z obyčajných potešení na tejto zemi, dar od Boha, „čo posilňuje srdce človeka“. (Ž 104:15) No kým bol Izrael na púšti, Darca im chlieb jednoducho vzal, aby ich naučil, odkiaľ pochádza život. Skutočný, hlboký život v hojnosti nepochádza  z chleba ani zo žiadneho iného Božieho daru. Život pochádza zo slov živého Boha — zo slov, ktoré sú vzácnejšie ako zlato, sladšie ako med, výživnejšie ako najlepšia pšenica v Kanaáne (Ž 19:11).

Ak mal Izrael raz stáť v zasľúbenej zemi s plnými rukami chleba a vravieť: „Viem žiť v hojnosti,“ potreboval najprv prejsť púšťou s Božím Slovom v srdci a vravieť: „Viem byť aj ponížený.“ (F 4:12 — Roháčkov preklad) Najprv sa potrebovali naučiť oslavovať Toho, ktorý dáva i berie, na pustatine plnej piesku.

Vystavení púšti

Rovnako je to s nami. Boh nás často učí, ako správne zaobchádzať s Jeho darmi tým, že nám ich najprv odopiera. Má na to minimálne dva dôvody.

Po prvé, púšť najlepšie odhalí, čo sa skrýva v našom vnútri. Všetka krása vrchov a lesov v zasľúbenej zemi totiž predstavuje milióny skrýš pre naše idoly a modly. Je až desivo jednoduché ústami uctievať Boha, zatiaľ čo srdce je stratené v Jeho daroch. A dokážeme pri tom oklamať aj samých seba. Môžeme so zdvihnutými rukami spievať: „Aleluja! Kristus je mi všetkým!“ a úpony nášho srdca zatiaľ pomaličky obopínajú manželstvo, priateľstvo, kariéru — ťažko rozpoznateľné, takmer neliečiteľné.

Úplne iné je to na púšti, kde naše modly môžu sedieť akurát tak na piesku pod holým nebom. Čo z Teba prúdi, keď sa nachádzaš na rumovisku stroskotaného priateľstva, dlhého obdobia bez partnera či práce, ktorá sa zdá nekonečne prázdna? Niektorí podobne ako Izraeliti nostalgicky spomíname na Egypt. Sara Grovesová to zhrnula slovami: „Idealizujeme si starý život a túžime po jeho potešeniach, no zabúdame na to, že sme vtedy žili úplne bezbožne.“ (4. M 11:4–6) Iní sa zas uchýlia k sexuálnemu hriechu alebo iným žiadostiam v snahe uľaviť bolesti (4. M 25:1). Mnohí reptáme proti Bohu, ktorí berie (2. M 15:24).

Obdobia nedostatku nie sú zdrojom rakoviny, čo z nás prúdi. Tieto obdobia len odhaľujú, čo sa vo vnútri skutočne nachádza a skrýva niekde pod hojnosťou (4. M 8:2). Boh nám vo svojej dobrotivosti dopraje jasný výhľad na naše modly, aby sme ich dokázali vidieť triezvo, nenávidieť ich a pochovať ich v hrobe na púšti.

Spoločenstvo zúfalých

Po druhé, púšť v nás rozvíja niečo, čo je pre živú vieru veľmi prospešné — zúfalstvo. V ničím nerušenom komforte mnohí ľahko poblúdia. Spánok postupne pohltí rána, a tak neostáva takmer žiaden čas na Písmo či modlitbu. Žijeme akoby hriech už nestriehol za dverami a satan sa prestal prikrádať. Dávame si stále menší pozor na časť nás, ktorú nesmieme stratiť — dušu.

Zato zúfalí, ktorí sa nachádzajú na pustatine života, si nemôžu dovoliť luxus, akým je ľahostajnosť. Snažia sa neustále hľadať Boha. Otvárajú Bibliu s postojom, aký mal Dávid: „Pohliadni, vyslyš ma, Hospodine, Bože môj! Osvieť mi oči, aby som na smrť nezaspal.“ (Ž 13:3) Ledva vydržia hodinu (nie ešte deň) bez toho, aby pozdvihli svoje srdce k jedinému, ktorý im dokáže pomôcť. Vlastne sa stávajú súčasťou spoločenstva chudobných v duchu, ktorí vedia nielen teoreticky, ale aj veľmi prakticky, v krutej realite života, že Boh je blízky tým, čo majú zlomené srdce, že počuje nárek sužovaných, a že púšť s Bohom je ako nebo v porovnaní so zasľúbenou zemou bez Boha.

Ak sa na púšti naučíme žiť z Božieho Slova, budeme pripravení využívať dary tak, ako to Pán mienil — ako niečo, čo slúži na radosť v Bohu, nie ako náhrada za Boha. Ľudia poučení púšťou si budú Božie dary užívať, nie ich zneužívať. Budú sa z nich tešiť, no nebudú do nich vkladať nádej. Budú za ne chváliť Boha a v hojnosti naňho nezabudnú.

A ak aj od Boha nedostaneme dar, po ktorom túžime najviac, a strávime na púšti celý život, neznamená to, že budeme do smrti reptať. Namiesto toho sa budeme usilovať byť monumentom na púšti, okresaným slovami, ktoré sú lepšie než hojnosť: „Tvoja milosť je lepšia ako život.“ (Ž 63:4)

Ako nepremárniť čas na púšti

Ak sa práve nachádzaš v suchej a pustej krajine, ďaleko od mlieka a medu, nepremárni toto obdobie. Daj priestor smútku, žiaľu a slzám. No nereptaj, si v rukách Pána. „Všetky chodníky Hospodinove sú milosť a vernosť.“ Všetky chodníky — aj tie, ktoré vedú cez púšť (Ž 25:10). Milosť a láska Ťa priviedli až sem, Boh Ťa nikdy neopustí a nikdy sa Ťa nevzdá.

Ak si v Kristovi, Boh Ťa nepriviedol na púšť, aby Ťa umoril hladom. Priviedol Ťa sem, aby Ťa naučil, že nielen chlebom žije človek. Život, nádej a radosť sa neskrývajú v akejsi prchavej krajine hojnosti, ale v Kristovi, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby Ťa zachránil a priviedol k sebe — k životu, k radosti, k mlieku a medu, ku všetkému.