Nepodceňujte svoje cesty

Packer ma dostal na „koňa".

Vo svojom novom predhovore ku knihe Johna Flavela Keeping the Heart (Udržiavanie si srdca — pozn. prekladateľa) rozpráva J. I. Packer príbeh z Flavelových stíšení. Teraz si spomínam na duchovný zážitok, ktorý mal Edwards na koni, a ešte na ďalší od Moodyho. Bolo to znova aj u Flavela:

Je o ňom zaznamenané, že trávil veľa času meditáciou, skúmaním seba samého a modlitbou, a minimálne pri jednej príležitosti mal nezvyčajnú skúsenosť Boha. Meditujúc na koni sa „jeho myšlienky začali rozširovať a stúpať ako vody v Ezechielovej vízii, až sa stali pretekajúcou záplavou. Taký bol zámer jeho mysle, taká bola uchvacujúca chuť nebeských radostí, a taká plná bola istota jeho záujmu v tom, že úplne stratil zrak a vnímanie tohto sveta a všetkých jeho starostí"… (10)

O čo ide pri starých svätcoch a ich spoločenstve s Bohom na koni? Existujú ďalšie príbehy — či už na koňoch, na prechádzke alebo prechádzajúc svojím dňom — v ktorých títo ľudia stretávajú Boha. Možno ste počuli o skúsenosti Jonathana Edwardsa v roku 1737. Keď išiel na svojom koni cez les, zliezol z neho na čas rozjímania a modlitby a premohla ho vízia Kristovej slávy:

Mal som pre mňa nezvyčajné videnie slávy Božieho Syna; ako prostredníka medzi Bohom a človekom; a jeho skvelej, úžasnej, čistej a sladkej milosti a lásky, a jeho milej a jemnej láskavosti… Osoba Krista vyzerala tak nevýslovne dokonalá, dostatočne dokonalá na to, aby pohltila všetky myšlienky a predstavy. Pokračovalo to, pokiaľ môžem posúdiť, asi hodinu; držalo ma to väčšinu času v záplave sĺz a hlasnom plači. (Osobné rozprávanie, „A Jonathan Edwards Reader," 293)

A je tu aj D. L. Moody. Cestoval do New Yorku, aby vyzbieral peniaze pre obete požiaru v Chicagu. Píše:

Po celý čas som volal, aby ma Boh naplnil Jeho Duchom. Nuž, jeden deň v meste New Yorku — ach, aký to bol deň! — nedokážem to popísať, zriedkavo o tom rozprávam; je to takmer príliš svätá skúsenosť na to, aby som ju spomínal… Môžem len povedať, že Boh sa mi zjavil, a tak som zakúsil Jeho lásku, že som Ho musel prosiť, aby to zastavil. (William Revell Moody, 1900, The Life of Dwight L. Moody, 149)

Priemerný a úžasný

Tieto príbehy sú úžasné. A ich spoločným menovateľom je všednosť, v ktorej tieto skúsenosti prišli. Jazda na koni, chôdza či cestovanie do New Yorku za obchodom boli pre týchto ľudí každodennými, bežnými vecami. Bolo to také prosté, ako štyri hodiny, ktoré trávim sám na ceste každý týždeň — také prosté ako 15–30-minútové „okno", v ktorom sa mnohí z nás nachádzajú každý deň, keď cestujeme medzi domovom a prácou alebo pri iných cestách.

Aj keď okolnosti boli celkom normálne, títo bratia zažili mocné zahliadnutie Božej slávy. Boli premožení evanjeliom Krista. Prečo? Pretože chceli byť. Túžili Ho mať viac. Videli Ho, pretože Ho hľadali — a hľadali ho v tých najjednoduchších rutinných veciach, z ktorých sa život skladá… keď mali len pár minút osamote uprostred ich denných povinností.

Čo znamená, že skutočne podceňujeme naše cesty.

Nové hĺbky Jeho lásky

To, čo sa stalo Flavelovi, Edwardsovi a Moodymu, sa môže stať aj nám. Nemyslím tým skúsenosť len pre tú skúsenosť. Myslím to prenikanie Božej sily, ktorá umožňuje Kristovi prebývať v našich srdciach prostredníctvom viery, silu lepšie pochopiť všetky rozmery Jeho lásky, naplnenie celou tou plnosťou Boha. Inými slovami, aby sme si uvedomili, za čo sa Pavol modlí v liste Efezským 3:14–21, a aby sme mali toto namiesto diskusného rádia či nášho najnovšieho obľúbeného albumu.

To, čo mali oni, a to, čo chceme my, je to, aby nám Otec dal jasnejšie meradlá nespočetných bohatstiev Jeho milosrdenstva. Nie je to menej ako poznávanie vecí okolo nás, ale je to oveľa viac. Je to mocné. Mnoho to ovplyvňuje. A je to „zakorenené a založené v láske" takým spôsobom, že ostatní majú úžitok z nových hĺbok, ktoré dosahujeme. Ženie to našu osobnú svätosť k misii, k srdcu služobníka. Nanovo zakúšame a vidíme, čo nemôže byť ovládnuté. „Bez ohľadu na to, ako veľmi poznáme Kristovu lásku, s akou plnosťou vstupujeme do Jeho lásky pre nás, vždy je toho viac, čo môžeme poznať a zakúsiť." (Peter O'Brien, Ephesians, PNTC, 264)

Prehodnotenie nášho budúcotýždňového cestovania

Nepodceňujeme, čo môže Boh urobiť v našich dušiach počas tej 20-minútovej cesty domov z práce? „Zapredali" sme našu malú vieru tomu, aby sme z tohto času urobili bezmyšlienkovité zabávanie sa s autorádiom? Len pre istotu, niekedy môže byť dobré dať si nahlas hudbu alebo sa trochu zabaviť športom. Bezpochyby si užívame Boha aj cez krásu týchto vecí. A NPR (National Public Radio; americké rádio — pozn. prekladateľa) môže byť zaujímavé. Ale ide mi o to, že ak je poznať Ho našou normou, potom hnať sa za ním má byť naším bežným správaním. Čo ak by naše cestovanie bolo viac o tom, že sme „blázni" do Boha?

Skutočne. Myslím to vážne. Čo ak by sme na jeden týždeň venovali naše cestovanie výraznejšiemu hľadaniu Boha? Začnime len piatimi dňami, počnúc najbližším pondelkom do piatka. Pripojíte sa ku mne vo vyhradení si tohto času na modlitbu a meditáciu o evanjeliu?

Ak trávite čas na cestách sami, či už vo vlastnom aute, alebo vo vlaku či v autobuse, využite ten čas na zámerné hľadanie Ježiša premýšľaním nad veršom či sekciou z Písma. Alebo využite ten čas na prihováranie sa za vašu rodinu. Snívajte o svätosti pre vaše deti. Alebo odovzdajte svoje starosti Jemu, ktorý sa o nás stará. Alebo meditujte nad vianočnou pesničkou o Ježišovi. Alebo sa možno proste modlite za vašu vlastnú dušu to, čo sa za vás modlil apoštol (Efezským 3:14–21; Filipským 1:9–11; Kolosenským 1:9–14; 2. Tesalonickým 1:11–12).

Od pondelka do piatka, pridali by ste sa?